RUMBELLE - Podsádzanie trávy... 12. kapitola

Rumbelle

12. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy

  Podsádzanie trávy...

      Toto nie. Takéto situácie ho privádzajú do zúfalstva. Do zúfalstva a potom do amoku. Zastokol ruky do zadných, už dávno natrhnutých vreciek, sklonil hlavu. Super, ešte zopár šípov rašiacich z tela a Goyov Sebastián sa môže schovať za ten vypelichaný suchom zbombardovaný strom, o ktorý ho priviazali, aj so svojím úbohým, skôr dementným, ako  umučeným výrazom. Kde sa hrabe na mastné spustené vlasy do strniskom potiahnutej tváre.

  A dosť. Nie je predsa obeť. V tejto sprepadenej kauze je nápadne veľkým agresorom, aby mal povolenie sa do role nevinného vôbec vsúkavať. Zošmaril kabát z háčika a spomenul si na toho vonku, čo ho iste čaká, opretý o niečo z chalupy.

  Nemýlil sa. Stál vedľa dvier a obzeral si nehybnú ruku.

  - Nevolal som vám...na to číslo, čo ste mi dali. Vedel som, že mi otvoríte, aj bez zvonenia. – vrazil mu rovno jednu kýpťom do tváre, čo to nečakala, až sa zatackal a vcuclo ho zas prítmie chodby.

  Sotva sa otriasol, po mokrom nose sa mu nešikovne trela akási handra, zbavujúc ho prúdika krvi. Neskoro si obaja uvedomili, že to bude zrejme jej kašmírový, teraz už nadobro zničený svetrík. Úslužný Hook sa uškrnul a radšej odtiahol vinnú ruku preč, nech sa tomu chudákovi lososovému rukávu ospravedlní sám majiteľ jeho majiteľky. Sprostá závisť...

  To určite! Neznášal ho. Už z princípu. Sveter. Lososový. Fakt neznášal kopu vecí, ktoré asociovali ich literárny počin. Po obsahovej stránke...

Vystretú ruku namierenú k vypínaču zahamoval však nečakaný povel.

  - Nezažínajte! –

  V tesnom závese za ním ozvalo sa tiché, takmer mačacie našľapovanie, a keď zdroj hlasu tesnejšie zameral objekt určenia, doložil tichšie, o to však ráznejšie. – Nechcem vás ani vidieť! –

  O zem buchla taška. O sokel bolo počuť šúchanie chrbta v zrejme cvočkami obitom kabáte.

  Prevliekla sa k nemu dnu a zavrela za sebou dvere, zostanúc o ne prilepená.

  Počúval na slovo, sparalizovaný vôňou, dychom a celým nehmotným fluidom, ktoré z nej vyžarovalo a proti ktorému bol absolútne  neimúnny.

  Pocítil dlane na pleciach, prsty skúšali rozozvučať nejakú tú nenápadnú nadpovrchovú košeľovú melódiu, identifikujúc rozopnutý límec aj teplú kožu pod ním, zutekajúc však od nej späť na ramená.

  Intenzívne vnímal jej prítomnosť a mal čo robiť, aby sa ovládal a počkal si, kam tým všetkým vlastne mieri. Veď nebolo zatiaľ proti čomu protestovať. Zatiaľ.

  - Bozkávajte ma... a ja si budem v tejto tme pri tom predstavovať svojho obľúbeného slávneho seriálového herca Roberta Carlyle namiesto vás... – prešla mu ukazovákom po práve nájdenej spodnej pere.

  - Tak a dosť! – chňapol po vypínači a zároveň ju spacifikoval ráznym uchopením za obe predlaktia, aby mu nevykĺzla. – Načo sa to tu hráme?! – zavyl a zámerne použil množné číslo, aby si uvedomila, že sa ho to dotklo.

  V prudkom svetle odvrátila hanbou hlavu a cítila sa trápne. Chvíľu naberala odvahu, ale  keď pocítila, že zovretie povoľuje a podľa pohybu prstov, chce ho nahradiť objatím, čo jej nehralo veľmi do karát, vzbúrila sa a pozrela mu priamo do očí.

