RUMBELLE - Krik trávy... 15. kapitola

Rumbelle

15. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy a Šum trávy

  Krik trávy...

  

     Zamyslela sa, či chce vedieť viac, alebo Zelenu zaradí len medzi „tie predtým“, do súboru, ktorý odmieta otvárať, o ktorom dúfa, že nezaberie celú pamäťovú kartu a bude rada, ak sa nájde vírus, čo ho zablokuje, alebo rovno zlikviduje za ňu, aby mala čisté svedomie.

  - Prečo som mala pocit, že si ani trochu nezaváhal a nazval si ma rovno „manželkou“?  – posunula sa v histórii na koniec dialógu, hoci domov zostávala ešte dobrá hodina cesty. V tomto duchu bude oveľa príjemnejšia, ako archeologické vykopávky z jeho intímneho predkolumbovského života.

  Lakmusový papierik sa jemne zachvel.

  - Za milenku, priateľku, kamarátku, frajerku a dievča, prípadne dievča na jednu noc, keď spočítam, koľko ich za sebou vlastne máme, by som schytal iste cez papuľu. A dnes som sa ešte neholil, to by bolo nepríjemné. – vytiahol jej dlaň k lícu, roztvoril ju a prešiel si po celej sánke, aby s ňou pristál na perách a odčinil nežne doškriabanú ruku a hlavne klamstvo bozkom.

  Potriasla mu všetečne nosom, len čo ho jej  prsty dostali pod seba.

 - Máš mäkký nos, ty klamár! – priložila mu naň zboku svoju ohriatu špičku, ale už jej nedovolil sa skrútiť späť k sedadlu.

  - V „tvojom stave“ by si ani ty nemala klamať! – pomrvil sa  na tom jej tým svojím, skúšajúc ho zasiahnuť.

  Pôsobili ako dvaja nadrbaní eskimáci, čo si nevedia za ten svet trafiť nosy, aby sa konečne priateľsky pozdravili, ako to kážu zvyklosti ich národa.

  Spolucestujúca cez uličku mrkla spoza okuliarov a chvíľu potom márne hľadala riadok v rozčítanej  beletrii, ktorú držala na kolenách. Vedľa nej sedel život v priamom prenose. V desiatkach riadkov a dvoch sedadlách. Tak krásne intenzívne sa jej díva do očí a kútiky úst sa mu chvejú a prsty ešte viac. Ako romanticky nekonečne nežne jej ukladá pramienky vlasov za uško a tie krúživé letmé pohyby na líci...dŕŕŕb...červená knižnica skončila v uličke rozplesknutá, po páde rovno na papuľu. 
  - Paprndeklové knižky sú v poslednej dobe veľmi hyperaktívne, potvorky. - so žmurknutím skonštatoval.

  Gavaliersky sa k nej zohol a s úsmevom ju podal vykoľajenej starnúcej pubertiačke, ktorej okuliare razom zružoveli viac, akoby jej tú blbú knihu podával jeden z One Direction aj s venovaním a vytlačenou tlamou skrz celý obal. Zabudla aj poďakovať, aj ju znova otvoriť...

  Štuchla ho do ramena.

  - ...sa mám zabiť, keď som taký neodolateľný?! – zaškľabil sa na ňu, zvrtnúc sa radšej uličke viac chrbtom, aby mali väčšie súkromie, zaujal ho gombík na blúzke...

  - ...že si zbalil mladšiu segru našej pošahanej riaditeľky, tomu sa už ani nečudujem. Vysokoškolák, knihy, bláboly...došľaka, veď som ti naletela presne rovnako! – štuchla ho s náhlym poznaním aj druhýkrát. Tentokrát schytal žalúdok.

  - Pozor. Ona bola učnica. Obyčajná kaderníčka, čo čítala maximálne nejaké tie ženské žvásty po nete a lajfstajláky v čakárni u obvoďáka a po druhé, zbalila  ona mňa. Ja som mal na saláme kadejaké žaby, čo očumovali pred intrákom, ovievali sa a idiotsky sa chichúňali a tvárili sa, že im je na zamdletie, keď sme  mali po prednáškach a tiahli s partiou relaxovať oproti do lokálu. – obhajoval sa, netušiac, že len prilieva olej do ohňa.

  - Tak zbalila, chudáčika... Nedalo sa odolať? Ubrániť sa... – precupitávala prstami od kolena smerom ďalej po stehne, až...

  „Prestaň...prestaň! Okamžite toho nechaj! Zastav sa. Nepokračuj. Došľaka, toto nedopadne dobre. Kde mám bundu?!...“ začínal sa už zúfalo obzerať, z ktorej strany a kto všetko ich pozoruje. Preboha. A to vyzeralo, že do autobusu ráno nastúpili dvaja normálni, seriózni, dospelí ľudia. Nadržaní pubertiaci by sa mohli učiť.

  - Belle! – precedil skrz zatnuté zuby a chcel jej automaticky obranne capnúť po prstoch. Predstavil si však obrázok toho smiešneho Číňana s prstom dvihnutým a textom cez celú fotku: „Až keď ti komár pristane na vajciach pochopíš, že problémy sa dajú riešiť aj pokojnou cestou...“

  Neustála to sama. Vyprskla do smiechu a odvrátila sa radšej k oknu, skrývajúc tvár do dlaní.

   On sa otočiť nemohol, leda by chcel zahrať inzerát: Kto vymení muža s postavením za muža s postaveným?! – tragikomický ksicht by vedel vystrúhať primeraný. Zúfalo sa obzrel na žabu cez uličku a podľa škodoradostného úškľabku a zmeny odtieňa farby tváre skonštatoval, že vidí viac, ako ďalšie riadky zo svojej trápnej nudnej  knižky.

  - Už si spokojná, srdiečko? – zatiahol nenápadne, potichu, tváriac sa, akoby práve dočistil odpadové potrubie pod dresom.

  Nedokázala mu stále odpovedať. Odzbrojil ju nový príval smiechu.

- Už je dobre...- otočila sa až po chvíli, ovievajúc sa mokrými dlaňami.

- Dobre?! – zavil zmeneným hlasom. – Dobre bude, až to rozchodím! Vieš si ty vôbec predstaviť, aká je to bolesť?! -  skúsil si preložiť nohu cez nohu, ale rýchlo to musel vzdať. – Veď počkaj, zajac...pomsta býva sladká... – zhlboka sa nadýchol a privrel oči, pripravený na meditáciu. Čo ohavné by si tak predstavil, aby tlak povolil?!

  Ako prvé ho napadli účty.

  Platný pokus.

domiceli