RUMBELLE - Podsádzanie trávy... 9. kapitola

Rumbelle

9. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy

  Podsádzanie trávy...

      Syčanie na platni vydávalo nenormálne decibely, ale nebolo v jeho silách to teraz už stopnúť. Zrejme vstane skôr, ako chcela. A pokiaľ si švihne, tak ho vôňa, čo sa o chvíľu rozvinie po celom dome, možno  aj osobne ospravedlní za ono prebudenie. Ak, samozrejme miluje vôňu poživne obdobne, ako on sám. Kto by ju nemiloval.

  Strčený takmer celý v nízkej chladničke doloval zozadu produkty, keď mu vnorila ruky pod klasicky rozgajdanú košeľu a putovala vyhriatymi prstami kdesi smerom k pupku.

  - Bacha na moje vajcia!...- vyhlesol skôr, ako vyhodnotil rozsah lexikálneho významu slov, tak sa radšej dobrovoľne narovnal,  natočil, príduc tak zrejme definitívne o objatie.

  Vidiac niekoľko hnedastých vajíčok naložených na o žalúdok pritlačenú ruku, vzdala to odzadu i odpredu a vidiac, že je bezmocný a bezruký, prebleskla jej mysľou detská zlomyseľnosť -  niečo mu vyviesť.

  Zaregistroval tú iskričku v jej pohľade, skôr ako klesol ešte o poschodie nižšie a radšej preventívne cúvol.

  - Na to zabudní, srdiečko! ...a s okamžitou platnosťou, inak za seba neručím... – potriasol naoko vzdorovito  hlavou, až sa mu pramene priliepali o zle oholenú tvár.

  - Zostaň...Zostaň!...zostaň...zostaň... – vyslovila niekoľkokrát za sebou, vždy iným tónom a zaliečavo sa približovala, kým on cúval.

  Smrad pripaľovanej cibule na horiacej masti ich zákerne napadol a inzultoval vlastne oboch.

  Pomedzi praskanie, sipenie a sykot a samozrejme šťavnaté, nielen s jedlom súvisiace komentáre,  sa jej pokúšal vysvetliť, čo zrejme zle vyhodnotila.

  - Nebol to odkaz... pre teba...sviňa smradľavá...som ho tu... nechal, pre prípad...že by sa...veď vieš, ...že jeho návštevy sa podobali notám na bubon....pre každý prípad, ak by sa tu zastavil...aby...zostal...doprčíc! Tak som sa snažil!...-  vyčítal už vajíčkam, zvláštne sa zoskupujúcim na platni sporáka do stále slizkých amorfných tvarov, ktorých okraje už naberali krematóriový efekt a v spojení so žeravou masťou páchli viac, ako horiace pneumatiky. Aj keď vôbec netušil, ako zapáchajú také kolesá.  

V dyme toho, ako pozoroval, veľa vysvetliť, ani zachrániť nestihol, pokúšala sa vetrať, hasiť a zachraňovať raňajky, namiesto vstrebávania vysvetliviek. Vzdal to. Na chvíľu.

  Šľahla ho posmešne utierkou, akoby hasila jeho prílišnú horlivosť.

  - Kde si potom v noci zmizol?! – vyšplechla, čo ju trápilo, medzi dvoma záchvatmi pátrania po vzduchu.

  Čo jej bude rozprávať?!...že sa mu zdalo, ako ktosi chodí okolo domu...že sa úfal, stretnúť syna...že v to nielen dúfal, ale priam zbožne prosil zimu, sobotu a trojicu z Káčerova či kohokoľvek  kompetentného, aby mu ho sem pritasili!

  Zvolil si inú stratégiu. Nehas, čo ťa nepáli.

  - Čaj neprihorel. – hrdinsky nadvihol čajník, ukázal bradou na kredenc, aby odtiaľ vzala cukorničku a skúšal sa prebojovať do obývačky, kde predpokladal iba menšie Anglicko.

  Smradľavá hmla však už bola aj tam a hodovala na posledných zvyškoch kyslíka, vycucávajúc im ho spred štípajúcich očí, spolu s polenami dotlievajúcimi v pahrebe.

  - Všimla si si, že každá naša kuchárska odysea skončí vlastne kalamitou, prípadne ešte čímsi horším? – capol čajník na kraj stola, lebo mu práve dal najavo, že páli.

  - Čím ...horším...? - dokašľala a skúšala mykať vchodovými dverami, aby sa rýchlejšie zbavili dôsledkov pohromy.

  - Hladom! – zúfalo si položil dlaň na prepadnuté brucho a zavyl.

  Neodpovedala mu. Dívala sa von, kde sa v sotva prebudenom ráne črtala, pár desiatok metrov od domu, silueta muža. Stál tam a asi váhal, lebo sa nehýbal.

  - Neal...- vyslovil potichu, stojac už za ňou a žmúril krátkozraké oči do diaľky.

  Podvihla spomalene hlavu až k nemu a záporne ňou zakrútila. V mužovi, ktorý tam stál, spoznávala starého známeho, o ktorom si myslela, že zmizol z jej života, spolu s mestečkom, keď ho po tej tragédii, odhodlaní, že navždy, opúšťali.

  - To bude zrejme ...moja návšteva. – povedala pokojne a mozgom sa jej premieľali dôvody a pohnútky, ktoré tohto muža priviedli až sem. Práve sem.

  - V tom prípade... nebude lepšie, ak ho privítaš v niečom, čo má aspoň o pár centimetrov štvorcových viac, ako tvoje nohavičky? – stále žmúril, ale márne, nedopátral sa ani k ďalšej indícii, ani k vizáži chlapa, čo mu stál pred barakom, ako jeden zo siedmych statočných.

  Veď kto iný by sa aj odvážil sem, k nemu, do bažiny. Keď nie povesť a reči, tak...Už ten smrad ho musí odradiť. A kto vie, možno aj odradil, keď nejde bližšie.

  Potiahla ho za prameň vlasov a čosi dôverne zašepkala do ucha.

  - Neverím! Fakt?!... nemáš?! – vyštartovali ruky smädno za ňou, ale nemal už šancu.

  Dvere radšej nechal otvorené.

  A ešte raz sa obzrel.

  A ešte raz...

domiceli