  - Tak, aké to je, keď si z vás niekto sústavne uťahuje? Keď neviete, na čom ste, čo myslí vážne a čo je iba trápna bizarná slovná obrana?!... Vy sa tak bojíte vlastnej prehry, že už nedokážete hrať fér! – naberal jej prejav na intenzite, ale hlas zlyhával.

  - Ja som k tebe úprimný. Ľúbim ťa, to predsa vieš...- nechápal stále, kam mieri.

  - Možno! – odvrkla tvrdo. – To, ale nevylučuje, že  ľúbite aj svoju bývalú manželku, aj bývalú intímnu priateľku, s ktorou udržiavate síce nateraz vraj trochu obmedzené, ale stále styky, ako som počula a...-

  Nádych využil.

  - Odkiaľ vieš o Regine?! – zhrozil sa.

  Neodpovedala. Jej ego takto postavenou protiotázkou schytalo takú facku, že v momente onemtavela a nezmohla sa ani na obranu, ani na odpor.

  Spozoroval, že jeho slová ju dostali do kolien a zrejme ich nepochopila správne.

  - Srdiečko, musíš mi veriť. Ty si pre mňa jediná. S nikým neudržiavam... „styky“...- dokonca ani s tebou nie, čo mi je ale dosť ľúto...pomyslel si prirýchly egoistický mozog.

  Odvrátil hlavu kdesi do stropu, akoby tam hľadal patričné zmierňujúce, respektíve ospravedlňujúce  slová. Nenašiel nič, iba pravdu. Holú. – Pozri, ja mám svoju minulosť, ako každý, priznávam, nie na všetko v nej som hrdý, ale nedá sa to vymazať, zneutralizovať, odstrániť...skrátka je to a aj zostane mojou neoddeliteľnou súčasťou...- skúšal sa jej pozrieť do očí, aby v tých jeho videla, že hovorí úprimne.

  - Ale dalo sa mi o tom všetkom povedať... Mali ste mi to všetko povedať! Sám... – zašepkala sklamaná.

  - Netušil som, že je to pre teba také dôležité. Ako som mal vedieť...- habkal.

  - ...že si pre mňa dôležitý?...že mi na tebe záleží?! ...že chcem o tebe vedieť všetko?...že ma bolí, keď sa dozviem od cudzích, že ešte stále udržiavaš niektoré otvorené vzťahy...a ja netuším, či ich uzavrieť vôbec  niekedy aj mieniš, či to vôbec chceš... či si nenechávaš zadné vrátka...Tvoje správanie totiž v poslednom čase tomu nasvedčovalo. Všetko si obracal len na žart... – prešla v mžiku na tykanie, ani si to neuvedomila.

  On hej. Okamžite. Prebleskla mu hlavou ich dohoda, že mu nezačne tykať skôr, kým neuvidí, že to s ňou myslí vážne. A hoci jej slová hovorili drsný opak, jej rázny tón a výčitky v podtexte rozprávali presnou rečou. Miluje ho. Celou svojou poplašenou osemnásťročnou dušou, celým roztrepaným, na kúsočky ešte rozhodeným srdcom. Miluje ho...

   Krútil hlavou pristihnutý pri tom, že je namäkko a dojatý a len v duchu si odpovedal na všetky čiastkové otázky, čo mu doteraz bránili odstrániť aj posledné mantinely a otvoriť sa jej...

Povzdychla a pristúpila o krok k nemu, stále však v patričnej vzdialenosti od akejkoľvek intímnej zóny. Napravila mu napravený límec košele.

  - Dovoľte, aby som vám vrátila vašu indiskrétnu otázku, pán profesor: "Červená alebo Sivá?" – nechala doznieť a spomalene si zapla  vrchný gombík na svojom žiarivo lososovom svetríku, upriamiac tým naň jeho pozornosť. 

  Zdvihla tašku spoza dverí a vykráčala von...

  Takže nielen Emma narazila druhýkrát na tú istú rieku, ale aj ona, Belle, dokonca sa aj sám cítil, že všade je tá odporná močka, čo im nedovolí konečne prejsť na druhý breh, striasť zo seba posledné kvapky, aby vysušení od jej pozostatkov začať odhodlane skutočne kráčať, nie sa iba brodiť bahnom...Došľaka aj s riekou. Močiarom!

