OUAT
32. kapitola
Prestrihy
Stretnutie
Z obrazovky stále blikavo svietil plán lode.
Ako legenda k detskej stavebnici. Aj tak to stále pokladala za pritiahnuté za
vlasy, že by sa z balkóna na sídlisku mohli preniesť do nejakej vesmírnej lode kotviacej
akurát nad mestom. Väčšiu vzdialenosť si predstaviť nedokázala a všetko okolo
teórie relativity sa jej zužovalo maximálne na meškajúce mesiačiky po
silvestrovskom žúre.
Vrzli dvere. Už sa vracia?
V medzierke však narazila na ženskú tvár.
Známu ženskú tvár.
- Emma! Posiela ťa po mňa, aby som sa k nemu
zas pripojila a spolu...- vychádzala hosťke v ústrety pripravená vyraziť z
tejto potemnelej kajuty. Len nebyť sama. Len byť... s ním?
Prišlo schladenie.
- Nebolo toho vášho "pripájania sa"
už dosť?! - vyprskla príchodzia a zabuchla za sebou dvere.
V tuho stiahnutom chvoste, tielku prepásanom
nejakou výstrojou pôsobila rovnako drsne, ako jej slová.
- ...musíme nájsť môjho Robka...- doložila do
pôvodnej vety Emminou nevrelosťou trochu zmätená žena.
- Tak pán si už necháva hovoriť Robko?! Alebo
sú to tvoje vlastné pohnútky? Nie je ti hanba predávať sa niekomu za... kus
žvanca?! - pohŕdavo si ju premeriavala paradoxne, podľa seba, stále ovládajúca
sa Emma. Rajradšej by ju rovno schytila za pačesy a trepla niekde o stenu. Buď,
aby sa konečne prebrala, alebo, aby sa už neprebrala vôbec.
- Nejedla som už...dávno. - pošúchala si
Lacey preliačené brucho s nádejou, že keď Emma nenesie pozvánku na spoločné
hľadanie, tak aspoň možno niečo pod zub.
Naštartovaná Emma si však neodpustila
pokračovanie výčitiek.
- Ale páriť sa nalačno ti neprekážalo. Musíš
sa naučiť trhovému mechanizmu lode, moja. Niečo za niečo, inak ti bude škvŕkať
v žalúdku. Týmto tu, si ty aj tebe podobné a vaše potreby detto, fuk. - založila palce za opasok a poučovala s
riadnou dávkou sarkazmu a nadradenosti.
- Aj tak mu verím. Sľúbil mi...-
- Sľuby sa sľubujú a chlieb sa je! Vtlč si to
do tej peknej hlavičky, kým ju ešte máš. - drapla ju drsne za sánku. -
Nechápem, čo na tebe vôbec vidí. Tuctová naivka. Stavím sa, že v hlave máš
vyzametané a jediné, čo ovládaš, je tvoje telo. A asi ani s tým to nebude nejaká
sláva, keď si ťa naposledy musel vyviazať o posteľ. - odhodila ju a sadla k
počítaču.
- To...je lož. Čo to tu trepeš, Emma... Ja a
on...to nie je pravda...- márne spájala slová do obrazov, nič z Emminho
preslovu jej nedávalo realitu.
Emma sa uškrnula. Emma realitu už vyťukávala
do kompu. Plán lode nahradil záznam, ktorý jej pred chvíľou ukazoval On. Ten
darebák, s ktorým po poslednom rozhovore urobila rázny koniec. Posledný
rozhovor, bol, pravdepodobne, naozaj posledný... Ešte teraz jej preliezli
zimomriavky dolu chrbtom, keď si predstavila jeho nevládne, v kresle rozvalené
telo...
Rozrnený, nejasný, čierno-biely obraz je
späť.
- Čum na háky! Jeho kajuta, moja. Spoznávaš?
Prepáč, že sme si vás natočili, ale to je tu bežný štandard, mať záznamy zo
všetkého diania. - odtiahla sa, aby mala sokyňa lepší výhľad.
Opatrne pristúpila bližšie a stala si nad
Emmu.
