RUMBELLE - Krik trávy... 17. kapitola

Rumbelle

17. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy a Šum trávy

  Krik trávy...

     Dom došumel.

  - Sú fuč? – vyklonila sa naliehavo znejúca opytovacia veta cez zábradlie.

  - Podľa toho, kto sa pýta... – odpovedala skleslo, ukazovákom znervóznená leštiac mosadznú kľučku na vchodových dverách, ktoré predtým pozorne primkla. Už nijaké trápne scény...

  Odpoveď mu bola viac než jasná. To, čo tu doteraz predvádzal, sa nedá nielenže ospravedlniť, ale ani napchať do nijakej škatule s nápisom „odložený prípad“ a narvať kdesi na najvrchnejšiu policu v podzemnom depozite. Zapínanie košele vzdal, škrabanie sa  za uchom riešenie neprinášalo, tlačenie ruky po lakeť do vrecka džínsov a mrvenie nosom krčilo všetko nevyžehliteľné do origamovej skladačky, z ktorej vychádzal iba ak tak búrkový mrak.

  Nemýlil sa. Stála a  po kľučke rozmazávala slzu, čo jej práve z nosa skočila šípku.      

  Tak si stal za ňu a v duchu riešil, či ju objať, alebo sa pokúsi vydolovať niečo na ospravedlnenie zo slovnej zásoby, prípadne oboje naraz. Ešte by sa mohol tváriť, že sa nič nedeje, alebo pokračovať v kravinách, ktorých už za posledné dve hodiny napáchal za celú maštaľ. Stodolu. Nie, stodoly sa dehonestovať nebudú. Stodoly sú na vysokom piedestáli...

  - Nad čím si sa zamyslel? ...- zdala sa jej jeho nečinnosť podozrivá a fakt čakala objatie, ospravedlnenie a nie nič, čo sa jej dostávalo.

  - Stodola... – vyslovil a ruky zaťal za chrbtom, aby ho mohla inzultovať bez strachu, že by sa bránil.

  Pozrela kdesi dohora, ale nenašla ani kriedové iniciály troch kráľov, ani iných svätých, ktorých by požiadala o osvietenie,  ani do hrady klincom vytesaný rok založenia usadlosti, do ktorého by poverčivo napočítala. Možno iná hrada...

  Akoby vedel čítať myšlienky, prstom jej čosi hĺbil medzi lopatky. Vyhĺbil a obťahoval. Jedným ťahom, potom od stredu do jednej, aj do druhej strany a zase jedným ťahom.

  Prečítala. Bolo to obyčajné srdiečko. Nahlas smrkla.

  - Snažíš sa mi dať najavo...môj vek? To...ako sa správam, tie...bláznivosti a nápady, ktoré sa ti zdajú detinské a smiešne...a...a, aby som sa necítila trápne..tak naskakuješ na moju vlnu a strápňuješ sa sám...aj pred...- nadýchla sa priveľmi zhlboka a na výdych jej nezostalo miesto, keďže jej pri objatí odzadu pažami vytlačil bránicu.

  - Ty si tá najúžasnejšia žena pod...verajami! – pritiahol si ju ešte viac. – Obzvlášť, keď to vidíš takto. – s uspokojením zahnal vlastné kruté pravdy o svojom absurdnom správaní sa a s radosťou ich nahradil jej popol na hlavu si sypajúcou ideou spovede.

  - Si viac ako rodený diplomat, srdiečko. Ty by si aj najväčšieho nepriateľa vedela do prdele poslať tak, že by sa na ten výlet začal tešiť! – letmými  bozkami sa posúval po obvode sánky.

  - Toto si, ...ale nemyslel dvojzmyselne. Či? – s obavou sa odtiahla a pozrela mu do prekvapených očí.

  - Nymfomanka?! – strhol sa aj on, keď si veľmi reálne vizualizoval, kam smerovala jej predstava. – A dosť! Rozpúšťam dnešnú rozpustilú spoločnosť! Nijaké orgie sa mi tu na koberci pred krbom diať nebudú! – stískal dôležito pery, aby pôsobil autoritatívne, ale fejs Gandalfa vznešeného, vyznel rozpačito.

