RUMBELLE - Podsádzanie trávy... 1. kapitola

Rumbelle

1. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy

  Podsádzanie trávy...

     Kosa bola všade, ale zime sa neráčilo omrknúť to na vlastné oči a prisypať trochu elegancie do celkovej vizáže, čo ju mala reprezentovať. To hnusne ťaživé oblačno s paradoxne nízkym tlakom, ktorý oberal aj o posledné zvyšky entuziazmu, sa denne váľalo po okolí, ako voľne pohodené kopy depresie.

  Pritiahnuté klopy límcov a ruky po lakte strčené v natrhnutých vreckách nezohrievajúcich kabátov. Kotníkové čižmičky a rozšmatlané topánky na rýchly presun. Všetko v odtieňoch podvozku z Rallye Dakar. Ešte aj to naprázdno, v piesku presýpajúcom sa pomedzi všetko, vrátane zubov, zaberajúce zadné koleso.

  Takto sa cítila, vidiac, ako sa jej stráca v dave a ona nemá šancu sa dokričať, lebo vietor v protismere je protivný a kradne všetky slová, keďže už vlhkom polohnilé  listy v parkoch ho zrejme nudia.

  Sťažka vydolovaný mobil reaguje pomalšie, než myšlienky.
  Skrehnutými pstami naťukáva pár písmen, nejakého toho usmievavého, nie dáme toho s trojočkou, smajlíka a ťuk-ťuk-píííp...

  Odpoveď príde aj tak až o hodinu.

  - ...už som tu, nemusíš ma prezváňať. – vydýchla Emma vedľa nej, práve vypľutá z vchodu intráku,  namiesto pozdravu.

  Pozrela pred seba, ale jeho silueta v nadúvajúcej sa bunde a vetrom rozhadzované vlasy už nemala v zornom uhle.

  - Prepáč, zazdalo sa mi, že som ho videla, aj som kričala, poslala SMS, ale...zrejme omyl. To...asi ani nebol on. Čo by tu teraz robil..- .tápala, po chvíli konečne pohliadla na priateľku a úsmevom dopovedala ospravedlnenie, že stále rieši len a len svoje srdcové mindráky.

  Emma sa zhovievavo pousmiala. Mala dokonca nutkanie ju pohladiť, ale nehodilo sa to ani vekovo, ani tu na ulici.

  - Vravela si, že je to súrne. Zasadneme niekam, alebo vlezieme len do študovne knižnice? – navrhla, lebo sa jej zazdalo, že tvár Emmy sa nejako nechystá využívať artikulačné orgány.

  Ani sa nechystala. 
  Preliezali mlčky  mestom. Odmietla väčšinu známych, osvedčených  lokálov. 
  Až teraz si všimla, že Emma má na ramene vak. Pomerne veľký, pre ňu netypický ruksak, napchatý do prasknutia.

  - Chystáme sa niekam, konkrétne? – nedalo jej, zastala a stala si pred blonďatú kamošku, čo sa jej prestávala pozdávať.

  Unikala pohľadom. Ešte pár desiatok metrov kráčala, s Belle v závese.

  A potom kdesi z chodníka vyčítavala.

  - Chcela som sa len rozlúčiť a... – ...a objala ju.

  Nechala ju prudko jej funieť na krky. A stláčať, bez akýchkoľvek vysvetlení.

  Až keď sa odtrhla, začala sama.

  - Vieš, všetko sa skomplikovalo. Veľmi...všetko je inak, neviem...prosím, never tomu, čo...budeš počuť...Ale, prepáč, Belle, nepoviem ti teraz pravdu. Nechcem ťa do toho celého namočiť. Si kamoška. – opäť sa jej vrhla okolo krku, ale skôr než sa spamätala, odtrhla sa a pobehla k autobusu, čo práve brzdil vedľa nich.

    Svetlá koncových svetiel sa začali zmenšovať skôr, ako stihla čokoľvek urobiť. 


  Vedela, že márne bude vytáčať jej číslo. Mobilné spojenie zostane hluché. Po pár pokusoch jej číslo vyskočilo, ako bloknuté.

  - Emma? – spýtala sa sama seba.

  „Voláte na neexistujúce číslo...Dovolali ste sa do odkazovej schránky...Voláte na neexistujúce číslo...neexistujúce číslo...“

  - Neal? – nechápala cudzí, nahratý hlas z ústredne, keď vytočila číslo spolužiaka, ktorý jej mohol podať aké-také vysvetlenie, ohľadom dnešného zvláštneho správania sa priateľky. A keď sa nad tým tak zamyslela, nebolo to len dnešné...uhýbanie, vyhýbanie sa...S Emmou sa čosi dialo a ona na to kašľala!

  Ešte zostávalo jedno číslo.

  Nikto nedvíhal...

  „Tak, ale aspoň nie je neexistujúce...“  pousmiala sa trpko sama pre seba, vložila mobil, hlboko ho zatlačiac, späť do vrecka kabáta, a pohla sa späť, smerom do mesta, lebo s Emmou prišla až takmer k výpadovke a ani si to nevšimla.

  Nestačila sa ani vyzuť, vniesol si ju cez prah, iba  ľahko nadvihnutú nad zemou, napriek neforemnému kabátu, dnu, a potom ju posunul zas k dverám a doslova ňou zabuchol. Nešetril ani temeno hlavy, pritlačil sa jej o ústa sa smädno a urýchlene, akoby mal presne vymedzený čas na všetky úkony.

  Mal presne vymedzený čas.

  - Srdiečko, čakám návštevu. Ohlásila sa moja ex... - maznal sa s jej ľadovými lícami, nevediac od dobroty, či len prikladať pery, alebo sa prisaje a zaslintá ju komplet.

  - Ex- manželka, alebo ex – milenka? V oboch prípadoch, ja...odchádzam! – vysvetlila rázne a nastavila aj druhé líce.

  Použil psí pohľad a zazdalo sa jej, že aj zakňučal. Neodolala. Tieto infantilné kúsky ju roznežňovali a predstava opusteného šteňaťa uprostred búrky, ktorá vonku začínala, by jej trhala srdce a zrejme aj nekvalitnú imitáciu čižmičiek, pri ceste domov.

  Niet, čo riešiť.

  - Nedonútiš na obsluhovať. A kávu sme aj tak dopili minulý týždeň. A konverzáciu s bývalkami diplomaticky udržiavať beztak neviem! – zdvihla ukazovák s návrhom „zasadnutia“ a prešla mu ním po začínajúcom strnisku, čo jej celý týždeň tak veľmi chýbalo. 
  Súhlasil s ňou, najmä čo sa týkalo  plného rozsahu sebaobvinenia.

  Doprial jej šmirgľovanie nosa svojou vytrčenou bradou, ktoré pre zmenu bytostne neznášala a plán práce na túto návštevu bol odsúhlasený.

domiceli