Mr. Gold - ŠTVRTÁ II. 120. kapitola DVD

ŠTVRTÁ

120. kapitola

DVD...

      

    Vedela, že ide neskoro a vyhovárať sa na sprosté topánky bude trápne i málo uveriteľné, hoci otlaky pišťali o dôkazoch jasnou rečou. Napriek tomu ich po vyzutí vzala so sebou, kým po špičkách kráčala za svetielkom do obývačky.

  Povedomá hudba, povedomé hlasy...Čo najopatrnejšie poodchýlila dvere a nakukla.

  Sedel uprostred gauča nahnutý dopredu s ovládačom v ruke a mlčal. Iste vedel, že práve prišla. Sklenená výplň obývačkových dvier prepúšťala náhle svetlo z predsiene, ešte  dodrnčievala a chladný podvečerný vzduch oblizol mu holé, len zvädnutým ramienkom vyťahaného tielka prepásané ramená.

  Stopol obraz, vrátil ho zrýchlene späť a opäť pustil.

  Prevliekla sa dnu a s úžasom hľadela na znova pretočenú scénu na obrazovke. Profesorský tanec. Kútikmi úst jej mykalo, ale našla v sebe dosť odvahy, aby obišla gauč a sadla si vedľa otca.

  Topánky stále držala v rukách, iba čo ich trochu nadvihla, aby na ne upozornila, hoci riskovala, že skončia možno ako strely krátkeho doletu a zrušia televízor pre túto domácnosť.

  Prikývol, možno namiesto pozdravu, možno na niečo úplne iné, ale topánky nevidel.

  Neoprela sa ani sama, zostala v sede, ale v pozore, len trochu inštinktívne sa odtiahla, po očku sledujúc dianie v obývačke.

  Telka, otec, ovládač, trasúce sa topánky, telka, ovládač, otec...dvere, kvázi únikový východ.

  - Ahoj, ty už si doma? – pozrel len úchytkom po chvíli predsa len na ňu, nech si nevšimne, že je rozrušený, ale snažil sa, aby jeho otázka nepôsobila ironicky, tvrdo, ani direktívne.

  Zaťala si do spodnej pery.

  - Prepáč, oci, idem neskoro. Vzala som si na cestu ...hlúpe topánky, otlačili mi celé nohy, ledva som mohla prejsť...prísť...- držala obvinené každú v jednej ruke a mračila sa na ne.

  Poslepiačky ich nahmatal a spustil dolu na koberec, ako nepodstatné, za reč nestojace.

  Zatlačila prázdne ruky medzi stehná a čakala, čo sa bude diať, keď dopretáča a spustí zas tú istú scénu.

  Paradoxne nedokázala z jeho večne namosúrenej, prísnej tváre vyčítať, na čo práve myslí.

  Zapozerala sa na to isté miesto, blikajúcu obrazovku a vidiac kamerou braný jeden jediný pár, snažila sa hľadať v obraze indície, kvôli ktorým jej otec po mesiacoch vytiahol DVD z tejto udalosti.

  „Si taká krásna, Bellinka, taká prekrásna...“

  „No, to ma podrž, som vyzerala v tej predpotopnej róbe totálne nemožná, ako dáka socka...“

  „Mám tak rád tvoj úsmev. Taký plachý a bojazlivý, ale ja viem, že je úprimný a nemáš ho veru pre každého. Aj mne sa len zriedka za tie roky ušiel...“

  „Usmievam sa tam ako pripečená... Ruby má v tomto pravdu, mala by som sa naučiť ovládať sa, moja tvár ma prezradí skôr, ako sa rozhodnem pre jednu z možností...“

  „Ako ti to len pristane...“

  „Ako nám to len  pristane...“

  „Ani vo sne by ma nebolo napadlo, že mi ťa ON ukradne a ja budem taký nešťastný...“

  „Ani vo sne by ma nebolo napadlo, že mi ON ukradne srdce a ja budem taká šťastná...“

  „Mal som si ťa všímať viac...mal som si to všimnúť skôr...možno...“

  „Ako som mohla byť tak dlho sama, bez NEHO...“

  Nevšimla si, že otec sa už nedíva na obrazovku, ale na jej tvár. Ruby mala stopercentnú pravdu. Bola priveľmi čitateľná.

  - Si šťastná, Bellinka?...Povedz mi úprimne, naozaj si ...naozaj práve toto chceš? - načiahol ruku a ovládač, ako ukazovátko nasmeroval na Golda.

  Strhla sa a zapýrila.

  Ale prikývla.

  Prikývol tiež.

  - Vieš, vždy som si prial vidieť svoju dcérku v svadobných šatách...Nie na stužkovej, ale v skutočných...svadobných. Ako nevestu. Šťastnú, zaľúbenú...Aj ja by som bol šťastný, keby som vedel, že muž po jej boku je pre ňu tým najlepším...- zhlboka vzdychol.

  Nevedela, čo povedať. Tušila, že zrejme nechce počuť nijaké obhajobné reči. Radšej mlčala.

  - Pozerám a hľadám mraky. Niečo, čo bude zle...- opäť pretočil, počkal a spustil video. – Nenašiel som... nič. Vôbec nič. Nech sa pozerám na svoju maličkú, alebo na toho...- zahryzol si do jazyka, ale vidiac, ako ňou trhlo, radšej rýchlo pokračoval. - ...na tvojho triedneho, musím pripustiť, že sa na teba díva...tak, ako...- odmlčal sa.

  Spozornela.

  - ...tak ako...ja. – stopol ovládačom obraz, vstal, zohol sa po topánky a zamračil sa na ne. – Vyhodím ich pred kontajner. K ničomu sú. Pôjdeme zajtra kúpiť ti poriadne. – so sklonenou hlavou zmizol v predsieni, zhasol tam svetlo, buchol topánky k botníku a zaliezol do svojej spálne s vierou, že napriek všetkému, čo jej v posledných dňoch uštedril vie, ako veľmi ju ľúbi...aj keď jej to nevie povedať.

  Na stopnutej obrazovke zostal rozmazaný obraz tvárí dvoch...

domiceli