RUMBELLE - Krik trávy... 19. kapitola

Rumbelle

19. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy a Šum trávy

  Krik trávy...

     Zľadovatelé rameno paradoxne pálilo a donútilo ho vytiahnuť sa spod toho tiťorivého kúska deky, ktorý mu blahosklonne prenechala. Katastrofálna studená sprcha. Ani zápach dotlievajúcich polien nepridával na romantike. Neobťažoval sa zahaľovaním, zablahorečil všetkým svätým a aj dvom navyše, to jest sebe aj jej, že sem dovliekli dostatok paliva, ktorým sa dalo dostať plamene zas do pohybu. Ale studené polená nechceli veľmi korešpondovať so stále teplou pahrebou, iba šumeli, dymili a sťažovali sa na nedostatok priestoru a...jasné...nejaká tá trieska, alebo aspoň papier, na ich prehováranie, by bodli.

  Neriedená naivita, že o chvíľu bude teplo mu prednostne potetovala telo husou kožou a nič zahaľovatelné zrovna po ruke nebolo. Jedinú deku okupovala celú ona. Jediný koberec pred krbom tiež.

  Horko-ťažko sa teda narovnal, vypustiac do éteru posledné zvyšky v klbku uchovávaného tepla a vykročil rázne k botníku, kde, ako vždy, ležala kôpka letákov, účtov a kadejakých nervozitu a frustráciu prihrávajúcich momentov, aby väčšinu z nich zlikvidoval na podkúrenie. Prikladať vlastnými poviedkami prestal, odkedy mu pozorne robila agendu a ani riadok nedovolila bohapusto zmárniť.

 Lapol kôpku, zbežne premrvil a začal krkvať.

  Jedna obálka, po mučení sa však dočkala nečakanej milosti. V rýchločítaní bol dobrý a adresa odosielateľa ešte trčala takmer nezhužvaná z päste.

  - Belle, srdiečko...- zakvačil sa jej o rameno a skôr sa sám trasúc, akoby si dovolil potriasať ňou, privracal ju k životu.

  Vytiahla jednu ruku, ale len preto, aby si ukoristila zhrnutú deku a strčila sa do nej ako slimák do ulity, počujúc šuchotať papiere, akési trhavé zvuky a zase šuchotať papier...keby radšej kapustné listy. Bože, ako jej za noc vytrávilo.

  Poklopkal jej po...zasiahol asi hlavu, potom sa zaboril do čohosi mäkšieho, lebo prstom prenechal budenie bez očného kontaktu. Pohľad mračil na hárok papiera vydolovaný z obálky.

  - Zase niekto klope?!... Kto z našich podarených príbuzných nás ešte za posledných dvadsaťštyri hodín nenačapal inflagranti?! – zazívala spod deky, ale vytrčila aspoň jedno tykadlo. Kukadlo.

 Bola dokrčenejšia ako list, ktorým jej mával pred kúskom obnaženej tváre. Bola krásne dokrčená. Stiahnutá z nánosov všedného dňa, neprirodzených náterov a pretvárok, ležala tu nahá nie tým, že nemala nič na sebe, ale nádherne obnažená, čistá, otvorená a nežne...skrkvaná.

 - Niekto, kto ťa bude zaujímať! - žmurkol tajomne.

 - Tvoje milenky?! - neveriacky pozrela na neho a k dverám, cestou sa pristaviac na poldecáku za gaučom.

 - Čože? Manifestácia pred mojim domom?! - zveličil zámerne a prehodil vlasy prstami dozadu na chrbát, smiešne sa vypnúc.

  - ...si niekto fandí...- odpálkovala, ale pomerne neisto.

  Zaregistroval to. Nehodlal sa spovedať, ani ju trápiť v predstavách protestného zhromaždenia prípadného fanklubu...čik-čik...zámok na tento sejf.

  - To je od vydavateľa! Odpoveď na zaslanú poviedku! Kladná odpoveď! – zamával listom nad hlavou, stručne zhrnul obsah, aby sa stíhala namotávať na vlnu drzosti, prečo si ju dovolil zobudiť, keď zaspala sotva pred hodinou.

  - No, a?...- vytiahla aj druhé oko, kým pochopila a vystrelila do polosedu.

  Jej telo sa začínalo v zime krásne narovnávať, až takmer zabudol, že ju zobudil za úplne iným účelom, aký mu momentálne podsúvali niektoré veľmi rýchlo poprepájané orgány.

  Tvárila sa, že nevidí, vytrhla mu arch papiera a žmurkajúc hltala jednotlivé slová.

  - Bla...bla...bla...bla...vzhľadom na kvalitu....dovoľujeme...licenčná zmluva...honorár za ...ale, veď, to je predsa...- zaiskrili jej oči, ale jeho pohľad momentálne nenápadne sondoval asymetrickosť prsných dvorcov v závislosti od tepla. Ten odhalený, uzimený, mu bol očividne sympatickejší, podľa priblblého úsmevu, s ktorým sa s ním imaginárne maznal, kým ona dočíta.

  Vypla mu drzo telku a vytiahla deku pod pazuchu.

  Otriasol sa a usmial. Ona už nie.

 - To je strašné. – pokývala záporne hlavou.

  - Hmmm...ani nie...- prechádzal jej po skladoch pod kľúčnymi kosťami, vytlačených drapľavým kobercom, čo len pozvoľna odolávali žehliacemu regenerovaniu. – ...po formálnej stránke to bolo vskutku bombastické...- zabehol do priehlbiny, ale ušla mu a vyrovnala sa na koberci, zabodnúc oči do hrád nad sebou. Konečne objavila tú, kde bol klincom vyrytý rok založenia usadlosti. Len si už nespomenula, k čomu jej táto informácia mala byť.

  Priľahol si k nej, pobijúc sa trochu formálne o deku, ale keď sa schúlila k nemu, rád jej ju prenechal, zistiac, že sama horí lepšie, ako ...ale, polená sa rozrečnili aj bez triesok.

  - To je strašné, ak sa to dostane na verejnosť...a ľudia nás stretnú...a budú na mňa ukazovať prstom...- mrmlala mu do zimných doplnkov na hrudi, ktorých tam bolo síce poskromne, ale spájať ich nechtami ukazováka jej pomáhalo odnervózniť sa.

  Trochu. Málo. Takmer vôbec. Za jeden chlp potiahla, aby ho primäla sa vyjadriť.

  Primäla ho iba zašpintať a potom to oľutovať. Nabudúce na kraj sekretára s nadávkami pripraví čosi menej vulgárne.

  - Ty chceš teraz cuknúť a...stiahnuť tú poviedku?! – postavil sa nad ňu, zapretý o piliere paží a nechápal jej pohnútky.

  Bolo jej doplaču a ani sama nechápala prečo...

  Tak, to boli dvaja...

domiceli