Mr. Gold - ŠTVRTÁ II. 111. kapitola ...CEZ ŽALÚDOK

ŠTVRTÁ

111. kapitola

...cez žalúdok

      

        Sedí na kraji lavičky s nohami spôsobne stlačenými do seba, v prstoch si krúti stonku vypelichaného listu. Pokúšala sa zamerať jeho smer a predstaviť si, na čo asi tak myslí, ale jeho ostrý profil priťahoval ju viac, ako nejaké kreatívne predstavy vzdušných zámkov.

  Stláčajúc medzi palcom a ukazovákom druhý z listov, tiež rapídne podľahnutý skaze, sieťkovaný, s konštrukciou však paradoxne času nepodliehajúcich, nepoddajných žiliek, ktoré  stále udržiavali jeho tvar, ako rebrá gotickej katedrály, pohodlne rozvalený cez polovičku lavičky díva sa pred seba. Do budúcnosti.

  Park, mesto, Neal. Strom, dom, syn...Zasaď strom, postav dom, sploď syna...

  Má vlastný dom, má dospelého syna a už mŕtvy list...Dostal od života všetko, čo mu bolo súdené, a predsa...

  Iba pár piadí od jeho kolena si sadol opäť život. Možno spokojný aj s mŕtvymi listami a starým domom, zmierený s existenciou onoho dospelého syna, a predsa...

  Cíti, ako sa na neho díva. S bázňou a nežne asi práve teraz obkresľuje jeho vlasy. Jeden prameň po druhom, prihládzajúc ich a predstavujúc si, ako vypĺňajú tú obrovskú medzeru medzi jej hruďou a veľkým, cudzím, neprajným svetom.

  A iba ona ho smie a chce svojou malou, trochu chladnou dlaňou chrániť. Zapchať mu nenápadne uši, aby neveril jedovatým rečiam, skryť hnedé dúhovky za viečka, aby ich neranili nevraživé šípy iných a perám dovoliť radšej merať medzierku medzi prsiami, aby nemohli  aj tak márne vykričiavať svoje ich čudnou morálkou  upierané práva...

  Má teda na toto všetko vôbec právo?!...

  Zachytil jej pohľad a krútiaci sa list zastal, prestal sa obracať do strán a jemu stačilo dvihnúť ho opäť k očiam a uvidieť cez neho JU. Svoje teplo. Svoje svetlo. Svoje súkromné slnko.

  Jemne sa usmiala a priložila k oku ten svoj, nakloniac sa k jednému plecu. Zakryl jej polovicu tváre. Vejár.

  Vejár z vrások, uvedomil si krutú pravdu, čo mu od začiatku naznačovali „mŕtve listy“. Na jej hladkej osemnásťročnej tvári len tieňom podľa šablóny listu  nakreslené, ale tie jeho sú priveľmi reálne, skutočné. Prihlboké...

-         Premýšľala si už niekedy nad budúcnosťou? – spýtal sa priamo.

  List sa zachvel, vrásky roztriasli a nahradil ich letmý úsmev.

  Súhlasne prikývla a zapýrila sa.

  Zrozpačitel.

  Mohol to predsa predvídať.

  Pre ňu „budúcnosť“ znamená niečo v diapazóne niekoľkých dní, maximálne týždňov. Tak ako pre všetkých mladých.

  Na druhej strane jej rumenec prezradil aj parametre jej výplne. Dá ruku do ohňa, že vie, na čo si pomyslela.

  Krv mu prudšie rozbúchala...aj srdce. Musel sa zhlboka nadýchnuť, preložiť radšej nohu cez nohu, zaťať pery a nechať výdych na svoj ostrý nos, čo iste vyňuchal pravdu. Tak nástojčivú, tak vzrušujúcu, tak...

  - Vieš, ako som to predsa myslel...- usmial sa skoro na plné ústa a podoprel hlavu rukou o opierku lavičky, natočiac sa k nej.

 -  Prečo sa ma na to pýtate?! – skopírovala jeho polohu, ale cez jej prekrížené nohy v minisukni bola budúcnosť už-už na dosah a mal čo robiť, aby dokázal vnímať, čo mu vlastne odpovedá. – Vtĺkate nám v posledné dni do hlavy, že našou prioritou má byť zmaturovať, spraviť prijímačky na výšku, dostať sa tam a študovať...Koho zaujíma, čo chcem naozaj?! – od nervozity pretrhla svoj krehký list, vážne sa naň dívajúc.

  Zvážnel aj on.

  Začal chápať, kam mieri a predstava, že On je za to zodpovedný, ho vystrašila.

  - Bella... – povzdychol.

  - Ak mi chcete dať aj vy kázanie o akomsi spoločensky uznávanom hodnotovom rebríčku, nechajte si láskavo zájsť chuť. Mám ich už plný fascikel! Od otca, od Emmy, od ostatných profákov, od celého sveta...! – zrazila obočie a skôr než pokračovala, venovala mu pár sekúnd na rozmyslenie, aby okamžite zmenil postoj, názor, skrátka, aby sa vyformátoval a vysielal na jej vlnách.

  - Ak očakávaš, že ťa budem podporovať v bláznivom nápade neísť vôbec na výšku, to neurobím, srdiečko! – vytrhol jej zvyšky listu z prstov a silno ich stlačil medzi obe dlane. -  Ber to, ako chceš, trebárs ma aj obviň z alibizmu, ale naozaj by som nezniesol, aby som raz v tvojom pohľade uvidel čo i len náznak výčitky, že som ti zbabral život...- stíchol.

  - Bola by som ďaleko...V úplne cudzom meste...Sama...bez... –

  - Psśśt...- pritiahol sa k nej a skryl si ju v náručí.

  Obmotala paže okolo neho a spokojne poslednýkrát detsky trucovito zamrnčala.

  - Dobre, nech je teda po tvojom...Vzdávam sa...- pohladil ju po chrbte. -  Spravím ti dieťa, ja pôjdem na materskú, stavať dom a zalievať  nejaký ten stromček, ale ty sa dáš potom na výšku. Spokojná?

  - Pán profesor! – vytrhla sa mu a skoro spadla z lavičky.

  - Čo je?...Poplietol som azda niečo? – zdvihol  kútik úst a žmurkol.

  - Nie. – odpovedala mu pokojne.

  Zhrozene pozoroval, ako odchádza.

  „Títo mladí vôbec nechápu pojmu „irónia“?“ Čo ich to na tých hodinách literatúry vôbec učia?!...

-         Bella, stoj! –

domiceli