RUMBELLE - Podsádzanie trávy... 13. kapitola

Rumbelle

13. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy

  Podsádzanie trávy...

      Pocit kráčania k popravisku. Nie, ešte len do basy. Ráno pred pol piatou, kedy sa obyčajne, to akože na svitaní, konávajú popravy, je človek ešte, alebo už taký oťapený, že mu je to fakt fuk. Veď komu by sa chcelo „žiť“ tak zavčas rána... teraz je však niečo medzi desiatou a obedom. Nervy má našponované ako traky, čo nikdy nenosil, ale pohľad na spolužiakov so švami vrazenými z jednej strany vajec, lebo "hozntrógle" zdedili po súrodencovi a aj tomu ich kúpili prikrátke, mu bolo dostatočným varovaním, tento doplnok ignorovať a radšej zniesť posmešky pre „kolty“  prekiate nízko. Na cimpr-camr rozfranforcované spodky džínsov boli jeho nedeliteľnou súčasťou už desiatky rokov.

  Zima ako v zlom ruskom filme a Hookom inzultovaný nos začína ožívať po prvotnom šoku. Zrejme to ide dať vedieť oku, lebo sa mu zmenšuje. Puchnú svorne.

  Nevzal si okuliare. Príšerie lesíka znížilo viditeľnosť na minimum a akútny nedostatok slnka v tejto oblasti ešte o kúsok viac. Neuvidel by ani ružového slona v bezpečnostnej veste vznášať sa meter nad zemou, nieto svoju brunetu s Shrekovom outfite...

  Energicky zabodávala nohy do našuchoreného lístia, radšej nepremýšľajúc čoho, respektíve koho sa stalo útočiskom v rámci procesu budúcej  hybernácie. Podložie bolo vratké, klzké, šmýkalo sa jej intenzívnejšie, márne sa snažila udržať stabilitu, pripadala si ako práve rozdrnčaný plastový panáčik v stolovom futbale, keď ním práve odfrnkli malú korálku, lebo miniatúrna imitácia lopty sa stratila už v polčase prvého zápasu.

  Ona odfnkávala len zlostné tirády na vlastnú naivitu a začala prehodnocovať to, že inteligencia by mala byť schopnosť prispôsobiť sa.

  - Stále sa prispôsobujem. Všetkému... Všetkým... Vždy... – ledva sa stihla zachytiť kôry stromu, inak by zletela horeznačky do... ktovie čoho vôbec. – Potláčam svoje vlastné predsavzatia, názory a ...všetko. Pred všetkými...Stále! – mrmlala ďalej, akoby jej to pomáhalo dobíjať sa energiou, ťahajúc teraz nohu zašprajcovanú medzi... ktovie čo vôbec. – A nikto si to neváži! ...ktovie prečo vôbec! – už skríkla a trhla nohou.

  A zletela na zadok. Ešteže nepatrí medzi mušie váhy a obliny majú stabilnú, hoci športom pramálo vyrysovanú náplň. Zato dlane si to zlizli. Niekde aj do väčšej hĺbky, ako zniesla tenká koža.

  Odmietla vstať. Odmietla pokračovať. Odmietla sa ďalej prispôsobovať. Márne používala množné číslo, teda linku celého sveta. Všetky jej výhrady mali jediného menovateľa. Adresáta.

  - Ako len mohol...mlčať?! – otrela jednu ruku o prsia. – Nič mi nepovedať! – druhú ruku z druhej strany. – A navyše aj klamať! – zaprela sa očistenými zas o zem a nadvihla sa, zrazu ľahšia, nevšimnúc si, že sa nedvíha sama.

  - Neklamal som...len som nepovedal celú pravdu. – ozvalo sa jej za chrbtom a prášilo jej zadok. Dosť rázne a prisilno.

  - Nepovedal si mi nič! – odsotila ho, ale terén mal zjavne na svojej strane, lebo ho pomstil.

  Prekopŕcla sa cez akýsi konár a v snahe zachytiť sa čohokoľvek, neobratne sa potočila a zas skončila na zemi v polohe, pri ktorej si musel rázne zahryznúť do jazyka, aby nevybuchol do smiechu. Zahryzol málo.

  Odmietla jeho podávanú dlaň a potom sa zmraštila od bolesti. Čosi pod namokvanou ozdobnou kožušinkou členkových čižmičiek nenormálne bolelo a vháňalo jej pot ešte aj skrz očné buľvy.

