Mr. Gold - ŠTVRTÁ II. 124. kapitola DO TRETICE...

ŠTVRTÁ

124. kapitola

Do tretice...

      

    Až ticho predsiene povolilo jej výdych.

  Presúval sa rýchlo, ako doma. Kľúče, kabát, topánky, svetlo, vrecká na saku, mobil, doklady, sako, svetlo...mala pocit, že ju akosi fyzicky neregistruje, alebo paradoxne vníma ako prirodzenú súčasť svojho domu, dobre, dobre: domova a nemusí sa už správať ako vyšponovaný hostiteľ.

  Aj tak sa tak správal. Stará škola.

  - Spravím ti čaj alebo kakao? – zahol do kuchyne, ale v okamihu sa z nej zas vyklonil so šibalskými ohníčkami v očiach. – Dieťa nie! – žmurkol. – Nejaké tie ingrediencie by sa síce našli, ale....Zabudni! – namieril na ňu prst.

  - Fuj, si už horší ako Ruby. – vyzúvala sa, pokojne upratujúc aj jeho topánky, aby sa trochu zamestnala a zamyslela.

  - Neprovokuj, lebo dnes zostaneš nasucho, drahá...- doznievalo z kuchyne.

  „Tak toto teda nie! Vyprosuje si takéto zaobchádzanie a vyjadrovanie a nechutné dvojzmyselné narážky  a vôbec!...“ vysoptila zatiaľ len v duchu

  Zastala si ostentatívne opretá o veraje a  s rukami na znak protestu skríženými na prsiach spod zamračeného obočia pozorovala, ako sa morduje so sypaným čajom v snahe natlačiť ho do sitka a nie po celej kuchyni.

  Zarazilo ho ticho. Pozrel jej smerom a hrdo – urazene sa dvíhajúcej brade odpovedal pokútnym úškľabkom, spokojný, že trafil presne a teraz môže spraviť posledný ťah a zatiahnuť sľučku.

  Ani si nevšimla, ako nenápadne sa doslova skokom presunul k nej a prichytiac si ju rukou vnorenou do vlasov vzadu za temeno zajal perami jej ušný lalôčik a striedavo ho láskajúc jazykom i zubami šepkal...

  - Z teba sa stáva nymfomanka, kráska, keď všetky moje slová prekrúcaš do tejto polohy...a ja chudák som ťa chcel len napojiť čajom, aby si nezostala „nasucho“...- pritlačil sa jej perami za ucho, až cítil zrýchľujúci sa pulz. - ...tak kto je tu potom „horší ako Ruby“?...-

  Ok, ok, bude lepšie prehrať bez komentára – kontumačne. S týmto chlapom v slovných bitkách nikdy nemá šancu siahnuť si na vavrínový veniec. Prišla o zelený, zrejme sa kvôli nemu bude musieť vzdať aj tohto. A to je jedna z vecí, ktorá ju na ňom fascinuje. Má navrch.

  -  Raz ti to aj tak vrátim. – precedila mu kdesi do zápästia.

  - Dvakrát, prosím...- otočil sa k nej chrbtom a odkráčal späť k dresu, nechajúc ju na pochybách, na ktorej z vĺn teraz pláva.

  Dala by ruku do ohňa za to, že práve narážal na posteľ, ale stiahla ju „popálenú“ zas späť, vidiac, ako v rukách, s utierkou prehodenou cez predlaktie, spôsobne, ako dobrý čašník,  drží „dve“ šálky objednaného pariaceho sa nápoja.

  Zošpúlila pery. Musí sa ešte veľa učiť.

  Po druhom raze podoprela sa o lakeť. Napadol ju oxymoron, ako môžu byť jeho ostré črty, na ktoré sa práve s úľubou díva, také mäkké, narážajúc na letmý úsmev a chvejúce sa viečka, za ktorými doznievala orgazmická dohrávka ozveny  práve docvičenej skladby.

  Najradšej by sa na neho vrhla a rozhodila mu hneď a zaraz celé orchestrisko. Z lifestylových časákov však dobre vedela, že to páni tvorstva neznášajú a potom, po tom potrebujú ...pokoj.

  Rešpektovať či nerešpektovať?

  - Neberiem nijakú antikoncepciu. – povedala nakoniec rozhodovania pokojne.

  Vyšvihol sa do polosedu zapretý o dlane a bolestne zavyl zvrtnúc sa k nej.

  - Chcela si čaj, nie dieťa?! – potriasol hlavou. – Preboha, Bella! Žijeme v dvadsiatomprvom storočí. Tebe nikto nepovedal, že...došľaka...jeden sa tu spolieha na spolužiačkovskú formu osvety, ale ako vidno, vy dokážete myslieť... respektíve nemyslieť!... – v tvári mu hrali všetky možné nástroje, ale noty boli momentálne rozhádzané kdesi v hľadisku.

  Hľadela na jeho neutíchajúci výstup spod spola privretých viečok, spomalene pokojne zakladala ruky pod hlavu a nechala svoje mladé prsia, hoci o  momentálnych štvorkách Ashley mohla jej hruď iba závistlivo snívať, zimiť sa pod prívalom jeho mrazivých poznámok.

  - Som...iba žartovala. – zadrela v jeho krátkej pauze.

  Dirigentská palička švihla ovzduším a všetko razom stíchlo.

  - 1:1 , drahý pán profesor. Som dobrá žiačka...- prevalila sa na brucho a spokojne sa rozosmiala do podušky.

  - Za toto o chvíľu odvisneš! – zachytila nad sebou a nemusela sa namáhať s dešifrovaním, ktorému orgánu to ráčilo patriť. Pocítila to priveľmi jasne.

  - ...pozornosť podniku?! – neodpustila si sarkastickú poznámku pred hlbokým...nádychom.

domiceli