RUMBELLE - Podsádzanie trávy... 3. kapitola

Rumbelle

3. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy

  Podsádzanie trávy...

     S nedôverou sa díval, ako stále čosi vyťukáva do laptopu a tvári sa pri tom, akoby čistila verejné toalety na železničnej stanici. Navyše po záplavách. Chodiť ako tiger v klietke a smädno zízať na korisť z rôznych uhlov gauča ho už omrzelo, ale na druhej strane bol rád, že sa jeho nič nepýta a nesnaží sa nadviazať na čokoľvek z dialógu s ex.

  Odložila čiernu techniku, vstrebajúc z nej asi všetku temnú energiu. Zacapla obe strany k sebe a ešte im uštedrila ranu. To plesklo. Dvakrát. Strčila necht palca do úst a pocítiac neidentifikovateľnú pachuť, capla si druhou rukou po prvej a zatlačila ich kdesi za chrbát.

  - Dúfam, že nemáš chuť na sado-maso, srdiečko. V tom prípade by si asi  musela zmeniť lokál. Aj keď... – založil prsty oboch rúk k sebe a zapraskal kosťami, potuteľne sa zboku usmejúc.

  Prekrútila očami a trochu nedôverčivo sa pozrela jeho smerom.

  Oddialil prsty od seba a pomykal nimi vo vzduchu ako chobotničími chápadlami, krok po kroku sa k nej približujúc. Keď bola na dosah, napriamil iba ukazováky a nežne jej nimi prešiel po obvode tváre.

  - Nedokázal by som sa ťa dotknúť drsnejšie. – zohol sa k nej a podoberúc si jej tvár ostatnými letmo priloženými prstami, dvihol si ju k sebe a medzi pery nasal vrchnú peru, okamih si ju ponechajúc v zajatí.

  - ...najprv premúdrelí číňania a teraz... to vyzerá na tantru...- zašepkala prekvapená, ale márne očakával, že obdobne sa zmocní jeho spodnej pery a ako dve sasanky na morskom vraku prehnijú takto celý víkend.

  Mala iné plány. Mala starosti. Iba sa mu zaryla do vlasov a odtiahla mu hlavu. Odsunula sa o kúsok, aby pochopil, že si má tiež sadnúť a ide sa priasť rozhovor.

  Poslúchol.

  Vybral spod zadku laptop, ktorý to schytal, kvôli nedostatku priestoru a ráznemu zasadnutiu, aj so slovným komentárom, pri ktorom si radšej ostentatívne zapchala uši dlaňami. Slovné sado-maso v priamom prenose. V rýchlosti nachádzania vulgarizmov by mu nestíhal ani športový komentátor.

  Nechala ho dokázať jej „pomocníkovi“, kým spustila. Opatrne.

  - Myslím si, že by si...mal vedieť...že Emma má asi so zmiznutím Neala niečo spoločné. – A bolo to vonku. A ani to nebolelo.

  Ale bolelo.

  Byť či nebyť? Povedať, či nepovedať?... Cítiť sa trápne! To nie je otázka, to je realita.

  -  Obávam sa, že poznám svojho syna lepšie ako ty, srdiečko. Je nezodpovedný, ľahtikársky, nevie sám, čo od života chce...a chce toho naozaj veľa. To mi ver! – skúsil naokolo.

  Tých srdiečok sa jej dnes zazdalo priveľa. Hej, hej!... jej to je  jasné. On iba hrá tvrďasa, ale v podstate je mu to veľmi ľúto, že má so synom taký zlý vzťah a nech je Neal aký chce, tak je to stále jeho syn a to ho veľmi trápi a bolí ho, že má možno problémy a je...je to od neho také milé...on je skrátka skvelý otec! Nadýchla sa, nadšene si ho obaľujúc zbožným pohľadom, až sa zúfalo obzrel, komu to blahorečenie patrí, hoci ani nebolo vyslovené.

  - Tváriš sa...čudne. – vyznal jej lásku originálnym spôsobom, aby zmyl z jej peknej tváričky ten zhovievavý madonin úškľabok ku všetkým hriechom sveta.

  Vcucla ho späť. Žiara pohasla. Radšej mu ani nepovie, že zas myslela na ich spoločné imaginárne  potomstvo...

  Vlastné zdementievanie v jeho spoločnosti ju ale začínalo omínať. Dosť. To preto, že ho nechá, aby sa s ňou maznal, ako čoklík s obľúbenou gumenou hračkou, keď ju po prvom ožužlaní zbaví pískania.

  - Emma ma dnes ťahala cez celé mesto, aby na konečnej naskočila na akýsi bus a zmizla s podivnými rečami, že nemám veriť ničomu, čo sa dozviem. – začala radšej rýchlo z iného konca, aby sa ešte chvíľu vyhla tomu jeho, lebo sa začínal nadychovať priveľmi zhlboka.

  - Čo je čudné na tom, keď niekto niekam cestuje? – snažil sa odľahčiť situáciu a ignorovať druhú polovičku výpovede.

  - Vypla mobil a..ako som sa pred chvíľou dozvedala z netu, zmazala všetky kontakty na sociálnych sieťach. Všetky! – zdôraznila a záporne kývala hlavou. - ...a potom prídem sem a...dozviem sa, že je preč aj Neal! Chápeš. Oni dvaja sú zrejme niekde spolu...si myslím. -  tentokrát vážne pritakávala.

  - Pozri, Sherlock, ...či sú spolu, alebo od seba...prečo sa tým trápiš?!  O pár dní ich zas niekde vyplaví a všetko sa vráti do starých, vyšľapaných koľají, srdiečko. Neal neušiel z domu prvýkrát. Je to fluktuant, čo nevie riešiť problémy v svojom súkromnom živote s chladnou hlavou! – podával znudene argumenty doktor Watson.

  - Po kom to dieťa asi je...- zavŕtala sa mu do hrude, ale rýchlo rolovala smerom dolu, ledva jej zachytil ukazovák. – Apropó, odkiaľ vieš, že ide o problémy v súkromnom sektore? – chytil Sherlock dôležitú indíciu a pocítil, ako mu zakvačený prst stŕpol, len čo spoločník začul obvinenie.

  A jéjé...takmer sa prezradil.

  - Pretože...preto...lebo...škola a iné voloviny ho nedokážu rozladiť tak, aby riskoval stratu mamičkinho pelieška a vývarovne s pravidelným prísunom životodarnej energie v podobe fotríkových alimentov. – spokojný s výhovorkou oprel sa o opierku a zhlboka vydýchol.

  - Ozaj, keď sme už pri financiách, ako si naložil s naším honorárom? Uznaj, ako spoluautorka by som mohla mať aspoň informáciu o tom, keď už sa mi neušiel ani deravý groš...- zaliezla mu dlaňou do prsných vreciek na košeli a nadvihla sa na kolená.

  V tejto polohe riešiť nejaké bankové prevody neprichádzalo do úvahy.

  - Drahá, čo by si povedala na výplatu v naturáliách?! – pritiahol si ju cez seba, využijúc, že zostala zakliesnená vo vreckách a zaliezol si pod blúzku. Hlboko pod blúzku.

  - Výplata?! ...veď sme sa predsa dohodli, že tieto praktiky provokovať nebudeme...- dolovala čosi z vrecka, mysliac si, že ide o skrkvanú bankovku.

  Chňapol po tom však tak, až skoro zavyla od bolesti a jeho ospravedlnenie takmer ani nebola schopná vnímať.

domiceli