  - Tak ja sa teda otočím a ty mi to srdiečko medzi lopatky môžeš nakresliť ešte raz. – trochu sa pousmiala. – Aj tak bolo čapaté...a keď uhádnem, potom pôjdem kresliť ja. Tak sa to totiž hráva, aby si vedel. Ja si to narozdiel od teba ešte pamätám. – podrypla, ako pomstu, že sa jej nesnažil vyvracať jej žalovanie, na svoju neskúsenosť a detinskosť, ale obrátil si to všetko v svoj vlastný prospech.

  Vzala mu dlaň do ruky, vybrala z nej ukazovák a ostatné prsty pritlačila do päste.

  Zadíval sa na svoj nástroj a hra sa mu začínala pozdávať, pretože bol nažhavený, čo mu medzi lopatky nakreslí o pár sekúnd ona. Aj by už natrčil chrbát, keby po jeho srdci jedným ťahom nevystrelila slepý patrón.

  - ...že by to bol hasák? Nie, nie...francúzsky kľúč! – prekrížila ruky na hrudi. – Neuhádla som. Musíš ísť ešte raz! -

    Došlo  mu veľmi rýchlo, že sa dal najať na nekonečnú prstovú masáž, z ktorej sa dostať bude problém. Keby aspoň nemala na sebe to trápne zhužvané tričko s ešte trápnejším motívom nejakých okostýmovaných pandrlákov pod obrími písmenami OUAT. Jedine to „O“ na ľavej strane a okraje „T“ sprava, boli trošku zaujímavé...a aj to len spredu.

  Pošúchal si ruky a namiesto písania prstovej beletrie ju jednoducho načrel do náručia a síce trochu viac žblnkotajúcu, zložil ju až pred krbom. Výhovorku, že sa mu v chlade chodby už rosí pero  radšej preventívne rýchlo prehltol a našiel inú, o vhodných pracovných podmienkach, ktoré za ňu, ako za zamestnávateľa vyriešil a na oblátku žiada úplne čistý list papiera. Bez linajok...prešiel jej prstom skrz chrbát od krku až po ústie džínsov, zámerne sa zakoprcnúc o gumu podprsenky.

  Obvila mu ruky okolo krku a sťahovala späť.

  - Tú hodinu písania ti aj tak neodpustím. – rysovala mu veľavravné priamky po oboch okrajoch rozopnutej košele, ale zakvačila sa o šlupky.

  Nijaké priamky. Blbé úsečky: šlupka A a šlupka B! Keby aspoň chcela hľadať priesečník. Ale čo už s rovnobežkami. Zúfalo pozrel na bosé palce.

  - S tým počítam... takže ale potom plynulo prejdeme k matike, kde pekne poriešime rovnicu o dvoch neznámych...- nasmeroval si to rovno k onomu „o“ a „t“ jedným ťahom.

  Ozval sa mobil.

  - O prestávkach tu nebola predsa reč! – vyprskol naň a jedovato sa v tichu ozývajúce zvonenie.

  - To je môj! ...volá mi otec! – vymanila sa z vyučovania. Aj bez ospravedlnenky.

  - No, prosím, ešte ani nezačal školský rok a už tu máme rodičovské združenie! – natiahol ruky a obrátil sa ku krbu, zacapnúc ich o lištu nad ním, kopol do trčiaceho polena. Roziskrilo sa nahnevane, vyprskujúc rozžeravené hviezdičky po útrobách krbovej tlamy.

  Aj tak treba priložiť. Noc bude dlhá. Žiadnych desať minúť a iné trápne skrátené verzie.

  Priložila sama.

-          Omyl. – zaklapla aparát a vrchnými zubami hľadala miesto na pere, kde sa zakvačí.

  Odhodil poleno späť do ošatky, oprášil ruky.

  - No, to mi odľahlo...- vyštartoval namiesto prikladania späť k dvom neznámym.

  - Omyl...žiadne rodičko, rovno DOD! Deň otvorených dverí... – doplnila, vidiac, že to zas nepochopil, ako bolo treba. Aspoň nie hneď. Až teraz.

  Zúfalo pozrel na vlastné vchodové, kam smeroval aj jej pohľad.

-          Akože zas mojich dverí?! –

  Prikývla.

  Márne čakal, že dostane opravný termín v ďalekej budúcnosti.

domiceli