RUMBELLE - Podsádzanie trávy... 14. kapitola

Rumbelle

14. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy

  Podsádzanie trávy...

      Splynutie bolo rýchle a intenzívne. To prvotné...

  Obaja vzduchom chladení, živočíšne páchnuci antisterilitou, ktorá sa rozvinula z toho, ako neboli schopní zhodiť ani nevyhnutné zvršky, totálne ignorujúc tie ostatné. Vyzlečení len z výčitiek, pohnútok a podobných nepodstatných pruhov všednosti, ktorá sa márne hlásila do úžitkových artefaktov povinnej výbavy.

  Nemusel ju ani naháňať, hoci chytanie si následne vychutnal.

  Dôsledne, maniacky presne nasmeroval svoje prsty a uspornými ťahmi vypísal žiadanku, odošlúc ju v desiatkach kópií, všade tam, kde mal pocit, že to potrebuje. Práve...ona!

  Vydychovala mu do meravým úsmevom vyformovanej tváre len pár mokrých centimetrov od tej vlastnej, svoje prudké nezahatateľné túžby, netušiac, kde na ne berie vzduch a zo stŕpnutých nôh, vlnivo sťahovala priúzke rifle, zachytené kdesi tuho zviazanou čižmičkou, ktorej sa tiež nestihli zbaviť.

  Z hnedých prameňov jej vyhrabával posledné nehmotné zvuky lesa, nepatrné záchvevy čerstvého vlhka a vlastný, do nej práve zasadený predátorský pach vášne, ktorú tentokrát neveľmi krotil, majúc prsty ešte stále omotané vlasmi, čo to v súboji radšej vzdali.

  Nemal v úmysle sa vyvliekať, ani vyzliekať, len využijúc pot, nebadane kĺzavo odsúval zavadzajúce kúsky košieľ kdesi do bokov, topiac svoju kožu v tej jej a naopak.

  - Moja slaná cigánôčka...- nasal z medzierky pod nosom priehlbinku, ponoriac ju nečakane pod peru, hlboko ju jazykom zanesúc až kdesi k podbrániu podnebia, len aby mu hlbšie zaťala prsty do pleca, dusiac sa jeho láskaním.

  Inštinktívne nadvihla hlavu, vycítiac, že sa mieni vzdialiť, aby si ho zadržala, nerozpakujúc sa prebrodiť sa polepenými vlasmi až k temenu a zakvačiť sa doň, až ním trhlo.

  Iba úzkosť gauča ju pribrzdila, inak by skončili obaja medzi nohami konferenčného stolíka.

  - Pokračuj v tliachaní, ak máš odvahu...- nešetrne ho za vlasy vytiahla nad tvár, čo bytostne neznášal, ale strpel. – Ty vieš veľmi dobre, ako to bolí, a predsa...- uhla perám a vo vertikále prazvláštnych tvarov, čo sa naskytli jej pohľadu, hľadala styčný bod, o ktorý sa oprie.

  Márne. Stratila niť reality, stačilo inštinktívne privrieť viečka, keď sa nerozpakoval vtlačiť sa jej pod sánku, smädno a bezhlavo, teraz už tiež tak trochu bezvlaso, príduc o tie, ktoré obetoval, aby sa strategického bodu, ktorý ešte dnes tak často nenavštívil, zmocnil.

  Pridobre vedel, že sa chcela zhovárať. Mal sylaby skúšky, ale čas na prípravu nijaký a ďalší z krokov vedľa, by mohol skončiť horšie ako iba pod nohami oplieskaného stolíka, ktorý aj on zaregistroval v ceste ďalším priprudkým pohybom.

  - ...a predsa ťa ľúbim...a predsa ťa budem chrániť pred tým vonkajším hnusom...a predsa som rád, že mi dovolíš milovať ťa bezmocnú, oklamanú  a nevyrovnanú s tým, že som, kto som a iný už nebudem. – pečiatkoval ju šomraním, starajúc sa však skôr o zdurené bradavky, jej hodnú chvíľu chladu vystavených pŕs, ktoré si vpisoval do diára pamäte, aby ich mohol kedykoľvek skontrolovať a porovnať s dotykmi, ktoré im o chvíľu venuje.

  Venoval.

  - Nemôžem takto...- skúsila protestovať, strácajúc sa však beznádejne už v mravčení, prichádzajúcom zvnútra, čo jej rázne okliešťovalo myšlienky a ťahalo všetky zakončenia ku jedinému konkrétnemu bodu, ktorý bol schopný zastaviť vylievanie hrádzí a vedel koordinovať následné ich pomalé monotónne pumpovanie späť do koryta.

  Pomalé, monotónne, intenzívne...

  Počujúc jej hlas, naliehavé, sálavé volanie, mal chuť trýzniť ju odmietaním a iba bohorovne sa zvrchu, bez pohnutia, iba nebadane pulzujúc svoju prítomnosť v nej, dívať na jej slasť nedopriate utrpenie do bodu, kedy začne pokorne prosiť o milosť a vráti mu to aj s úrokmi, pomstiac sa za každú jednu bunku, ktorú nechal tak dlho čakať na vyvrcholenie.

  A pritom zostať nežný, jemný, pateticky, staromódne konvenčný v letmých pohladeniach a ešte letmejších bozkoch, ešte viac nimi odďaľujúc naplnenie očakávania.

  - Nenávidím ťa! – skríkla, takmer zavyla a sama si ledva sa únavou už dvíhajúc brala jeho telo, kúsok po kúsku, požierajúc ho vlastným vnútrom bezo zbytku.

   Zadrapená nad lakťami jeho napnutých paží, kým ju nevtlačil späť do podložia a nerozpútal vlastnú prietrž  nedočkavých nervových zakončení, bubnujúcich jej po dávno premoknutej pôde tela, sadiac dotyky bez bázne tam, kam dopadnú a nenechávajúc ich doznievať, dozrievať a vpíjať sa hlbšie, vytrhávajúc ich a vrhajúc sa nanovo, ako dobyvateľ, ktorému prikázali nenechávať kameň na kameni a on rád poslúchne, skúšajúc, kam až môže...

  Stony ho posúvali, prudký dych s presnosťou na milimeter a stotinu smeroval a hlas, strácajúci sa mu zavše pod kožou, do ktorej sa neostýchala zahryznúť, keď už  pretlak emócií nestačili tlmiť hradby prisatých pier, rozozvučiaval mu víťaznú melódiu, počujúc ju už zdiaľky, hoci posledný útok strategicky odsúval, obkľučujúc korisť z každej strany, aby dobytie bolo dokonalé.

  Bolo dokonalé...

domiceli