RUMBELLE - Podsádzanie trávy... 11. kapitola

Rumbelle

11. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy

  Podsádzanie trávy...

      Ako na obrej mape simulujúcej rozmiestnenie bojových šíkov. Nič sa nezmenilo, a predsa videl, že zostal bez spojenca a nepriateľova posádka náhle posilnila. Dezertérka... Dvaja korneti, každý pod svojou vlastnou vlajkou, ale očividne bojujúci za tú istú stranu a vec. Jeden dokonca vyrazil vpred. Našťastie len doplniť zásoby. Provianťák.

  Pochyboval, že nájde tri čisté šálky, ale spečaťovať akúkoľvek dohodu prípitkom, aj tak nemienil. Navyše s týmto proviantným dôstojníkom, čo práve vzal roha z jeho armády, hrozí genocída vojska skôr, ako by došlo k boju. Ešteže nevie, respektíve obaja nevedia čítať jeho myšlienky...

  Ústretovo však ukázal na gauč, nesúci stále známky prenocovania a vôbec sa nerozpakoval... sa rozpakovať.

  Hook sa usadil, pohniezdil, vydolujúc spod zadku čosi, čo zavadzalo a nebol to poťah, ale ležalo to pod ním. Vyzývateľ nahol hlavu neveriacky dopredu, potom dozadu ku kuchyni, kde sa v medzierke zatmolili jej svetlé džíny a opatrne, no patrične  hrdo prebral kúsok látky z prstov triedneho, pomaly artefakt zasúvajúc do náprsného vrecka s tak blaženým úsmevom, až si Hook odsadol o pol metra ďalej.

  - Vojnová korisť?... - návšteva vyhodnotila a žmurkla.

...a  počkala, kým sa jediný, pre neho za posledné dni príjemný detail, síce bez časti svojho „brnenia“ nezjaví opäť. Zjavila sa. S úsmevom. Ale venovala ho Jemu, nie návšteve. Rozdala šálky, rozliala „neprihorený“ čaj, pozvala na gauč aj pána domáceho a spoločne obkľúčili...návštevu.

  Dobrá finta. Skvelý stratég. Uznali obaja muži a hoci by sa radšej pozhovárali o veciach medzi štyrmi očami, pochopili, že to v nijakom prípade, bez účasti tretej strany,  nepôjde.

  - Prečo ju hľadáte práve tu? – začal, privoňajúc si nedôverčivo k čaju, začo schytal úškľabok od v strede sediaceho zmierčieho sudcu, tak si radšej plným dúškom odpil. 

  Oľutoval. Trpko. Nedokázal premôcť grimasu.

  Vstala, urazená a podujala sa nájsť zbytky cukru tejto domácnosti, ak tu vôbec niekedy nejaké zásoby boli.

  - Budem vám povďačný, ak celú vec nebudeme rozpitvávať tu a dáme stretko...- zašemotil rýchlo a tváril sa presvedčivo. Nástojčivo. Skôr zúfalo a bezmocne.

  - Nevie...o ničom...- skonštatoval Hook a prilepil šálku tiež k ústam. Jemu konzistencia ani chuť neprekážali. Dnes ešte nemal v ústach nič a o teplom sníval už pár dní.

  Musel jej zastaviť ruku, lebo invázia bielych kryštálikov, čo sa mu zvrchu liala nielen do šálky  nenachádzala konca, častokrát ani kraja...šálky.

  - To si vypiješ...- precedil sarkasticky, ale usmieval sa očami, nechávajúc jej svoju ruku na tej jej.

  - To si píš...- nahla sa mu k čelu a odfúkla ofinu.
  Presne tak. Napíše to a vypoklonkuje návštevu. Má totiž plné...ruky práce. Bude mať...a potom...nebude mať. Vďaka Bohu za to nepresvitanie vnútorných pochodov.

  Vstal, podišiel k stolu, načmáral na papier pár čísel a podal Hookovi, ktorý neveriacky pozoroval prapodivnú symbiózu týchto tak diametrálne odlišných bytostí.

  - Toto je jej nové číslo. Skúste, možno budete úspešnejší, ako my. – pootočil sa k Belle, ktorá sa mu spoza chrbta snažila prečítať odkaz a objal ju majetnícky okolo pliec, narovnajúc tak, aby nevidela na papierik, ktorý si návšteva ani neprečítala a rýchlo ho len schalbala a strčila do vrecka.

  Všimla si, že aj to jeho sa prapodivne nadúva a nakukla doň, okamžite spoznajúc, čo mu to tam ohrieva prsný sval. Zareagoval promtne.

