RUMBELLE - Krik trávy... 18. kapitola

Rumbelle

18. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy a Šum trávy

  Krik trávy...

     Poslušne odtrpel zapínanie, o niečo radšej zapravovanie košele, ktorú len čo sa zvrtla k dverám, okamžite zas vykasal. Ešte raz si nabrala pohľadom trochu guráže, hoci jej sám nemal dvakrát na rozdávanie a počkala, kým sa rázne klopkanie ozve znova.

  - Ale, ty si tu už ako domáca pani...- skonštatoval otec s rukou založenou za chrbtom a  v rýchlosti si obzeral útroby. Hľadal majiteľa. Napovedala mu dobrovoľne, bez mučenia smer.

  - Dobrý večer, pán French. – vykročil neisto, ale ruku natrčil.

  Návšteva sa na ňu zadívala, ale prítomnosť dcéry, ktorá sa automaticky obranne stavala medzi neho a Golda spôsobili, že prejav adresoval skôr jej.

  - Tvojmu predchodcovi som rozmlátil ciferník. Lenže potom sa moja dcéra s ním v tú istú noc rovno vyspala. Takúto chybu už viac neurobím...- začal neveľmi priateľsky, ale vyznelo to povzbudivo.

  Takmer mu za zhovievavosť poďakoval, keby nebol pokračoval:

  - ...asi ťa rovno zabijem! – odsunul dcéru a širokospektrálne sa usmial na zaťka – čakateľa.

  Nestiahol ruku a pristála mu v nej fľaša akéhosi koňaku, ktorú doteraz hosť držal pritajenú za chrbtom. Ešte stále by sa dala zvrtnúť a použiť ako obušok.

  - Hmmm...alkoholové anestetikum ako umŕtvovací prostriedok nie je zlé – skúsil byť vtipný.

  - Tak takto. Veci sa menia. Belle je dospelá. A ako som sa nedávno dozvedel aj sebestačná a vďaka tomu sviniarovi aj vcelku slušne finančne zabezpečená. – zadíval sa na objekt pred sebou a hľadal odpoveď na otázku, načo potrebuje jeho krásna, mladá, vzdelaná dcérka túto vyžitú kreatúru vo veku, ktorý zodpovedá neskorej puberte a s vizážou, ktorá nezodpovedá ničomu prirovnateľnému, keďže nechce urážať bojové plemená psov ani muzejné exponáty prehistorických živočíchov.

   Radšej pokračoval, aby to mal za sebou.

  - A ja som len úbohý otec. Milujúci otec, aby bolo jasno. A nechcem ju stratiť nadobro len preto, že nezdieľam jej vkus vo výbere partnerov. Aby ste ma správne pochopili, pán Gold. – zopakoval svoj úsmev, ktorý si očividne trénoval.

  Nebol čas na odpoveď, ani doplňujúce indície z druhej strany. Pán French potreboval priestor. Veľa priestoru a nejaké tie štamprlíky.

  Nenápadne sa pre ne vytratila, ale to, čo priniesla, ani jedného z chlapov neoslovilo.

  - Máš tu iba šálky na kávu a toto. Mne je jasné, že sú to vaničky po sviečkach, ale je to tvrdené sklo a čisto vyumývané, tak by hádam...- prevzala fľašku a hľadala nejaký ten príručný stolík. Márne. Ani poháriky, ani stolík. Tu sa pije z hrdla do hrdla...

  - Toto je vaša práca...- mykol bradou na dcéru. – Ona v tomto stave, aj keby vezme rozum do hrsti, tak má totálne prázdne ruky, chudinka. – kriticky zhodnotil úslužnosť vlastného dieťaťa, ale škaredo zazrel na príčinu tohto stavu. Ovládnuť sa bude zrejme ťažšie, ako si naordinoval.

 Neodvážil sa zastať sa jej. Bezbrannej a očividne doplašenej vzal iba sklenené nádobky z rúk, nezabudnúc sa po nich potmoliť trochu dlhšie, než si výmena vyžadovala a s nákladom zaliezol do kuchyne, objavovať neprebádané zákutia vlastného kredenca.

  Pán French sa usadil na gauč, trochu si na ňom pohopkal a zachytil dcéru do spárov nešťastného pohľadu, chvíľu ju nechajúc topiť sa v ňom.

  - Bellinka, to myslíš fakt vážne?! – skúsil opatrne, myknúc hlavou smerom do kuchyne, kde sa prihlučne hľadali štamperlíky. – Veď keď sa na neho pozriem, mám nutkanie položiť si otázku, čo to vlastne tá príroda vôbec chcela...- pritiahol si ju k sebe a ťažkou rukou prešiel po vlasoch svojej prekrásnej dcérky.

  Chytila mu ju, trasúcu sa do dlaní.

-          Ďakujem. – dvihla kútik úst.

  Povzdychol, s ťažkosťou sa postavil a so sklonenou hlavou odchádzal.

  S rukou na kľučke sa k nej ešte natočil.

  - Vieš, že sa máš stále kde vrátiť, zlatko. – pomrvil prstami na pozdrav  a v tichosti odišiel, akoby tu ani nebol býval nikdy bol.

  Z kuchyne hrdo napochodoval hlavný hrdina, medzi ukazovákom a palcom stískajúci jediný preživší exemplár štamperlíka poldecového, opatrne ho držiac nad hlavou ako monštranciu. S krížikom po funuse...

  Pozrela na neho zhovievavo a s láskou.

  Sadol si vedľa, zaklonil hlavu skrz opierku  dívajúc sa do skla, zle vytretého pohárika so zaschnutými kvapkami po obvode a  konečne sa spokojne zhlboka nadýchol. Pritiahla sa bližšie, stúlila k ramenu a dívala sa tiež, akoby v ruke držal kaleidoskop s tými najkrajšími farebnými obrázkami. Veď práve! Farebnými!

  - Nechcem rýpať, ale nie sú to tam z druhej strany náhodou stopy po rúži? – namierila ukazovák na zababraný kalíšok.

  Kaleidoskop sa prestal točiť, šéf kolotočárov zoskratoval celý lunapark.

  Čas praskania nekvalitných žiaroviek. Puk a vypli zvuk.

  - Len srdcom vidí človek správne, to podstatné je očiam neviditeľné! – sprafrázoval Exupéryho a šmaril pohárik za seba, zabrániac  jej sa vyjadriť, lebo ústam dal inú náplň...

domiceli