RUMBELLE - Krik trávy... 14. kapitola

Rumbelle

14. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy a Šum trávy

  Krik trávy...

  

   Videla záblesky zúfalstva v jeho vráskach, prípadne to mohol byť iba pot alebo padajúca srieň. I v lesku prižmúrených očí sa jagalo čosi navodzujúce účasť. O to viac ju to mátalo prijať výzvu, čo sa pred nimi kymácala na privysokých podpätkoch. A nedala sa odradiť, ani nástojčivým „nonono“, ktoré jej automaticky adresoval úzkostlivý mozog, chrániaci doteraz pomerne úspešne jej naivné, ospalé a ním na hranicu vnímateľnosti, zhypnotizované ego od bombardovania vonkajším svetom. Z pozície vlastných ostreľovačov.

  Mal v zornom uhle obe prítomné.

  Akú má šancu zabrániť tejto konštelácii stretnúť sa a pobudnúť na spoločnej trajektórii? Nijakú. Videl to na pád do čiernej diery. Mliečna cesta spriehľadnie, ale paradoxne zhustne, možno sa celá rovno zgrcne a o smotane si môže nechať iba rozprávať večerníčky. V jeho veku už vstrebávať čistú laktózu je aj tak pomerne náročné. Organizmus treba opätovne privykať  postupne... Vyzerá to tak, že sa tomuto procesu možno doživotne vyhne.

   - Belle, srdiečko...- skúsil ju odtiahnuť bokom, ale „srdiečko“ sa dosť priblblo usmievalo, netušiac, aká ľadová sprcha ho môže okrem padajúcej hmly ešte inzultovať.

 - V Králičej nore stále svietia, ak chcete niekde ...zapadnúť, budeš mať možnosť na vlastné oči uvidieť ďalší z priestorov...- zatiahla trochu ironicky a jemu sa to v ten moment prestalo páčiť úplne.

  - Králičia nora? – zopakovala neveriacky žena. – To je váš domovský podnik, srdiečko? – zadrela necitlivo, spokojná, že sa vo svojom prvotnom hodnotení asi veľmi nezmýlila.

  - Omyl! – vyhŕkla, márne ju stlačil na lakti, eliminujúc jej prudkejší fyzický výpad. – To len vy tam zapasujete lepšie, ako do babičkinho bistra. Kakavko sa totiž zle nasáva... aj šnupe. – chrstla jej obranne, hľadiac na ženin začervenalý, jasnou rečou hovoriaci nos, strčiac ho pod rebrami, aby ju prestal krotiť, hoci si uvedomila, ako nevhodne sa správa a hodiny psychológie skrkvané v jeden moment spláchla práve dolu kanálom.

  - Levica... –

  - Zase omyl. Strelec! – vzdorovala ďalej.

  Tak, byť hromozvodom bude zrejme náročné. Horoskop na dnešný deň  má totálne katastrofický scenár, bez ohľadu na to, či skončí obliaty grogom alebo horúcim kakaom.

  - Som Zelena, sestra jeho spolužiačky z vysokej školy. Priateľka, veľmi dobrá priateľka. – prehodila nečakane výhybku, aj rukavičky do druhej ruky, aby pravú mohla natiahnuť k Belle.

  - Belle...- a viac akosi nemala čo dodať, čo ju ohromne zarazilo aj zamrzelo. Každý zo sloganov jej prišiel nenormálny a neuveriteľný. Som žiačka...respektíve spolužiačka, ale jeho syna...som spoluautorka...som milenka...som... kto vlastne pre neho som?!

  Otočila sa mu tvárou, či jej náhodou nemá v úmysle pomôcť zostaviť nejaký ten primeraný životopis k predstavovaniu sa.

  Zdvihlo mu kútik úst.

  - Belle - moja manželka. – dodal pohotovo a obom ženám padla spodná pera.

  - Počula som, že ťa opustila. – zatiahla Zelena aj sama sebou kúsok dozadu, aby si sokyňu opäť pozorne premerala. - Podviedla ťa a potom opustila. Aj to som počula, ako si sa strápnil, ako si ju chcel späť... vravelo sa, že si bol doslova na kolenách. Podarilo sa ti ju nakoniec prehovoriť? – zadierala štipľavo na vedľajšiu koľaj dvoma slovami odstrčená žena, majúc po ruke dostatok indícií, ktoré šli zabodnúť. Do živého.

   Zo zubov mu začínala tiecť voda. Aj tak precedil.

  - Máš iba včerajšie noviny, drahá. Nikdy nevstúpim do tej istej močariny dvakrát. Táto tu je nová, čerstvá, ešte v záruke. Sme tu totiž na svadobnej ceste. Chcela mi ukázať, kde vyrastala, však srdiečko...?- vzal jej nežne tvár do rúk a pokúsil sa ju pobozkať. Nečakal, že mu zahryzne do jazyka za tie bezočivosti, podané navyše cynicky.

