Mr. Gold - ŠTVRTÁ II. 112. kapitola NA SLOVÍČKO...

ŠTVRTÁ

112. kapitola

Na slovíčko...

      

        Dívala sa skrz neho so zvesenými kútikmi pier. To je ešte pozostatok z detstva, z „nevinných“ manierov, kedy tlačíme spodnou perou do vrchnej v snahe zabrániť jej otvoriť sa. Výraz pre rodičov vyznieva ako smutný fejs a zväčša sa zľutujú a hoci ide skôr o vrcholné štádium vzdoru, excelentne herecky podané, vzdajú výsluchy a dohováračky aj tresty.

  Tu však oproti sebe sedeli dvaja totálne dospelí ľudia. Ona sedela, on stál s rukou za krkom, pridržiavajúc si ju druhou pod lakťom. A vôbec nešlo o výsluch, dohováranie tobôž trest.

  Nemal v úmysle rozmixovávať jej vzťahy, ani pátrať po posledných pridaných ingredienciách do onoho kokteilu, lebo Nealov recept bol viac ako nejasný. Sebecky sa zaujímal iba sám o seba a svoje srdcové menu.

  - Myslíte si, že som sa jej to nepokúšala vytĺcť z tej peknej hlavy?! Spočiatku, pri všetkej úcte, aj vás, teda na samca z katalógu prírodných katastrof by si ani Ruby netrúfla a to je iná hrdinka...- radšej stíchla vidiac jeho nechápavý ksicht. - ... potom už len kraviny typu: ...nejdem na písomky, nejdem na výšku, nechcem maturitu...chcem malého Goldíka, alebo Goldinku...– vzdala Emma tlačenie spodnej pery a s rukami hrala maňuškové divadielko. 

  Aj bez maňušiek. Na Golda a jeho následné potomstvo si vystačila s vlastnými grimasami. 

  – Dokonca názorne, ako nás to učíte, že je lepšie raz vidieť ako stokrát počuť, takmer v komixovej forme, cez dve strany zošita z biológie! – zmraštila nos a oboma rukami ukázala na seba.

  Pochopil.

  Ak Emma použila len zopár obrázkov zo svojho „plodného života“, kde pôrod Henryho bol tým najlepším a asi aj najrozumnejším, o ostatnom predtým a ani potom sa nič také povedať už nedalo.

  - Mal by som odísť z jej života... Vôbec som sa jej doň nemal primiešať...- precedil cez zuby skôr sám pre seba, ale potreboval to zo seba dostať a bol vďačný Emme, že prišla, sedí tu a počúva.

  Teda teraz skôr prská zabehnutý čaj po celom jeho kuchynskom inventári.

  - Teda, že zdementieva Bella, by sa ešte dalo pochopiť! Dokonca aj reálne vysvetliť! Má na to vek. Buchnúť sa do vás, to chce riadnu dávku šibnutosti, masochizmu podperenú extravagantnosťou, ale že aj vy, pán profesor, máte nápady hodné kýbla gytu!...- kýva hlavou a utiera samú seba od sladkej tekutiny. – Mali by ste prestať sledovať debilné seriály typu tvajlajtsága a už vôbec by ste si z nich nemali brať príklad, ak smiem poradiť! – zvyšok sa stratil v prúde prudko pustenej vody.

  Mračil sa. Ale neznamenalo to, že sa hnevá, je urazený, alebo s ňou v niečom nesúhlasí.

  Emma prudko stopla vodu a zamračila sa na neho tiež. Akoby jej niečo došlo.

  - Chcete...vy chcete z toho vzťahu vycúvať!? – pristúpila tesne k nemu a hľadala v jeho očiach odpoveď skôr, ako ju vypovedal slovne.

  Sklopil oči a presunul dlaň z krku na čelo.

  Záporne zakýval hlavou.

  - Práve naopak!...Tak veľmi ho chcem naplniť...až mám z toho sám strach. – priznal otvorene a pozrel jej bez obáv rovno do očí.

  - Šak preto! – mykla hlavou, až musel cúvnuť, inak skončí prilepená o jeho nos. Ten bol najbližšie.

  Obaja cukli zas, keď sa zvonka ozval zúrivý zvonček.

  - Bella?!-

  - Neal?! –

  Zdvihol ruku, ako upokojovacie gesto a vyštartoval k dverám.

  Muža, ktorého tam uvidel, by radšej nevidel...a už vôbec by ho pred svojimi dverami nikdy nečakal.

  Zvedavá Emma vykukla nenápadne, ale dosť trápne z kuchyne.

  Muž na prahu, zbadajúc ju, pozrel na Golda a vážna tvár mu ešte viac zvážnela.

  - Dobrý deň, pán French, – pomykala prstami Emma na pozdrav. - ...nenechajte sa rušiť...ja už som na odchode...ďakujem pán profesor...majte sa...obaja...- strhávala Emma svoju bundu z vešiačika a porúčala sa rýchlejšie, než stíhali vnímať.

  Pozerali stojac jeden vedľa druhého za ňou do tmy.

  - Nič v zlom, kamoško, klebety, že paktuješ s nejakou mladou študentkou sa mestečkom šíria už dávno. – mrmlal French, zdalo sa, že celkom spokojne a nevyčítavo. – Je to tvoja vec, mňa do toho nič, aby si si nemyslel náhodou, že ti nebodaj tú pipku závidím, ale byť jej fotrom, roztrhnem ju ako žabu! ...A potom aj teba. – dohovoril.

  Prihlúplo mu pritakal, ako otec otcovi.

  Odvahu spýtať sa ho, prečo vlastne prišiel, v tom okamihu však nenašiel.

domiceli