RUMBELLE - Podsádzanie trávy... 8. kapitola

Rumbelle

8. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy

  Podsádzanie trávy...

    Jediné slovíčko. A navyše, dopekla, s prebudenými asociáciami, ktoré zrejme nezodpovedali primárnemu významu, aj keď u neho človek nikdy nevie. Slovo...Skôr to bol povel pre psa. To by nemuselo byť také strašné. Nie! V nijakom prípade, leveli, pohnútke! To kynologické prirovnanie je príšerné, nemotivuje žiadnu z romanticky naladených buniek, dokonca ani tú nie, čo si spomenula na jednu z ťažko prekladaných zahraničných piesní, kde stálo: Zostaň, vezmi si môj vlastný tieň. Dnes je to všetko, čo môžem dať, no viac ako ...a teraz navyše ani netušila, ako to ide ďalej, lebo sa jej motalo po rozume: smiem aj chcem. A v tom je  ten pes zakopaný! Nie, v tom je iba obrovský podstatný rozdiel. Sakra!

    A aj to jeho jedno jediné lakonické, tlačené : ZOSTAŇ...

   Ešteže tam nebol výkričník...Zostaň! Haf! K nohe! Haf...nie, tú hlúpu asociáciu už z hlavy nedostane. Ktovie, ak sem o chvíľu odniekiaľ zvonka prikvitne, možno bude po ňom za to  aj štekať. A to aj v prípade, keď zahrá to šteňa. Roztomilé. Naivné. Pošťaté od radosti, že ...zostala.

  Má pravdu, začína byť horšia ako on. Nielen pán a pes sa časom podobajú. Aj dvaja po dlhšom súžití. A to dokonca fyzicky! „Fajn, byť za koporost, o tom som vždy tajne snívala...“ Ako môžeš takto...o ňom, veď... „Veď, hej, ľúbim ho, ako...koňa! Presne tak! Nijaký pes. Ten môže byť priateľ ...človeka. Kôň! Kone každý miluje. Aspoň v statusoch na FB.“

  Radšej nemal písať nič.

  Písal vôbec niečo? Písal to on? Konšpiračné teórie sa riešia zaujímavejšie. Jeho rukopis nevidela, len na stroji vždy vzorne upravené archy papiera...

  Nemala chuť na grafologický rozbor, ani na hypoterapiu... Nie je Hypo hroch? Nie, ...až Hyppo, drahá. Bože, ako môže jeden jediný chlap asociovať toľký zverinec?! Čo chceš...vy ste tiež v intenciách kravy, husi, sliepky, kozy...až po svine. To je predsa také ľudské byť zviera! Nie?! Hoviadka božie a bezbožné hovädá.

  Vidíš, to by bol pekný párik... rehotal sa jej vybičovaný mozog, lebo ON stále nikde a zverinec sa utešene rozrastal a zapratával obývačku ako predpotopnú archu. Kvôli jednému archu papiera. S jedným lakonickým odkazom. A ktovie, či aj určeným pre ňu. Tam mala začať!

   Zívnutie jej skoro vyvalilo sánku. Príšerie len chabo vytvorené ledva horiacim krbom pozývalo do hajan. Je čas poslúchnuť.

  Schalbala deku z gauča, zakrútila sa do nej, potom vymotala, lebo rozum jej kázal priložiť, aby tak rýchlo nevyhaslo.

  Zhasla, ani netušila ako...Aj hladná, aj...nedotknutá. Nasala aspoň pach rozložený v deke, na ktorej spával a viac jej na dnes treba nebolo. Bolo, ale, čo narobí...

  Potichu otvoril. Nie, že by sa bol bál jej prebudenia, aj tak nemohol tušiť, že tu už chvíľu leží v morfeovom náručí, namiesto toho jeho, ale premohla ho psychická únava. Opatrne privrel a z kroka na krok vtiahol do konečne vyhriateho domu, vstrebávajúc nozdrami, sparalizovanými pred chvíľkou opäť chladom, sladkú vôňu jedinečnosti vlastného domova. Aj keď to nebolo jedlo, čistiace prostriedky či osviežovače vzduchu. Nezameniteľný nádych. Upokojujúci, liečiaci.

