Mr. Gold - ŠTVRTÁ II. 107. kapitola "OSOBNE"

ŠTVRTÁ

107. kapitola

„Osobne“...

      

    Netrhol kľučkou, potlačil dvere oboma rukami nestarajúc sa, ako veľmi musela sekretárka stiahnuť brucho, aby ju nezramoval a nenatlačil tiež k predstavenej. S hrmotom odsunul kreslo a vovalil sa doň. Ako doma.

  Následne vyčaroval zhovievavý úsmev nad na hrudi prekríženými rukami.

 - Bude aj nejaký ďalší obraz v tejto trápnej scéne? – znudene ho pozorovala s rukou vtlačenou do líca nad kopou papierov.

  Trochu sa poošíval.

  - Ja nemám v scenári žiadne repliky, drahá. Dúfam ale, že je to dôležité. Mám na mysli tvoj monológ...Suplujem o chvíľu  angličtinu, majú rozpozerané Sprisahanie strelného prachu. Je tam krásna scéna s popravou kráľovnej, nerád by som o ňu prišiel. - zopäl si prsty na rukách a tváril sa dôležito. -  Vedela si, napríklad, že Máriu Stuartovnu sa podarilo zoťať až na tretíkrát, a keď sa jej hlavu kat snažil zdvihnúť a ukázať davu, ako bývalo zvykom, vypadla mu, lebo ona už vtedy, v tom veku,  nemala vlasy...nosila parochňu...- bahnil si v nechutných detailoch.

  - Narážaš na niečo konkrétne, alebo sa mi to len zdá? – odlepila Regina ruku z tváre a vypla sa vo svojom vyvýšenom kresle, nenápadne si prihladiac pedantne upravený účes.

  - Prvá kauza s obťažovaním maloletých ti nevyšla, druhá s Hookom, ako vidím tiež nie, ale mne dochádza trpezlivosť, tak som len zvedavý, čo máš pripravené do tretice....A ja len, obávam sa, aby ti ten pokus, tretí pokus, už tiež nezlomil väz! – sekol si napriahnutou dlaňou o druhú a vyceril zatnuté zuby. – V tvojom veku, by som už, fakt, očakával správanie hodné tvojho postavenia! – pridal poučovacím tónom.

  - Prečo o mne zmýšľate stále iba negativisticky, pán kolega? V takomto prostredí sa nedá pracovať...– zatiahla zaliečavo, formálne, akoby narážky bola bývala prepočula. - Náhodou som vám len chcela oznámiť, že triednictvo v oktáve  nemením, dotiahnete tú triedu až k maturitám. Dúfam, že ste si vedomý, aká je to zodpovednosť a kopa papierovačiek k tomu, ale osvedčili ste sa a ja verím, že to napriek nulovým skúsenostiam zvládnete na patričnej, požadovanej úrovni. Osobne na to dohliadnem. – snažila sa zachovať dekórum, ale blesky z očí sa nedali prehliadnuť.

  - Ako veľmi „osobne“?! Respektíve, čo vôbec znamená „osobne“? – vrátil jej úškľabok. – Ja nepotrebujem uvádzacieho učiteľa, drahá! – ješitne vyletel.

  - ...len, že som ti k dispozícii, kedykoľvek by si čokoľvek potreboval skonzultovať. Naozaj, kedykoľvek...pokojne, aj v mimopracovnom čase. – prešla zas k familiárnemu tónu.

  - Nemáš radšej plán tretieho dejstva? Dáky  pekne hororový. Iste tam medzi tými papiermi nájdeš nejakú kauzu, do ktorej by si ma s radosťou namočila, prípadne rovno v nej utopila! To sa mi totiž zdá menej nebezpečné, ako tvoja „biela zástava“ pod krycím názvom „osobne“! – prestával sa ovládať.

  Vstal a rozhodil ruky, kresliac si ukazovákom kruh na hruď.

  - Terč je ti k dispozícii! -

  „Presne, presne...tam mám aj namierené...“ prižmúrila oči vidiac, že v strede imaginárneho kruhu je jeho srdce.

- Nebuď paranoidný. – neodolala a žmurkla.

  Jej úsmev sa mu nepáčil.  Neveštil nič dobrého...ale zas ani priamo neohrozoval.

  - Máte už dúfam v poriadku všetky prihlášky žiakov na vysoké školy? Podávanie žiadostí im vždy robilo problémy, treba všetko osobne prejsť a skonzultovať s výchovným poradcom, vo vašom prípade radšej rovno so mnou. – odrapkala a tvárila sa, že hľadá v papieroch niečo dôležité, ale očividne sa v nich iba hrabala.

  - „Osobne“...- strčil ruky do vreciek. – ...osobne na to sám dohliadnem, prípadne oslovím výchovnú poradkyňu. Nemienim vás v nijakom prípade zaťažovať svojimi triednickými záležitosťami, máte, ako vidím dosť vlastných neodkladných povinností, pani riaditeľka... Môžem si už ísť vychutnať to Sprisahanie strelného prachu? – kymácal sa zámerne spredu – dozadu a správal sa ako dement, uvedomujúc si to, ale aj patrične vychutnávajúc, pochopiac význam dnešnej audiencie u svojej „kráľovnej“...

  Neunúval sa zatvoriť dvere, ani odzdraviť sekretárke.

  „To by sme mali...“ opäť zaborila ruku do líca.

 

    Zverencami preplnené chodby zdali sa otvorenejším priestorom, ako prázdna, priestranná Reginina pracovňa. Aj keď v úprimnosť „detských dušičiek“ už dávno neveril a rád by nakopal zopár vychechtaných jedincov, čo za „dobrý, pán profesor“ skrývali pľuvanec, či priamy zásah do rozkroku. Nápodobne, nápodobne! ...drahúšikovia!

  „Mal by som sa naučiť ovládať sa a nenechať sa ňou takto vytočiť...“ uznal vážne, nervózne sa pohujúc a vrážajúc do deciek.

  „Ale, moje antidepresíva...“ s úľubou pozrel na hlúčik maturantiek.

domiceli