Či je to jeho kajuta alebo nie, netušila, v
živote tam nebola. To môže odprisahať. Netuší, že krivo. Jeho spoznáva. Zrejme
kľačí na posteli. Zrejme na niekom. Na kom asi, ty trapka. Pod sebou má ženu,
predsa. Dopĺňa nevidené tušeným. To bol bozk? Zápasia? Milostné hrátky?! Trochu
drsné...
- Tak, čo nič nevravíš?! -
Očakáva sa od nej koment? Prípadne
dement? Dement z toho je...Nie, vlastne,
nie je!
Rozvravela sa.
- To bude tá jeho milenka, o ktorej mi
hovoril. To preto ma strčil sem... Vravel, niečo také, že kým ju neprivedie do
iného stavu... no, že nemôže mať v byte dve ženy. V kajute. - odpovedala aj na svoj vkus sprostoreko,
nečakajúc, že žena pod ňou na ňu vypleští oči.
Do Emminho štronza však vletela zúrivosť.
- Ty si sa mi prišla vysmievať?! - zdrapla
Lacey nečakane Emmu za dlhý vrkoč a vyvrátila jej hlavu. - Tak to ty si tá jeho
metresa ...a robíš si tu zo mňa ešte posmech?! - natrčila Lacey najskôr
ukazovák na obrazovku, potom ho aj so zvyšnými deviatimi strčila do Emmy a už
sa obe váľali dobre buchnuté o dlažbu.
Vykotené kreslo do rytmu točilo kolieskami.
Emma mala prevahu. Vyhrala kolo.
- Máš pravdu, moja! Načo slová... mala som ťa
zabiť rovno, ako som tu na teba natrafila...- držala premoženú lakťom pod
krkom, ale tá ešte stíhala chrčať svoju vlastnú novoobjavenú teóriu.
- Užívaš si s ním a mňa tu máte za idiota?! - vyznelo takmer
plačlivo, ale bol v tom skôr vzdor.
V Emme niečo konečne docvaklo. O čom to
trepal ON?! ...že vyslovuje jej meno. Prečo by to robil? Oslovenie? Oslovenie!
Pritlačila ešte, aby Lacay zatvorila ústa,
ale vstala, nechajúc ju skrútiť sa do klbka a fúkať si rany. Pretočila záznam.
Zas a Zas. Detaily boli stále rozmazané, ale...
- Neprišla si ma zachrániť. Ani môjho Robka.
Chceš sa ma zbaviť. Myslíš si o mne, že som...tvoja sokyňa, ale... - skrútená
stále do klba zopakovala Lacey, čo si všimla v zázname na prvýkrát. - Tá jazva
ťa prezradila. Je podobná ako moja, ale... tamto si ty! Nechápem, ako môžeš byť
taká hnusná a ešte mi to ukazovať...ako spolu, to...- od niekiaľ jej tečie krv,
len nevie odkiaľ.
Zhrozená Emma si priblížila záber rúk vyviazaných
nad posteľou. Natočila svoju. Tá malá má pravdu. Žena v jeho kajute je...
- Nie som tvoja sokyňa, Emma. Nikdy som
nebola. S ním... v posteli. - ostýchavo zopakovala, aby sa vyhla ďalšej
inzultácii. Emma je silný súper. Emma nie je súper. Emma je len silná!
- V posteli možno nie, v jaskyni...celkom
určite, moja. - zašepkala stále prekvapená žena. - Niečo ti musím ukázať. Mala
by si to vidieť. - postavila Emma
prekotené kreslo a ponúkla Lacey. - Radšej si rovno sadni na zadok...- stiahla
ju do stoličky a druhou rukou obratne nahadzovala nejaké čísla a znaky do
kompu.
Po chvíli sa pozorne zahľadela na ženu vedľa
seba a ešte naposledy zaváhala, či to celé spustí.
V podstate sú na tom obe práve rovnako. Kde
sa dvaja bijú, tretí víťazí. Tretia. V súkromnej kajute. Má tam Emmu. Emma v
jeho kajute. Pravá Emma. Asi...s ňou tvorí pár.
Úbohá zbytočná Lacey.
Úbohá zbytočná Emma dva.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára