OUAT - Pešiaci medzi prstami... 77. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

77. kapitola

Návštevné hodiny

 

  Aby sa vyhol ďalším uši drásajúcim výčitkám, vyliezol pisár z kade, chvíľu sa vystavoval slnku, aby obschol a potom sa rozhodol priklopiť bránu. Celou svojou chabou silou sa do nej toľko zapieral, až sa mu podarilo vycentrovať ju s druhým krídlom a takmer i pribuchnúť. Už-už bolo krídlo brány  nadoraz, keď sa zrazu zaseklo a začalo čudne erdžať. A nie a nie s ním hnúť.

  Keď už pisára od tlačenia pichalo v boku a mal pocit, že oná činnosť je na niektorých miestach i úspešnejšia ako s bránou, odlepil konečne gate od popukaného dreva a pozrel sa, čo stojí v ceste jeho urputnému úsiliu.

 Zo štrbiny medzi dvoma krídlami naňho vyplašene civela hlava hnedého koňa. Krvou podliate oči úpenlivo prosili o vyslobodenie z tesného zovretia a za bránou sa ozýval besný dupot nejedných kopýt a vzrušené pokriky ľudí. Niektoré tesne za bránou iné ešte zďaleka.

 V afektoch nebolo počuť, či ide o mužov, či ženy, no jasné bolo to,  v akej nálade spoločnosť je. A akoby nebolo nešťastia dosť, blížil sa hradnej bráne zas aj kastelán.

  -  Megera mizerná! – doznievala jeho správa mníške, čo mu zatarasila vchod do sotva nanovo vysvätenej mučiarne, aby objekt nepoškvrnila pohanská noha Rumpelstiltskinovská.

  Jeho purpurová tvár razom zmenila niekoľkokrát za sebou odtieň, uvidiac nezvyčajný výjav v bráne. Baranidlo v dizajne koňa?! To ešte jakteživ nevidel, o tom neslýchal. Aký to módny výstrelok! Najskôr kdesi zo západu. Neuveriteľné. Obzeral si z patričnej diaľky prepracované detaily, netušiac, že Pán ich už prepracoval k dokonalosti, keď tohoto momentálne trpiaceho živočícha tvoril.

 Pisár už dávno vzal nohy na plecia a tak mu hore-dolu a zo strany na stranu kibicoval len chudák kôň, čo sa svete nevedel dostať z obkľúčenia zle ohobľovaných dosiek brány. Kastelán sa poškrabal v uchu, či dobre počuje hluk pred bránou aj za ňou, ba ho i napadlo pootvoriť jedno z krídel, ale nevedel si narýchlo vybrať ktoré. Navyše na jednom z nich svietil veľavravný nápis o zákaze vstupu. To ho presvedčilo. Ak ide o nepriateľa - nevpustí. Ak o priateľov, mali poslať pekne žiadosť, unúvať sa s prosíkaním, počkať na pozvánku, alebo aspoň slušne zaklopať, nie sa hneď dnu dobýjať baranidlom, čo akým načančaným! 

  S poľutovaním dvihol a zložil plecia smerom ku koňovi, načiahol sa za najväčšou zo závor a preložil ju milému Pejkovi rovno pomedzi uši. Bráne a nechceným hosťom viac nemienil venovať pozornosť.

 Zdalo sa mu, že všetko razom stíchlo a dokonca sa na jeho tvári objavilo čosi vzdialene pripomínajúce úsmev.

  Ledva však zašiel do bočnej kuchyne, ktorú si nateraz okupovali Rumpelstiltskinovci, sestrám musela stačiť hlavná, a nádvorie osirelo, z okna na veži sa po plachte spustilo dievča. Ísť sem bol veľký omyl. To už vedela naisto.  Nestarala sa, či ju niekto uvidí, či za ňou pobeží, verila svojim ľahkým mladým nohám, že jej pomôžu uniknúť pred kýmkoľvek a čímkoľvek.

  Hlavne pred rozložitou hranicou, ktorá sa ako memento týčila uprostred nádvoria a nikto nevedel prečo. Pre koho. Iba Metodej, ten sa však v takýto čas zaoberal sestrou Kerverou a vytĺkal jej z hlavy rozstrihávanie pátričiek, aby mala muníciu na blížiaci sa boj.

  Belle dobehla k bráne, lomcovala jedinou zdravou rukou pred chvíľou práve zaklapnutou závorou, kým sa jej podarilo ju prevaliť späť. Zaprela všetky prsty ruky do hnilého dreva a poodchýlila krídlo, len natoľko, aby sa vedela pretiahnuť skulinou.

  Tiaž padajúceho koňa pomohla roztvoriť bránu dokorán, ale o to sa už nestarala. Prešmykla sa popri obrovskom konskom tele a zmizla v kroví, neuvedomiac si, že jeho korene siahajú hlboko do dna niekdajšej hradnej priekopy. Zmizla v poraste, vhupla hlboko doň, preletela ním a tvrdo dopadla, stratiac na čas vedomie.

  Suita ľudí, dosiaľ sa mordujúca s vyslobodzovaním koňa, prekročila teraz jeho oťapené, ubolené telo a opatrne, s istou nechápavosťou, bojazlivosťou i patričnou zvedavosťou otvorili i druhú polovicu brány, čo opovážlivo prezradila ich čin nervóznym škrípaním a buchotom znovu uvoľneného, na zem dopadajúceho krídla vyskočeného zas z pántu.  Len to tak treslo ako hrom.

  Nádvorie ešte chvíľu pusté a tajomné vítalo ich svojou nepriateľskou ponurou atmosférou.

  Nad vežou zakrákali vrany, zakrúžili nad pevnosťou a zmizli smerom na juhojuhovýchod, zhruba päťdesiat stupňov zemepisnej šírky a dvadsaťjeden stupňov zemepisnej dĺžky. V tom istom momente vyletel z budovy húf mníšok, tak podobný tým vranám na nebi, že by správcu každý iste pochválil za jeho predošlé asociácie.

  Toho však nebolo. Veľmi dobre on spoznal príchodzích. Trebalo podať správu urýchlene mladému pánovi... ten už bude vedieť čo a ako.

 Sestry medzitým s rukami nad hlavou pohli sa smerom v zmätku  spätkujúcej návšteve.

  Pod mohutným, občasným trhnutím ešte dávajúcim na známosť, že stále žije, telom koňa, ležala spola zavalená statná postava, obutá v jednej purpurovej zamatovej čižme.

 Skupina zbrojnošov ju obstúpila, skúsila nadvihnúť úbohé zviera, ale spotené, znojené telisko šmýkalo sa späť, zakaždým vtlačiac svojho pána hlbšie do padacieho mosta. Našťastie riadne práchnivého.

  Rádové sestry, akoby to činili denne, obratne vytiahli kráľa za nohy a vliekli šemotiac modlitby do útrob hradu.

  Za nimi sa doslova ako sople ťahala zbedačená kráľova suita, ktorá stále dobre nechápala, čo sa to tu deje a čo vlastne spôsobilo tú náhlu indispozíciu jeho veličenstva, ktoré doteraz tak statočne bojovalo s chamtivou dedinskou svoločou. 

  Len kdesi zozadu ozvali sa prorocké slová ako: sprisahanie, pasca, Rumpel, Il Pergo! To stačilo, aby každý bol ostražitejší než chcel a vládal.

  A pritom to mala byť len vychádzka do okolia a zastaviť sa tu, v Il Pergo kráľ Gregor II. ani nemal v programe, ba ani v úmysle, hoci od sestier dostal už dva listy so žiadosťou, dokonca urgentnou.

  Nuž kráľ mieni, Pán Boh mení. Božie cesty sú nevyspytateľné, tie kráľovské v poslednom čase vedú akosi vždy do rúk ctihodných sestier. Vždy lepšie ako baby...

  Na dne hradnej priekopy ležal pritajený Gaston. Trávil tu noc. Tak blízko a tak ďaleko od svojho cieľa. Posledného. Boj možno prehral, ale vojny nie je koniec.

  Pevnosť bola neznáma, nemohol sa ukvapiť, to nikdy nerobieval. Čakal do svitania, prechádzajúc hore, dolu okolo hradieb, načúval zvukom, hlasom, pátral po skulinách a priechodoch. Vytipoval hlavnú bránu. Pod lampou býva tma. A tu ani lampy ani tmy.

  Už zavčas rána spozoroval a spoznal svoju ženu Tribertu, ako podľa nej, nenápadne, neohlásene a na prvý pohľad pritajene vlieza do pevnosti. Koho to tu klame? Koho chce oklamať?

  Jeho manželka a Rumpelstiltskinovci?! Nešlo mu celkom do hlavy, ale nemal čas veľmi premýšľať. Potreboval skôr plán, ako sa dnu dostane sám, ako nájde toho podliaka Rumpelstiltskina a zavŕši svoju pomstu.

  Tu však spozoroval celé spoločenstvo, ako sa ledva sunie k bráne, znivočené, špinavé, došklbané, akoby sa vracalo zo storočnej vojny za horami za dolami, kde už mnohí neveria, že ešte je voľajaký svet.

 A pred chvíľou mu takmer do náručia padla ona. Ona! Víla... Zdalo sa mu, že mu odumierajú posledné bunky zdravého rozumu pri pohľade na tú, ktorá mu v snoch trýznila srdce už pekne dlho...

 Hlavne však...pekne. Kráska! Belle.
  "Ale čo to?" 
   K pevnosti sa nenápadne od lesa šinuli ďalší krikľavooranžoví muži. Tu jeden, tam dvaja...ale ich je! Dávali si posunkami znamenia, našľapovali opatrne. Toto nebude len jedna z ohlásených návštev... ani návšteva zdvorilostná. Díval sa na lesklé vytasené meče.
  Gaston prikryl krásku svojím telom a pritajil sa za kopou odpadkov. 

Domiceli, Fra Vargelico

OUAT - Pešiaci medzi prstami... 76. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

76. kapitola

V bráne a v podbrání.

 

    - Kto zas nechal tú šľaktrafenú bránu rozcapenú! Nič si nevedia vážiť, holota skazená, rozmaznaná! Tie čierne straky ju aj opravili a hen, ani toľko chochmesu nemajú, zatvárať ju! Hotentoti neotesaní! – bahnil si správca vo svojom preslove, stojac už pri hlave koňa, čo bol nikým a ničím nezdržiavaný a tak si pekne-krásne vtiahol rovno na nádvorie.Aj bez mýta, aj bez pozvánky.

  Svojsky vítal nečakanú dámsku návštevu.

  Statná žena sa zošuchla z koňa, šmarila správcovi uzdou po líci, kým mu ju povýšenecky odfrkla do rúk, aby sa staral. 

  Ten nachýlil hlavu do boku, potom aj do druhého, chvíľu akoby premýšľal, v očiach mu iskrili potuteľné ohníčky zvedavosti, kým mu doplo... jeho vodnaté oči sa intenzívnejšie rozžmurkali a inokedy neohybné, telnaté telo sklonilo sa do mierneho úklonu.

  - Kunikunda, ak sa nemýlim, aby to šľak prešpikoval! – roztiahol pery do šeredného úsmevu.

  Žena sa strhla, cúvla o krok, ale náhle, akoby si bola aj ona na niečo spomenula, potiahla kapucňu hlbšie do tváre a hrdo vykročila, sama netušiac kam. Kunikunda možno pozná túto pevnosť, ona je tu však prvýkrát, ale tváriť sa musí, že vie, kam má namierené.

  Prazvláštne miesto. Vskutku. V strede nádvoria hranica, oproti kotol s vyváraným prádlom, všade porozhadzované akési kostičky, kúsky látok, nebodaj relikvie. Kdesi zdola sa ozýva zúfalý plač. Tam isto nejde, to bude mučiareň, alebo hladomorňa. Alebo dva v jednom.

  - Ó, ráčte prepáčiť, jasnosť, bledosť, pani veľactená, urodzená, ušľachtilá, vyšľachtená, šľachovitá, do šľaka... kňažná... Kunikunda... Ale kam to utekáte?!  Kam sa to ponáhľate...?! Kde... ?! Kam... sa to trepete?! – nestíhal jej razantnému kroku správca, poverený ohlásiť každú, zvlášť neohlásenú návštevu. 

  Tie druhé rovno samotnému Rumpelstiltskinovi.

  Žena sa zvrtla a spätkovala od dotieravého správcu. Šuchla sa za veľkú kaďu a vystrašený pohľad vrhla kdesi do diaľky na nebezpečne sa tváriacu ženu.

  Za správcovým chrbtom stála stará Tera a trela si líca, aby jej zružoveli. No očmudená, slnkom za tie roky už spálená kožka sa len ďalej rovnako skladala do vrások, ako predtým.

  Správca sa prudko zvrtol, zaláskovaná Tera trochu obledla, pritiahla do polovice bradavičnaté viečka  a jej bezzubé ústa vyčarili úsmev, na čo si muž len odpľul a viac si ju nevšímal.

  Oj, ona rada práve takýchto spupných, nedostupných!

  - Kde je?! –

  - To v tejto chvíli jasné nie je...- pobavene zanôtil pisár a zacapil dobrovoľne krídlo brány, aby si u správcu získal nejaké to malé bezvýznamné plus.

  Brána však nekorešpondovala s jeho úmyslami, znova sa rozcabrila, odrazila od múra, znova privrela a znova otvorila. V tom momente sa však už uvoľnil pánt a celé krídlo bezvládne klesalo dolu k zemi.

 Našťastie poblíž bola Tera a svojou statnou postavou ho zachytila. Roztiahla zvodne všetky hnáty a ako pribitá trčala prilepená sťa sasanka na morskom vraku. Hnijúca sasanka.

 Správca ešte viac očervenel a spodná pera mu odkväcla.

  - Áno, áno, pán správca, zariadim, aby už nikdy nebola rozcapená! ...cabrená...rozcabrená! -snažil sa Teru odlepiť pisár, ale tá držala ako hluchý dvere. Tera bránu.

  Pisár sa šmaril do prachu a keď našiel, čo hľadal, hrdzavý klinec, začal na vnútornú stranu brány horúčkovito pomedzi Terine hnáty vyrýpavať veľké krivé písmená:

   NEPOVOLANÝM VSTUP ZAKÁZANÝ

  Správca len prekrížil očami nad nemožnosťou svojho podriadeného.

  - Ty kančí chlp! Ty z psovej rite vytrhnutý chuchvalec smradom nasiaknutý! Takto sa píše nápis na bránu, ty hovädo nevykotené?! Za to, že ty si krpatý jak mužnosť jeho výsosti hradného pána, myslíš si, ty červochrúst, že si budeme všetci kľakať na kolená, alebo ohýbať zadnice, aby sme videli, čo si tam neškriabal?! Zberaj sa hľadať si nejakú podnož a napíš to vyššie, nech každý z pekla prikomprcávaný hosť vidí, že sem ani na piaď nesmie! A punktum!-

  Nestačil ani donadávať, pisár už prevracal kaďu plnú ráno namočenej bielizne. Po nádvorí sa ozval špľachot a zurčiace mydlové pramienky drzo podmývali sotva chytené hriadky kvetov a byliniek, vlečúc ich so sebou v obaloch čoraz viac zablatených posteľných plachiet.

  -  Ó veľa, veľa... hento aj tamto... to už som všetko veľakrát vravel, pani Kunikunda! – koktal ospravedlňujúco správca a pristupoval s dokorán otvorenou náručou, sledovaný sklamanou Terou s dokorán otvorenou papuľou, ku skrčenej žene, ktorá práve stratila svoju skrýšu.

  Potiahla si len plášť viac na plecia a spomalene sa narovnávala. Sotva k nej správca stihol pristúpiť, vo dverách do veže sa objavila čierna postava starej mníšky. Žena sa strhla a vrhla za správcu.

  - Kde ste sa pozašmodrchávali, červotoče poplašené?! Ja vás tu mám takto zňúravať? Snoriť po každom z vás, aby počal robiť to, čo treba a nie dengľavé hnáty jak mrciny rozkladať po kútoch? Vylezte, pokiaľ vám pekne hovorím... Ale, že po vás pošlem bakuľu jak hradný holubník! Okamžite k nohe a pomôcť našej milej návšteve, Kunikunde...tej...onej... s tou...onou...batožinou! -  kopol do čohosi, ale zaujúkal, lebo to neodletelo. Akýsi kameň zo základov.

  Márne vrieskal plným dychom, nádvorie zostalo pusté. Len sestra vo dverách s rukami prekríženými na vyschnutých prsiach sa potuteľne uškierala, ako mu to s podriadenými pekne...nejde! Nie je väčšia radosť ako škodoradosť.

  A pisár, ledva sa držiaci na mokrých okrajoch kade, lebo si ju nevyvrátil hore dnom, tupák, sa zruloval rovno do nej. A pritajil sa radšej tam, že mu netrčala, ani strapatá jeho štica. Márne.

  - Oko si chceš vypichnúť, ty čambroš?! – priskočil všadeprítomný správca ku kadi a robil telesu do nej ponorenému, aj bez vody, kázeň. – Tak ťa nakopem do tých kľavých hnátov, že ti z nich razom šnicle narobím! Héj, Rafika, ženská sprostá, skysnutá! – obrátil sa smerom ku hradnej kuchyni, ale až keď tam hodil veľký sivý kameň, vyliezla z diery stará hluchá kuchárka šúchajúc si trafenú hlavu. – Héj, Rafika...máš...máš... -  zabudol, čo bol od nej chcel. Spomenul si. – Máš prézle?! –

  Rafika radšej zakyvkala hlavou, ale to už správca nevedel, na čo ich bol chcel.

  Pozrel raz na ňu, raz na pisára schúleného v kadi, nasávajúceho zvyšky mydlového lúhového roztoku a radšej kývol nad oboma rukou.

  Pohľadom pátral po Kunikunde. Ale tej už na nádvorí zas nebolo. Staručká mníška v nej spoznala Tribertu Loničovú, nevestu opáta Gavrila, nuž si ju odvliekla k sebe do cely na kus reči.

 Na nádvorí zostala iba Tera, pľujúca si plnými dúškami do dlaní a pedantne si učesávajúca spod čepca vylezené šediny.

  -  Kde tú vznešenú ochechulu zas parom uchytil, há?! –

  Nečakal však na odpoveď, na otázku, ktorú nikomu konkrétnemu nepoložil, pohol sa smerom k hradnej mučiarni, odkiaľ sa konečne dostala aj sestra, doteraz mokvajúca v hladomorni.

  - Bratstvo a mier! – usmiala sa celá doškriabaná na správcu.

Domiceli, Fra Vargelico

OUAT - Pešiaci medzi prstami... 75. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

75. kapitola

Zákaz vstupu

 

   - Trápi vás niečo, drahá sestra? – vydýchla matka predstavená spod bylinkového obkladu, doteraz starostlivo prilepeného na čele, ktorý sa jej však práve načakane zákerne zošuchoval na ústa, kým jej tam nepristál úplne.

  Stará ženička iba kývla rukou dozadu a žmúrila poloslepé oči von oknom do pokročilého rána. Niečo sa jej nezdalo...

  „Kedy a kto tu stihol navláčiť tú kopu dreva? A prečo doprostred dvora?  A prečo nepripravili i ražeň? Pekne pozdĺžne, na oboch koncoch ukotvený v zemi v železných oporách? ...iba akýsi stĺp, zle ohobľovaný, nastokli do stredu... naň veľké oko, kovové, zhrdzavené hore pribili... Čo za zviera sa pečie na výšku? Keby šli sviňu obárať, načo však dreva pod ňu nakladali? ...aby bola vyššie? ...aby všetci videli? To akože schody? Pódium pre mäsiara?!... Pahreba bude beztak vysoká, či už pôjde o hovädo, či vysokú zver, či len obyčajnú mangalicu, zbĺkne to ako fakľa a z hostiny bude len puch spáleného mäsa.“

  Rumpelstiltskinovská čeliadka si novú inštaláciu prostred nádvoria so záujmom prezerala, ale ruky k dielu neprikladala... „...že by to nebolo ich dielo? ...že by nič nechytili? Bola vôbec poľovačka? ...“

  Perpetua sa cítila celá nesvoja, lebo sa jej zazdalo, že sa jej veci vymykajú z rúk a každý si tu robí, čo chce. 

  „Hľa, páter Metodej, ďalšie polená dokladá a suché raždie skrz ne prepcháva ...azda rozlúčkovú opekačku pre prítomných chystá pred odchodom do Fortréz?!“

   - Vhuahehu vhe hu hahvi? – ozvalo sa z útrob izby-

  - Viorelu sme už našli!  - obrátila sa Perpetua na kus látky nadvihovaný a zas padajúci na tvár Tartarughy Roweny. – Zaspala pri chlievoch, chudera doplašená. Grcia, kade chodí... Čože máte zrazu toľko starostí o ňu?! - potriasla hlavou nad zábavkami matky predstavenej, takmer sa dusiacej pod hrubým obkladom.

  Zrak jej však padol dopredu, k novo obitej bráne, kde pisár otrieskavaný správcovými nevyberanými slovnými počastovaniami práve čosi vyrýval do nej.

    - Vhu hu hu! - 

  - Samozrejme, veď ja sa nehádam. Je to vaša vec, ale...-

    - Vhuho! –

    - A just nebudem ticho! – zakričala mníška do nádvoria zaprúc sa o parapetnú dosku. - Tá sviňa vám vzbĺkne a zhorí veľmi rýchlo! – natrčila krivý prst na monštruóznu skladačku na dvore, okolo ktorej už sedeli miestni s lyžicami v rukách a sliny im tiekli po brade.

  Páter Metodej pozrel hore do okna, zvážnel, potom si poklepkal po boku na spánkovú kosť a pobral sa k studni. Vrátil sa s vedrom vody  a fŕkal na naložené drevo. Perpetue venoval úsmev, namiesto poďakovania za dobrú radu.

  Ostatní vystrúhali grimasy. To v nej vzbúrilo žlč. Zaprela sa znova.

  - My sme sem prišli vedené naším Pánom. Nám ukázal cestu sem! Nám! - ďobala si do vyschnutých pŕs. – Pre nás našiel tu útočište! Od nás záviselo, či sa tu vôbec bude dať prežiť a prebývať a prespávať a prejedať sa a...! O nás sa tu bude starať, o naše nesmrteľné duše, bo sme mu pripravili i chrám velebenia jeho... Dobre, dobre, možno sa trochu urazil, že sme kaplnku spravili zrovna v mučiarni. Ale priestrannejšia a útulnejšia miestnosť tu nebola, to musí uznať...no, mohol by...sa pokúsiť...ak sa...mu uráči...- krotla v prehovore hľadiac do šedého neba.

  Zdola sa ozývalo nadšené búchanie lyžíc o kolená. Ešte muzika keby bola. Aspoň pesnička dáka. A ktosi i zatiahol.

  - Ide pieseň dokola, okolo stola-la-la. Ide pieseň krásne, ktože nám ju začne? – a všetky oči do okna k Perpetue.

  Tá si však už všímala podivuhodné lietajúce predmety nad nádvorím.

  - Hííí?! ...Sväté relikvie! -  zavyla zúfalstvom, buchla namrzená do dosky a zaťala ruky v bok, ako sa ktosi odvažuje vyhadzovať z okna také vzácnosti?!

  - Vhahu vhohela vhaha ahovha vhohoha?! –

  - Žiadna pokora, milá matička predstavená, ale nech sa len tešia, aký údel im nachystáme! – nahla sa viac dopredu k svoloči pod oknom.

  - Vhohu?! –

   - Ako, komu, komu?! Všetkým, kto kradmou rukou siahnu na našu...tú pevnosť...ten kláštorík náš nový, milovaný, budúci, tunajší! – rozohňovala sa.

  Dvere zaprašťali a obklad sa konečne zošuchol Rowene z tváre. Konečne sa mohla nadýchnuť. 

  Nebolo čoho. Páter Metodej práve testoval skúšobný plameň, ale priveľmi namokrené drevo  prskalo a dymilo.

  Perpetua s rukami v širokých rukávoch svižne trielila chodbou. Zabočila raz tu, raz tam do cely, čosi preriekla a ponáhľala sa na prízemie. Čierne tiene sestier sa opatrne pohýnali za ňou a mizli v tme hradnej mučiarne.

  Iba Perpetua zostala stáť vonku vo dverách a dávala nápadné znamenia starej Tere. Tá nechcela veriť vlastným očiam. Podľa posunkov pochopila... Bojová porada! Súrne! Krv v nej zovrela, prebudila sa riava starej markytánky, podkasala sukňu a vykročila. Nechala tam i starého prekvapeného správcu, celého zapýreného, lebo mu práve líčila, čo mu následne vykasaním ukázala.

  Na škripcoch v mučiarni sedeli v dvojradoch najmladšie sestry a pár noviciek. Pod nimi na dereši trónili statnejšie matróny a utišovali stále fikajúcu Kerveru. V dierach klád sa usadili ďalšie sestry. Astmatická Sulivanka sa vytiahla ku kovovým obručiam, aby jej nič neušlo a ušlo sa jej viac vzduchu. A ostatné sestry skrúšene a pokorne postávali popri mokrých, kde tu ešte nevysychajúcou nikdy krvou nasiaknutých stenách.

  - Sestry - začala Perpetua a ozvena jej slová roznášala a vracala ako bumerangy. - Stretli sme sa tu v mene Otca i Syna...- mučiarňou sa rozozvučal šepot modlitby.

  - Amen!- buchla nečakane sestra do železnej panny, pred ktorou stála a uhla na poslednú chvíľu skôr, ako sa jej mechanizmus stihol s praskotom zaklapnúť. - Pohľaďme že na druhú stranu! -

  Sestry  nechápavo začali pokukovať jedna na druhú.

  - Tak takto nie! Dosť už bolo utláčania! – mníšky sa pomrvili a odsadli jedna od druhej koľko to šlo. Len tie zapadnuté v dierach klád sa len nadvihli a zapadli späť. - Sme tu my, sestry a tiež máme právo na uznanie a trochu tej predpotopnej matriarchálnej pohanskej úcty. Dosť bolo vlády jednej strany! Teraz vezme všetko do rúk naša strana, naše plány sa budú realizovať, drahé sestry! - sestre došiel dych. - A komu sa nepáči, ten môže ísť! – uzavrela Perpetua svoj vzletný prejav.

  -  Ale sme len slabé ženy, - vstala a zafikala sestra Kervera. –  bratia Petar a hlavne Metodej rozhodli sa.. vrááátiť...dooo...Fortréééz...- nezvládla svoje slovo. Zobrali jej ho.

  S faktickou poznámkou sa prihlásila i sestra Sulivanka.

  - Nemáme zbrane...iba...tie...ženské. Podaktoré... ešte... snáď. – zradil ju dych.

 - S vaším podrezaným jazykom, mojím britkým umom, nezlomnou vôľou matky predstavenej, nezničiteľnej, nesmrteľnej, s Algoninými silnými rečami, Vabiným ostrým pohľadom, Tyzeliným železným stiskom a mocnými hnátmi Heby, Nariny a Fuňury a to už nehovorím o prednostiach ostatných ctihodných sestier...- odtrhla radšej zrak z rozložitého zadku ktorejsi sestry, čo sa habitom zachytila do mučiacich klieští a mocovala sa nenápadne ohnutá s nimi. - ...sa nemáme čoho báť! – vystrelila jej päsť nad hlavu a do náručia sestra uvoľnená z klieští.

  - Teraz choďte sestry, v mene Božom a prichystajte sa! Vyštveme ich! Zlosynov! A zlodcéry! A vystaviame tu nové, sväté mesto!  - búchala mníška do železnej panny, spokojná, že je zavretá. 

  - Ak my do rúk svojich pravdu vezmeme, právom zvíťazíme, Rumpelstiltskinovcov vyženieme! -

  - Čas, keď nás zavolá, toztočíme kolesá! –

  - A čo ak nás chytia?! – ozvalo sa z hladomorne o podlažie nižšie, kam sa práve prepadla sestra Pirela, nešťastne zošuchnutá zo zlomeného kolesa na lámanie.

 - Chytia? A Rumpelstiltskinovci?! Veď tí by nechytili ani otravu krvi, aj keby sme im hrdzu nasypali rovno do hrtanu!-

  - A dosť! Kto nejde s nami, ide proti nám! – zamračila sa Perpetua na nerozhodne sa tváriace sestry.

  - ...ale nás nesmie z cesty zvieeesť! – zošmykla sa z polcesty chudera sestra späť do hladomorne.

  - Zdvihnime hlavy, sestry, až k výšinám a zaznie buď Bohu česť...a sláva! –

  - Slnka lúč a šťastie privíta nás, kde zúril boj! Budeme hrdé na čarokrásnu vlasť, na domov svoj. -

  - Chceme tu žiť a pre Boha rásť. Buď bohu sláva! –

  - Krava? Aká krava? Kde sú kravy?! – strčil dnu svoj sosák naštartovaný správca, nešťastný, že mníšky našiel, bo si naivne predstavoval, že razom kdesi všetky zmizli. A aká smola.

  - Sloboda, rovnosť, bratstvo! – žmurkla nenápadne Perpetua na sestry a podávala správcovi ruku. Akože zmierenie.

  - Kieho ďasa, vy rebeky čierne, oplesknuté mi to tu chcete nasúkať do hlavy? Kalerábov natlačiť? Há?! Jeden aby sa furt uhýňal, jak do všetkého strkáte tie svoje zošúverené rapavé, stuchnuté sosáky! –

  - Všetok ľud pevnosti volá: Bratstvo a mier! – vyskočila zo škripca ktorási sestra a tiež natiahla ruku... na zmierenie...na zmiernenie... svojej bolesti, lebo palce mala dosiaľ v španielskej čižme zakvačené.

  Postavila sa pred správcu. Ten si nestihol ani slinu utrieť, vyrútili sa na neho čierne prízraky so záplavou bohumilých zmierlivých slov.

  - ...úrodu dajú polia...-

  - ...na kvitnúci kvet pretvoríme svet! –

  - ...Sestry vpred! –

  - Prd! – vyštekol zhrozený.

  Postupne sácaný vychádzajúcimi sestrami nezmohol sa veľmi na slová. Až keď osamel.

  - Komu pôda ruku podá! Komu zem zdobí dlaň! Komu svitá v zrnku žita! Toho sa chráň! – zatínal päste smerom za miznúcimi mníškami.

  Za jeho chrbtom zostala stáť len Tera a chechtala sa, až sa za brucho chytala. Správca na ňu zagánil. 

  - Ty kofa neohobľovaná! To sa mi smeješ, alebo čo sa ti to robí s tým ksichtom?! –

  Tere sklapla sánka. Zranené jej citlivé dievčenské ego to takmer nezvládlo. Buchla bačkorou do podlahy a vypochodovala za sestrami, až z múrov lietalo čerstvo natreté vápno s kusmi pôvodnej omietky.

   Zoslabnutá Belle sa pomaly dopajdala k oknu a pohliadla na nádvorie. S hrôzou však okamžite cúvla. To, čo videla, jej nahnalo husiu kožu po celom tele.

  V prostred dvora svietila obrovská hranica. Okolo ľudkovia a procesia sestier sa práve tiahla tiež tým smerom... 

  To znamená... „Nie, to nie... bola to lesť! Ich privítanie! Ich slová! Iba faloš a klam!“ zazúfala a očami pátrala po možnom úniku.

  Už- už videla, ako horí hranica. Jej hranica...

Domiceli, Fra Vargelico