RUMBELLE - Podsádzanie trávy... 2. kapitola

Rumbelle

2. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy

  Podsádzanie trávy...

     Nesnažil sa nič predstierať a  najväčší optimista by ho nemohol obviniť ani zo štipky diplomacie, keď jej otvoril a gestom ukázal, aby vošla. Aké rozdielne môžu byť vniknutia do útrob ulity opusteného muža...

  Vyštverala sa ešte o pár schodíkov vyššie do podkrovia a sadla si na posledný drsný schod, kde ju nebolo vidno, ale z vtáčej perspektívy zostala v obraze.

  Vysoká štíhla žena vplávala dnu a zastala si v strede izby, obzerajúc sa iba nenápadne zbežne, hoci ju to na prvý pohľad neodškriepiteľne zaujímalo, ako si tu žije.

  - Prečo sme sa nemohli stretnúť na neutrálnej pôde?! – zaryl nepríjemne, prerušiac jej nápadnú revíziu, akoby ho prepadla sociálka a zistila, že v boxe na zeleninu v rámci chladničky nemá čerstvú mrkvu, ale sieťku s posledným klíčkom od zemiakov.

  Pozrela sa na neho hrdo, s viditeľným dešpektom, s kútikmi úst vytočenými dolu. Nečakala vrelé privítanie, ani usádzanie a ponúkanie. Na to ho poznala až pridobre. Nahnúc telo dozadu a hlavu nabok, ako robievajú gazdinky, keď chcú obviniť čistiaci prostriedok, že robí čmuhy na mahagóne sa zadívala na vypĺznutú deku s fľakmi rôznej farby a konzistencie.

  Zhlboka sa nadýchol a vychrstol ješitne a urazene.

  - Posteľnú bielizeň na svojom lehne budem meniť v prestupnom roku! Ak dovolíš...Povedz, čo si mi chcela, pokojne postojačky, a moje telesné tekutiny nechaj v pokoji ďalej zasychať na mojom gauči, v mojej spálni, môjho domu, drahá ...- skoro povedal „moja“, ale zháčil sa včas, tušiac, že vstrebáva každé slovo, - ...Milah! – strácal však, bez ohľadu na publikum trpezlivosť aj súdnosť.

  Ani roky neotupili nevraživosť, nenávisť a odpor. Zdieľala to obdobne, ale dokázala sa lepšie ovládať.

  - Potrebujem sa s tebou pozhovárať o Nealovi. – predsa len si sadla na špičku zadku na roh gauča a spôsobne zomkla nohy i päty k sebe, pritiahnuc si zvrchník, ktorý si ani nevyzliekla.

  Prehodil ruky z predných vreciek vytrasených džínsov do zadných, pozrel bokom, nabral guráž a rovno na exmanželku.

  - To viem. Počul som v mobile. Niečo nové? Laganovi horí pod zadkom? Ďalší školský western na obrazovke? Sedem nedostatočných?! Chýbajú zápočty? Vyletel zo skúšky? Zo školy? Z okna...? – monológ naberal na intenzite, expresívnosti i nechuti v ňom vôbec pokračovať.

  Vstala, popoťahovala klopy vlneného ponča a zase si sadla, pripravená tentokrát čeliť jeho slovnej flotile.

  - Si jeho otec. Ako o vlastnom synovi môžeš hovoriť týmto tónom?! ...ale to si celý ty. Nikdy sa nezmeníš a som rada, že sa už denne nemusím pozerať na tvoj sprepadený jedovatý ksicht plný hlúpych cynických poznámok. A daj si opraviť chrup, prskaš už aj sliny...drahý! – vrátila mu odhodlane, natočiac sa jeho smerom a radšej rýchlo pokračovala, aby ho nenapadlo jej ostreľovanie vrátiť, čoho bol podľa výrazu oheň sršiacich očí okamžite schopný. – Neal odišiel z domu. Neozýva sa. Neberie telefón. Nikto o ňom nič nevie...nechodí do školy, neprespáva u svojej pipky a ako vidím, ani tu...- pozrela smerom hore k poschodiu s nádejou, že sa odtiaľ každú chvíľu vynorí a vrhne sa skormútenej, až sem ochotne doliezť pripravenej mamičke okolo krku s prosíkom, ako vždy...keď potreboval založiť, alebo ťahať z prúseru.