  Skúsil to mimicky odignorovať, ale ďalšie tvrdé slová z druhej strany mu len hĺbili dvojitú vrásku medzi obočím.

  - Dúfam, že nebudete na svadobnej ceste pokračovať v spoznávaní tvojich životných kútikov. Toľko pajzlov, putík a vykričaných domov, by asi to tvoje „srdiečko“ nezvládlo...- zmraštila nos a bolo vidno, ako veľmi zostarla, keď sa jej maska zvlnila do bezmocných vrások.

  Bella sa už tiež triasla. Pochopila, že je čas to rýchlo uzavrieť.

  - Prepáčte nám to, ale náš autobus odchádza o pár minút. Ďakujeme za pozvanie, možno ale niekedy inokedy, ak bude viac času. Viete, v mojom stave si už musím dávať pozor. Čakajú nás také nádherné chvíle, však drahý?...- vrátila mu bozk, ale dala pozor, aby sa jej zaťatými zubami nerevanšoval obdobne.

  - Ty poznáš Reginu aj jej matku Coru? – nedalo jej, pohodlne usadenej pri okne v poloprázdnom autobuse, kým spod seba vyťahovala až v sede vyzliekaný kabát, aby sa mohla vyhovoriť, že to mračenie sa súvisí s nenormálnou, antilogickou činnosťou, nie s nevraživosťou s akou vstrebala posledné informácie o mužovi, ktorého, ako vidí, vôbec nepozná. Ale, že vôbec!

  Pozorne vyvracal,  skladal a zas rozkladal svoju bundu, s úmyslom vyložiť ju do priestoru na odkladanie batožiny, dívajúc sa nezúčastnene do stropu akýmsi farebným kobercom, pre efekt pohodlia, obtiahnutého diaľkového spoja. Riť  paľovu bude pohodlie...

  Tak veľmi túžil sa celé tie hodiny cesty bezmedzne túliť k nej, nenápadne zaliezať a objavovať sa s hlavou na jej ramene a teraz toto. Zarosené okná, sliepňavé neónky, pach sušiaceho sa zvlhnutého psa, miesto do uličky a pridlhé nohy, aby skúsil milosrdnú lož na tých krátkych.

  - Netušil som, že tvoja Regina je vlastne aj moja Regina. Ani vo sne by ma to nebolo nikdy napadlo...– začal zoširoka, ale jej náhly vstup do jeho monológu, ktorý si tak ťažko skladal a zopakovanie indície „moja“ navyše s prekvapeným otáznikom, ho automaticky reštartovalo a napojilo na iný komunikačný kanál, akokoľvek bol odhodlaný tou cestou v žiadnom prípade  neísť.

  - Ty to nechápeš?! Na svete je sotva šesť a pol miliardy ľudí, tak čo je nejasné na tom, že sa stretáme? Križujeme a odkláňame...Nikdy si sa nepýtala na mňa a moju minulosť, tak u toho aj zostaňme! – s jedom sa usadil vedľa nej a videl, koľko priestoru je zrazu medzi ich telami a to sa mu sedadlá zdali vždy tesne vedľa seba.

  Oprel hlavu dozadu, trhol opierkou z boku, uložil na ňu lakeť a díval sa do načerveno blikajúcich hodín v prednej časti spoja a spolu s nimi čakal, kým nabehne celá a autobus zasyčí, ozvú sa pípavé tóny cúvania a vyrazia na cestu. Pre neho asi do praveku...jeho života. Došľaka. Pritenký ľad na tú odpornú dobu ľadovú. Nešťastne na ňu pozrel a videl na prvý pohľad, aká veľmi je sklamaná z toho, že chce mlčať.

  - Kdesi v kufri, v stodole, - pousmial sa. -  ...mám diplom. Z pedagogiky. Náš rodný jazyk a nejaká filozofia k tomu, ako bonus. Nikdy som neučil a ani nebudem. – nadýchol sa a pozrel smerom k jej rukám, či sú už pripravené, aby si jednu ukoristil, ako lakmusový papierik, vďaka ktorému bude vedieť súkať svoju spoveď.

  Vážne prikývla a netušila, prečo jej je zrazu do plaču. Akýsi nečakaný pretlak emócií, zo spoznania, že divadielko, čo odohrali, je vlastne divadielkom. A nielen to dnešné, priskororanné, ale celé. Všetky predchádzajúce dejstvá, výstupy aj obrazy...

  Sú vlastne dvoma hercami, ktorí hrali jednu, predpísanú rolu a ich vlastné životy v realite, šli mimo nich. A teraz sa čudujú, prečo ich hrany iskria a hra sa nedá dohrať plynulo, pretože režisér ich postavil do hľadiska a javisko ktosi prestavuje na úplne inú hru. Obsadia ich vôbec?!

domiceli