  Usmial sa na nehybnú amorfnú kôpku v strede gauča a sadol si len na kraj, bližšie ku krbu.

  - Nechceš sa so mnou dnes ožrať, srdiečko? – natočil k nej hlavu, či predsa len nezareaguje, ale odpovede sa nedočkal. – Nechal by som sa aj tak vyhrať...- doložil sebavedomo a úprimne, štuchol trochu preventívne do polien a prepadla ho nostalgia.

  Ani nie tak za dňami vygumovanými alkoholom v predbellovskom období, ako skôr za bezstarostnou minulosťou, rozrátanou sotva na dva dni a tri eurá.

  Takto triezvy sa zrazu cíti zodpovednejší a nesvoj. Kým stačilo Nealovi podhodiť LEGO a hampulu Nutelly, občasné šliapnutie na zabudnutú kocku bolelo menej, ako teraz jeho šliapnutie vedľa. Totálne vedľa.

  - Ako môže jeden dvakrát stúpiť do tej istej rieky? – založil dlane za temeno a pokúsil sa spojiť lopatky. Radšej ich však rovno prevalil o opierku a zadíval sa dolu do jej lesklých, stále lakom či akým to sajrajtom potriesnených vlasov a predstavil si prúd horúcej vody v sprche, čo ich narovnáva, a ako ich on zas v protismere, bojujúc so všetkými tými voňavými bublinami šampónu prekonáva a ony sa mu lepia na prsty ako morské chaluhy, čo prišli k brehu pokorne zhniť.

  - S tým posledným nie je problém...- odpovedal svojej vízii nahlas, pretransformujúc si ju do reálneho života v budúcnosti po boku tejto ženy. V tejto starej chajde, na ktorú začína žiarliť a podozrievať ju z toho, že sa zamilovala do nej, nie do neho. Zavrhnuté. Sklony k sado-maso na sto percent, našťastie, nemá, takže vymeniť toto za vilu v secesnom štýle v onom malomeste, ktorej je jedinou právoplatnou majiteľkou...z toho ju teda v žiadnom prípade obviniť nemôže. Z toho vyplýva jediné...

  A ako príjemne to hreje. Nadýchol sa tentokrát pocitu, ktorému akoby stále neveril, zvlášť pri pohľade ráno do zrkadla. Večer do zrkadla. Kedykoľvek do zrkadla. Aj bez zrkadla, stačilo sa občas počuť. Kedykoľvek počuť.

  Ticho prerušovalo len tiché pískanie vychádzajúce z kozuba a jej pravidelný dych. Tak rád by ju zobudil a ešte teplú, letargickú, mäkkú a malátnu a nič netušiacu  zovrel v objatí, zotierajúc z nej rýchlo sny, až po moment, kedy by mu láskanie nezačala opätovať...potom by ju znova uspal v nádeji, že si nič z jeho sebeckosti pamätať nebude. Nebude, lebo ju nechá spať.

  Prvý krok  pokroku jeho počlovečovania sa. A skúsi aj druhý. Zatiaľ len generálka. Nič naostro. Ide spoveď, kráska. Pripravená? Spíš dostatočne tvrdo?

  - Nemal som veľmi na výber, vieš to? – dívajúc sa do osvieteného popola krbu, predstavujúc si ho padať ticho na hlavu, zamyslel sa  nad súkromnou kauzou, ktorá mu robila vrásky na čele a potrebovala konečne von. S alkoholom či bez neho. - ...ale, mal som pocit, že robím to najlepšie, čo môžem. Nedomyslel som následky. ...mal som za to, že tým pomôžem v prvom rade Nealovi, chápeš, je to predsa len syn a v tom druhom aj jej, Emme. Bola taká zúfalá... – opäť zameral pohľad dolu, skontroloval, či ešte stále spí. Takto sa mu spovedalo lepšie. Ľahšie. Alibistickejšie.  – Prepáč...teda skôr len dúfam, že mi prepáčiš, že som ťa oklamal... s tou kauciou za Emmu. Peniaze boli síce pre ňu, ale skôr... na zmluvu s diablom. – povzdychol. – Ja viem. Mal som ju asi viac prehovárať. – pošúchal si tvár dlaňami a nechal ju v nich, pokúšajúc sa v tme utopiť výčitky svedomia.

domiceli