    Belle stiahla kolená k sebe a pritajila sa viac, hoci ju návšteva zazrieť nemohla. Až teraz si začínala dávať zvláštne správanie sa Emmy do súvisu. Bude v tom Neal...

   Dialóg dolu však pokračoval.

  - Ako vieš, že nie je s tou jeho...Emmou?!  Je dospelý, má právo na súkromie...- obhajoval syna, ako muž muža.

  Žena dolu sa prestala ozývať. Triasla sa a nekoordinovane mykala telom, nevediac zrazu, čo povedať. Nevediac zrazu skôr...ako to povedať.

  Skúsil jej pomôcť. Dokonca patrične pateticky.

 - Nerob scény, prosím ťa! V nebi sa trochu zamračilo, anjelikovia sa nám poharkali, zridali sa z postele a teraz si každý vo svojom kúte ofukujú boľačky. Je tam toho! Pár dní bude brázdiť lokály, niekde sa opije, niekde pobije, vypustí trochu pary aj adrenalínu a zas prilezie, keď mu dôjde vreckové a kumpáni...- uzavrel kauzu, poklonil sa, ako dobrý herec, nečakajúc aplauz ani standing ovation a snažil sa vypoklonkovať návštevu, čo sa mračila čoraz väčšmi, von  z hľadiska.

  - Pre teba bolo vždy všetko na výsosť jednoduché...- fikla a prudko mykla hlavou smerom k nemu, už zas viac nazlostená ako rozcítená. - Hej, máš pravdu! Je v tom to hnusné, nesympatické  dievčisko... To kvôli nej...odišiel...a...ktovie, čo je s ním. Kde vôbec je...som zúfalá. Ja...ja neviem, čo mám robiť...- skúšala sa nerozplakať, lebo za posledné dni to aj tak prehnala a kruhy pod očami sa nedali už vyretušovať ani najlepším make-upom.

   - Ak ti to pomôže, dám vedieť, keď sa u mňa zastaví. Pochválil som sa, že mám prachy od vydavateľa. Za novú prózu. Ako ho poznám, neprepasie príležitosť pumpnúť ma o časť...z nich...- zaškeril sa zas nepríjemne.

  So sklopeným zrakom vstala, zamrmlala: „ďakujem“, a pohla sa k dverám. Neuráčilo sa mu, vyprevadiť ju. Ani povzbudiť, ani utešiť. To už vôbec nie.

  Keď buchli vchodové dvere,  zvrtol sa na päte a pomaly kráčal hore, kde na poslednom schode sedelo jeho pochopenie. Aspoň tak sa tvárili jej vlhké oči. Spomenul si na poslednú harkanicu, kvôli počatiu a potmehúdsky sa pousmial, v tých pár sekundách ochotný podvoliť sa akejkoľvek ceremónii súvisiacej s povinným oplodňovaním.

  - ...s ...Nealom...ma to mrzí...- zakoktala sa sladko, kým zúčastnene zašemotila a jeho prešli všetky myšlienky na bohapusté zaľudňovanie sveta potomkami, čo by si zaslúžili skôr Darwinovu cenu...

  Prisadol si, položil dlaň na tú jej, zovrel a pretočil ju k sebe, zhlboka sa nadýchnuc vône vlasov, utekajúcich po chrbte.

  To, že nepovedal všetko žene z prízemia, mu bolo jedno, ale že bude klamať aj jej, ho začínalo omínať a aj mrzieť.

domiceli