  - Belle, nešaškuj! Vieš ako ďaleko je odtiaľto späť k chalupe?  - nahol sa zas s podávanou rukou, ale ona sa starala o svoju nôžku. - Hádam nechceš, aby som ťa tam niesol na rukách?! Zvlášť po tých výdatných krematóriových raňajkách a kyseline namiesto čaju...- skúsil vyjednávať s jej mračiacim sa ksichtom, ale keď videl prvú, silno potláčanú slzu v kútiku oka, zmäkol.

  - Romantika na hovädo! – mrmlal, naberajúc ju,  brániacu sa, zo zeme.

 - Kto sa ti prosil, ty odľud grobiansky, nevychovaný, negalantný... nemožný... ufrfľaný... odporný... – hompáľala nepoškodenou nohou a hľadala adjektíva z tých slušnejších, lebo prísť o túto rikšu nemienila.

  Mala za to, že pri horlivejšom táraní by ju bol schopný vyvaliť späť, niekde do krovia a oprášiť si nad ňou ruky...

  Nebol by...

  Odfiltroval jej ekvilibristicky spisovné slovné štartovanie motora, vedel, že tá pravá jazda ešte len príde a bol rád, že ho na ňu takto, svojsky pripravuje.

  Chvíľu sa odvážil dívať sa jej do tváre, kým radšej vykročil a sledoval terén, aby sa nevykydali niekde obaja.

  - Ak dovolíš, preladím tvoju famóznu stanicu a pustím svoju. – navrhol vážnejšie, ako chcel a nadhodil si ju v náručí, márne sa úfajúc, že pri dopade do jeho paží bude o pár kilogramov ľahšia.

  Ruky sa mu už teraz ledva držali na nohách, ale pokúsi sa jej vyvrátiť aspoň niektoré z označení. Negalantný? Negavaliersky? Otrlý? ...to vôbec netušil, kde vôbec v tej jazykovej stoke, ktorou ho polievala, nabrala.

  - Nechcel som ťa do toho zaťahovať...- začal, ale rádiové spojenie odmietala rešpektovať.

  -  ...to už som počula a nestačí mi to, ako blbá výhovorka! Je to nízke, alibistické, nevhodné pre dvoch dospelých ľudí, kde...- rapotala, kým ju nenadhodil zas a neprevesil si ju cez rameno, ako vrece, že mala čo robiť, aby udržala balans a nezrútila sa z neho ako z lyžiarskeho mostíka, rovno dolu rypákom, zabagrovať si tlamou v lístí.

Ani sa neodvážila mu capnúť, kam dočiahla, len sa zakvačila o tenký kabát a nadvihla trochu hlavu, aby sa jej krv nenahrnula do tváre.

  - ...kde je jeden silná osobnosť...- zas ju nadhodil, ešteže neraňajkovala, tlak na žalúdok bol priveľký a navracať mu do zadného vrecka by beztak netrafila. – ...a druhý slabý, krehký, priveľmi mäkký a dobrý...taký zraniteľný, citlivý...- pateticky vymenovával.

  - Prestaň mi lichotiť! – predsa len mu capla po lopatke, skočiac do rečí, ktoré už nevládala počúvať.

  Zastal.

  - Lichotiť? Tebe?!...To som hodnotil seba! – uškrnul sa a pohol ďalej.

  Schytal aj druhýkrát po tej istej.

  - Skrátka som bol vždy naučený sám sa postarať o všetko. Tak sa starám. – zmĺkol.

  - Lenže vtedy si bol sám. Teraz...teraz nie si. – zhodnotila dementne. – A ja ti chcem pomáhať, nielen v kuchyni...- vedela si živo predstaviť, ako práve prekrútil očami. - ...ale aj vo veciach, ktoré sa navyše týkajú aj mojej kamarátky. Chápeš? – potľapkala ho po chrbte, aby si overila, či stále prijíma signály.

  Dom už bol na obzore. V tichosti prešiel tých pár krokov a opatrne ju spustil po tele dolu.

  - Chápem, srdiečko. – usmial sa úprimne, vydolujúc kľúče odomkol svoje kráľovstvo, ale zacítiac puch, čo ich razom ovalil, nepremyslene dodal.  – Aj keď tú pasáž s tou kuchyňou, tú celkom nie. Tam budem potrebovať nejaké tie hodiny doučovania...alebo ty. - skúsil sa uhnúť, nielen jej pohľadu, ale aj ráznej dlani, pripravenej  sa svojej matrice feministicky zastať.

  Dupla nohou. Na jeho počudovanie tou zranenou a bez akéhokoľvek náznaku bolesti, či krivkania, víťazne vtiahla do domu.

  - Tak ty takto! Klamárka, malá...- vytočil nesením zlinčované dlane dohora a s hlbokým pomstychtivým nádychom vtiahol do smradľavej dutiny svojho pelechu.

domiceli