RUMBELLE - Podsádzanie trávy... 10. kapitola

Rumbelle

10. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy

  Podsádzanie trávy...

      Zvláštny pocit, taký ten vnútrožravý, vidieť oproti prichádzať minulosť. To nebolo záhrobie v priamom prenose, ale čosi ešte morbídnejšie a neprijateľnejšie. Album. Taký, čo dokáže v jedinom zábere zachytiť celý mnohometrážny film v každom jednom pixeli.

  Dívala sa len cez škárku pootvorených dvier a až keď muž už bol na dohľad, otvorila ich viac, netušiac, že ju v tom istom okamihu oprskne záblesk zubatého novembrového slnka, alebo to bolo možno len skoré ráno. Obyčajné svetlo. V každom prípade, buď zostal oslepený, lebo ohromený určite.

  - Belle? – prekvapil sa, zhrozil, zakoktal, zadrhol, onemel.

  „On sa pýta?!...“ V tom jednom jedinom slove bol zas paradoxne zapísaný celý príbeh. Niečo v tom význame, že ona nebude hlavnou hrdinkou tejto poviedky, prípadne frašky, pretože autor, kvázi rozprávač, zabrzdený práve pár metrov od ďalšieho archu nepopísaného papiera s touto postavou asi predbežne v diele vôbec nerátal.

  - Pán profesor...- vrátila mu pokojne, ale začínala byť nesvoja.

   Aj on sa obzeral a mraštil tvár. Celkovo bol dosť zmenený od čias, kedy ho videla naposledy.

  - Rád ťa vidím, Belle, vlastne veľmi rád. Dúfam, že s Emmou si stále v kontakte, aspoň ty...vidíš, mňa ani nenapadlo, že by si mi...práve ty mohla... Prepáč. Rád ťa vidím.-  zopakoval roztržito a zdravou rukou si ju pritiahol k sebe za plece, zložiac sa jej na ňom a neodvážil sa viac nič, lebo spoza jej chrbta gánilo čosi, čo nezodpovedalo predstave...vlastne nijakej predstave kompatibilnosti a  momentálnej existenčnej pôsobnosti bývalej žiačky, aj keď tá pravá ho napadla, ako prvá. „Belle a tento tu?!“

  - Dovoľte, aby som vám predstavila, toto je... – chopila sa slova, vidiac oboch mužov len nedôverčivo zízať.

  - ...ja viem, - skočil jej do reči. -  V meste mi povedali...preto som tu, – natrčil pravú ruku pred seba, pretasiac ju poza ňu. – ...a teší ma, pán Gold, že vás spoznávam, mňa asi nepoznáte, som Hook. – trpezlivo čakal, kým si muž pred ním vysúka ruky z vreciek vyšúchaných džínsov.

  Očakával, že si ich patrične, ale spomalene, ako to len pôjde, otrie o zadok, potom si dlaňou pretrie strnisko, zase otrie o košeľu a až potom mu ju, stále zájdenú najskôr od cigariet, špiny dediny, možno aj spotenú a slizkú s nevôľou podá. Popravne bol rád, že ON neučinil nič z toho, dokonca sa ani neunúval vytiahnuť pracky z vačkov. Odľud, chrapúň. 

  Potrel trochu bokom na sklamanú Belle, ale nenechal sa vyviesť z miery, hoci rozrušenie nedokázal skrývať od začiatku.

  - Hľadáte teda...tu pána Golda, ako vidím...ak sa nemýlim. - zahabkala, stále netušiac, načo by fyzikárovi bol jazykár.

  S uspokojením prikývol, aj na zistenie, vydedukované z toho zvratu, že keďže mu vyká, asi nebude, našťastie nebude „...bola ona a bol on, splavovali spolu Hron...“ možno niečo s bakalárkou, možno si tu privyrába ako pomocná sila v domácnosti, možno nič, keď zbadal, ako mu sama nežne vyťahuje ruku z vrecka, aj to, ako mu hľadí rovno do očí a iba pohľadom vyčíta všetko to odmerané správanie sa, plus nemo dáva nejaké tie rady na nastavenie inej formy komunikácie s jej bývalým triednym.

   Dokonca s hrôzou si uvedomil, ako ďaleko to už zrejme bude, musí byť, keď to skalnaté monštrum pred ním zmäklo, zrôsolovatelo, doslova sa rozotopilo a nastavilo na izbovú teplotu, dvihnúc aj kútik úst, ako pozvanie.

  - Vy budete teda, Háčik. Ja vás poznám. Belle o vás pomerne dosť ...písala. – uškrnul sa a nadvihol ruku smerom do útrob svojho domu.

   Teraz nechápal zas on sám. „Písala?!“ Pozrel na ňu, ale stále sa pohľadom, tentokrát s uspokojením s výsledkom nekonvenčného počlovečovania, venovala len a len svojmu poslušnému žiakovi, ktorý robil predvoj a mizol v potuchnutom, starinou a ešte akýmsi odporným smradom, páchnucom príbytku, do ktorého sa aj obával vstúpiť.

  - Začala si  misionárčiť, Belle?! – šepkal cez zuby, opatrne sa vlečúc za ňou, čo tu očividne, neprehliadnuteľne  bola „ako doma.“  - Vždy si mala primäkké srdce, ale že skončíš v takomto slume, nebodaj je to pozostatok nejakej cigánskej osady...- s nechuťou vťahoval puch, čo sa ani vetraním nedal odstrániť a zanovito stieral výhľad na kvalitné kúsky interiéru. – Červenáš sa...deje sa niečo?! – zatiahol ešte, vidiac ju, ako si roluje pery dovnútra...a jeho, ako svoje roztiahol do blahosklonného víťazného úsmevu domáceho pána, hrdého majiteľa nielen nemovitosti, ale aj srdca a tela tejto ženy...

  Pravdepodobne započul prvú vetu...

  ...a vedia už spolu komunikovať telepaticky. Počul o tom, ale teraz to vidí na vlastné oči... „Závisť, Háčik, tomu sa hovorí: závisť...“ naťukalo odpoveď jeho dešifrovacie centrum.

-          Prišiel som...hľadám Emmu. – začal radšej priamo, bez okolkov.

  Belle pootvorila ústa. On svoje nechal zamrznúť...

domiceli