   - No, nezízaj, srdiečko, stokrát som ťa upozorňoval, kde máme kôš na prádlo. Takto to už jednoducho ďalej nepôjde! Žiadna telka, facebook a iné nezmysly. Prihlásim ťa na kurz varenia a vedenia domácnosti, ako nadstavbu na prípravku pod názvom: nikdy nepchám svoje gaťky pod vankúš, čo ak mi začne vibrovať mobil...– mentoroval pateticky, ignorujúc prítomnosť návštevy.

  - Áno, mami...- vystrúhala previnilý fejs.

  Hook cúval a cúval. Trochu kýval, trochu sa ošíval až vypadol.

 Vytiahla si svoje spodné prádlo z vrecka štýlom, ktorý mu naznačil, že doteraz to zas bolo len divadielko a derniéra nedopadla veľmi úspešne, lebo diváci zdrhli pred poslednou oponou. A herci to mienia učiniť tiež.

  - Belle, prepáč, teraz ti to nemôžem vysvetľovať. Musím do mesta. Musím najskôr niečo veľmi súrne vybaviť. Prosím, pokojne tu zostaň...môžeš...napríklad upratať...- uhol sa jej inzultácii, našťastie čipka je ako ručný granát totálne neškodná.

  Ale ani jeden z nich sa už neusmieval.

  Vybehla z domu, nestarajúc sa o jeho protestsongy a vysvetľovačky. Mala v úmysle dobehnúť Hooka stoj, čo stoj a zistiť, prečo tak náhle prikvitol a prečo ešte rýchlejšie ukončil svoju vegetatívnu fázu u nich...nie! U  neho doma!

  Naozaj zmizol. Buď šiel krížom niekde cez les, alebo...

  Nech. Čerstvý vzduch jej prospeje a prechádzka ešte viac. Pritiahla klopy kabátika k sebe, lebo zapínať sa nedali a pohla do kroku. Do mesta to má dobrých tridsať minút rezkej chôdze.

  Figu! Ide skratkou, krížom. Možno natrafí na Hooka a bude doma skôr. Navyše, keby sa on, náhodou, vydal za ňou, nenájde ju na ceste! A o  to tu ide... dnes je na neho veľmi, teda ale fakt brutálne naštvaná! Čert ho ber! Zahla doboku, vykĺbiac po každom treťom kroku nohu, ale odhodlanie ju posúvalo vpred.

  - Ak dovolíte, dám si ešte jednu šálku toho... čudného čaju. – vytiahol sa spoza rohu Hook a strčil sa dnu skôr, ako zatvoril s jedom vchodové dvere . – Inak klobúk dolu, pán Gold, ste manipulátor par exelence, ako by povedala naša malá krásna French...- zaškeril sa a pozrel smerom, kde za ohybom lesnej cesty mizla jej silueta.

  - Musím ísť po ňu....ak dovolíte. V tých smiešnych kotníkových sajrajtoch neprejde ani dvadsať metrov. – nezostal prekvapený, ale nivočilo ho svedomie, že ju nedokázal presvedčiť, aby mu verila. A zostala.

  - Nie, nie, nie. Bez Emmy, neodídem! Už som zabil priveľa času na to, aby som sa teraz vzdal. Možno si o mne myslíte, že som priveľmi horlivý, čo sa mojich bývalých žiakov týka, ale vidieť, ako si život rozmeľňujú medzi prsty takých...ako vy a váš syn...- odpľul si poza chrbát a zabodol oči späť do protivníka, ktorý mu od začiatku nebol ani za mak sympatický. - ...to by pohlo srdcom aj najväčšieho ignoranta pod slnkom.

  - Mne pohýnaš len adrenalínom v krvi, drahý...Hook. – schytil ho za rameno a riadne pritlačil, vytláčajúc si ho z prahu dvier, prejdúc v zlosti aj na tykanie, ako skrátenú verziu. – A nehraj sa mi tu na profesoríka s pedagogickým profilom hodným zlatej Komenského medaily. Viem o tvojom pomere s Emmou viac, ako si myslíš. A...apropó...do môjho syna sa už vôbec nenavážajte, pán profesor, lebo síce nemám cigánskych predkov, ako ste ma krivo ráčili obviniť, ale mám slušnú zbierku kuchynských nožíkov a rád sa nimi naučím vrhať, ak mi láskavo postojíte ako terč! Sľubujem, že trafím na prvýkrát! – skúsil si vrátiť dekórum hostiteľa, ale vyšmaril ho pred dvere a ostentatívne zabuchol.

domiceli