  - Už ste skončili, pán profesor Hook!? S diplomami si mohli radšej na katedre vytrieť zadky, ako ich dávať takýmto magorom! – vtiahol do seba zrazené zvyšky krvi a šmaril jej sveter pod nohy, s odporom ho prekročiac.

  Nadýchol sa a zhovievavo počkal, kým nezamkne. Aj tak nemal inú šancu, len sa vybrať spolu s ním hľadať Belle. A on vie, že šla iným smerom...vie, ale nepovie.

  - Pozrite sa, raz som dovolil, aby sa mi za ňou zavrela hladina. – začal okľukou, snažiac sa udržať krok a primäť ho rozprávať o Emme.

  Zazrel na neho. S tou riekou to bude povážlivé. Ďalší namočený. Utopený. Premeral si ho zhora nadol a späť a zrazu sa mu videl úbohejší, ako keď od neho schytal zvratkoidné poznámky na svoje obydlie a ešte do nosa. Ozaj, nevráti mu to? Načo...

  - Požiadala ma o to sama. – zastal. – Viem, mal som ju prehovárať, ale z môjho pohľadu som to videl úplne inak. – začal živo gestikulovať, ale gestá neboli obhájenia schopné, tak aj prestal.

   Prikyvoval mu. Dobre si vedel predstaviť Emminu odhodlanú tvár, ktorej sa nedalo vzdorovať ani v prípade, že žartovala, tobôž už nie vo vážnej veci.

  - Tak, poviete mi kde je? – zaútočil rýchlo, aby sa vyhol detailom z vlastného neuskutočneného, slaboduchého vysvetľovania, prečo dovolil, aby sa nad ňou tá hladina rieky uzavrela.

  - Dal som jej  peniaze na zákrok a vybavil...tú súkromnú nemocnicu...kliniku...v hlavnom meste. – ťažko sa mu dralo z úst, aj pred Hookom ťažko, čo potom pred Belle, ktorá by zúfalo otvárala oči a ústa a paže a všetkým tým otvoreným zúbožene sladko prosila: „Povedz, že nemiestne žartuješ...Povedz, že to nie je pravda...Povedz...Povedz...Povedz....“ Hovbeles! Nepovedal, keď to bolo ešte zahatateľné, tak načo už teraz?! „No. Dobre. Priznávam. Teraz sa bojím ešte viac, ako na začiatku...jej o tom povedať. Som srab.“

  - Som srab. – zopakoval Hookovi.

  Ten prikývol a tiež zopakoval.

  - Som...- a bol by si jednu aj sám vrazil, ale poznajúc svoj úder a vidiac Goldov napúchajúci nos, ktorému len kosa nedovolila sfarebnieť, zatiaľ, zľutoval sa nad sebou, ako nad troskou, ktorú je hodno iba naštepiť injekciou a počkať, kým vytuhne. – Tak je, brate! – zakončil modlitbu za skazených.

  Hook sa natočil k ceste a ďalej vykročil sám, len pažu namieril smerom, v ktorom videl miznúť Belle, párkrát jednoznačne pokývajúc akoby vydával smerovku, prípadne stopoval.

  Pochopil jeho ústretové gesto a bol by sa aj poďakoval, ale nemal to v itinerári.

  - ...Hook...z tej nemocnice...im ušla. Fakt, neviem, kde je. Raz zavolala a vravela, že nás všetkých môže...veď vieš čo...- prešiel zas na tykanie a Hook mu pokorne prikývol, ani sa však neotočiac a prirátal ešte o fľašu tvrdého navyše  k budúcemu rozhrešeniu.

  - Belle ma za to aj tak prizabije...- skonštatoval, zahasiac nádej, že to Emma nespravila skôr, ako...ako zašliapnutý vajgel.

  Kopol do čohosi, prižmúril oči a skúšal nájsť v poraste bodku jej hnusného, nepraktického  kabátika.

  Stratil však priveľa času...

  Už  na začiatku.

domiceli