Mr. Gold - ŠTVRTÁ II. 129. kapitola PREJSŤ KRSTOM...

ŠTVRTÁ

129. kapitola

Prejsť krstom...

      

    Odosobniť sa v týchto priestoroch bolo nielen nemysliteľné, ale aj nemožné. Nanútia vám vašu vlastnú ničotnosť a malosť v porovnaní s nimi. Stlačia, ohnú, zmraštia na takmer ničovaté nič a dívajú sa na vás zhora. Stále iba zhora. Všetci iba zhora. Fresky, obrazy, sochy, kňaz...ešte aj chudera krížová cesta je nad výškou pohľadu.

   Márne hľadáte nejaký ústretový pohľad. A našli ste niekedy, niekde, kdekoľvek na svete v týchto múroch úsmev? Niekde na freskách, obrazoch, sochách...Dobre, dobre, Mária má niečo podobné úsmevu na tvári, ale to sa neráta. To je Panna Mária a je to emdemit. Relikt...

  - Nemrač sa, prosím. – nahla sa k jeho plecu a on s uspokojením našiel druhú takú, čo sa tvári, že toto miesto nie je len znôškou sťažností, bolestí, nešťastí, po spovedelniciach odložených zlých skutkov a nekalých myšlienok či plánov.

  Bella sa usmieva. Aj ústami, aj očami...Toto žieňa snáď vidí dobro fakt všade. Okrem plota, čo oddeľuje jeho vilu od susedkinej, keď je na ňom nastrčená jej opuchnutá zmaľovaná hlava ako tekvica na Halloween.

  - Neobzerajte sa, pani Lótová...Ti garantujem, že v tomto kostole by si nenašla ani desať spravodlivých, drahá! – precedil medzi zuby svoj názor na vypleštené pohľady okolostojacich a sediaciach a čumiacich na prazvláštny párik vlečúci sa hlavnou triedou...  loďou prvej triedy... nie, iba loďou...dosť. Dooosť!!!

  Mal sto chutí sa zvrtnúť na opätku a doslova ujsť. Drží ho však nežne,  trasúc sa od strachu a dojatia pod pažou a...nechcel ju sklamať. Ju nie. Ju jedinú sa pokúsi nikdy nesklamať. 

  "Bože, aké patetické...Odpusť, Bože, rúham sa, ale myslím to s ňou naozaj vážne... teda... rúham sa nie v tom, že to s ňou myslím vážne, ale...alebo aj v tom?!...Nie, ver mi, patetické - nepatetické, milujem ju!"

  - Vidíš, keď sa trošku pousmeješ, hneď si...-

  - Neopováž sa ma presviedčať, že „krajší“...som sa pred chvíľou holil a videl v zrkadle. – doplnil ju bleskovo, aby zahnal vlastné myšlienky, o ktorých mal pocit, že všetci tu vedia a čítajú si ich pomedzi riadočky v modlitebných knižôčkach, lebo im tam nabehli rovnako, ako text refrénu nábožnej piesne na obrovskej, nechutne modernej, vysvietenej tabuli na boku. Lode.

  Bez rozpakov sa pritúlila a prestala triasť, vidiac, že má v podstate dosť dobrú náladu, aby dnešnú úlohu zvládol. So cťou.

  Ashley stála s obrovskou čipkovanou perinkou pred sebou, v ktorej sa skoro strácal jej syn, kúsok od krstiteľnice a lícom sa od nervozity trela o naškrobené, len na túto príležitosť požičané, čipky. Stála však pevne, ako hrdá matka. Otca vidno nebolo. Ani tu a zatiaľ ani v jej živote...

  - Som šťastná, že ste prišli. – trhalo jej kútikmi úst skoro do plaču, kým šepkala.

  Bella s nehou zízala na pokojnú tváričku nič netušiaceho drobca a kochala sa v jeho občasných, ešte trošku nekoordinovaných tikoch a pohyboch, hoci už mal mesiac a plné líca i záhyby pod zovretými pästičkami hovorili jasnou rečou, že sa má vskutku dobre a momentálne dlabe na celý hnusný vonkajší svet.

  Prehadzoval si z ruky do ruky dva, na dnes zverené mu, ako najdôležitejšiemu z dôležitých, rovnako dôležité symboly - pamiatky na svätý krst. Miniatúrnu plátenú košieľku, ktorú už nijaký dnešný novorodenec nenosí, lebo by ju jeho matka musela žehliť a body je body. 
  Bellou pedantne povyšívaná, naškrobená, vyžehlená, podľa vzoru vlastnej, zažltnutej, ktorú jej otec so slzami vydoloval kdesi z útrob skrine, so slzami okomentoval "skratkou" -  krížom cez jej detstvo a doplačúc natlačil jej do dlaní.  Vyšívaná  košieľka... A ešte dlhá zdobená sviečka, po ktorú boli obaja už  spoločne pred pár dňami s Bellou v kláštore a matku predstavenú spočiatku priviedli do rozpakov a potom skoro k potykaniu si, keby sa nebola rýchlo spamätala.

  Sestry ju vyrobili ručne a mal pocit, že do nej vpísali, vryli a vložili všetko, čo ich matke predstavenej porozprávali o septembrovej exkurzii a čo im ona, iste s kadejakými regresnými, ale bohabojnými a ľúbivými odbočeniami pri tom rozprávala. Aj keď to, čo teraz držal v ruke, ako finálny výsledok ich činnosti – kus vosku v tvare filigránsky zdobeného valca,  na pohľad boli len listy, stonky a klasické symboly viery...

  Iste, keď ju dnes zapália, bude rozprávať...o tom bol sväto-sväte presvedčený. Nie, nerúha sa. Pravda, je pravda..

  A oni dvaja s kráskou budú hľadieť do plamienka a tiež uvidia sami seba, dvoch naoko ešte cudzích ľudí, ktorým sa nitky života začínali spletať práve tam, pri jaskyni, v svetle ohníka a hnusného čaju, čo navarila tvrdiac, že je bylinkový.

  Bude mať zas holé kolená a trápne nepraktické remienkové sandálky a bude sa tváriť, že jej vôbec nie je zima a on sa bude ostýchať požičať jej bundu aj  potom, ako spolu uvidia umierať slnko a do tmy noci budú svietiť len ich slová...o všeličom možnom, aby nimi zahovorili to, čo sa už chvíľu predtým počalo a chcelo silou-mocou ďalej rásť...

  Zrodil sa zázrak... menom život. 
  Ich, aj Ashley a jej bábätka.

  Teraz sa v tom plamienku črtala tá drobná detská tvárička, ktorá tu bez nich vôbec nemusela byť a vďaka ktorej tu možno stoja aj oni.

  Spolu.

  Vedľa seba.

  Ako pár.

domiceli