Mr. Gold - ŠTVRTÁ II. 127. kapitola JA VIEM...

ŠTVRTÁ

127. kapitola

Ja viem...

      

    Snažil sa črepy udržať v jednej ruke. Dvere za Bellou buchli len pred pár minútami a on už stihol rozbiť ovládač od telky aj jej zababranú šálku. Porezal sa na nej, tak sa rozhodol vyvŕšiť sa na úbohej keramickej mŕtvolke dvojnásobne. Plechový smetiak stane sa navždy jej hrobom.

  Tak asi nie...

  - Som pochopila, čo si mi tým chcel naznačiť. – ozvalo sa spoza kríka, čo robil smetiaku doslova krovie.

  O tom pochyboval, ale teraz už chúďa šálku začínal tak trochu ľutovať.

  - Nežartoval som...- zaklamal a črepy sa mu začali od nervozity premiestňovať po dlani.

  Pozrela na neho a perami jej začalo cukať. Nemať plné ruky, objal by ju.

  Lenže Bellu ani nenapadlo odklopiť vrchnák z odpadkového koša, aby  mohol. Chcela sa rozprávať, nie ocucávať. V poslednom čase mala pocit, že ich vzťah je nastavený na stíšenú komunikáciu, hoci hlasitosť si zachováva intenzitu uragánu aj  trenie je tak naakumulované, že začína hádzať iskry a strhávať všetky drôty vedenia.

  Zrazu mala strach, aby neskončili v absolútnom tichu a tme takých veľkých, že ani hmat im nepomôže opäť sa nájsť.

  - Viem, čo ti prekáža, Bella. – pozrel na ňu, ale obratom radšej vrátil oči črepom. - Som starý pes, čo sa odmieta učiť nové kúsky...- pomrvil rukou, čo mu už tŕpla v kŕči. – Tak dlho som bol sám, zvyknutý na monotónnosť dní aj nocí, na priestor, kde mohla bujnieť moja sebeckosť, vzťahovačnosť a zavýjanie na celý neprajný svet som bral ako prirodzenú formu sebahygieny a zrazu...prídeš ty a snažíš sa môj život upratať. A čím dlhšie si pri mne, tým viac mám hrôzu z toho, že sa vstrebe to, čo sa do mňa cez teba vrylo a prídem sám o seba, o všetko, na čo som si za tie roky zvykol...a všade budeš iba ty... už teraz si všade TY! ...a ty potom zrazu...raz...možno...iste...odídeš a ja?!... A čo ja?! Zostanem uprostred ničoho, prázdny, sám, opustený, odvrhnutý s ničím v hlave, v rukách, v celom svojom vnútri, čomu by som bol pánom...- hrmotal črepmi. - ...preto sa niekedy bránim...jedovatými poznámkami, ťahmi, ktorými sa pokúšam vystavať si aspoň paraván, kde ty nemôžeš a...potom za ním kňučím...a rozbíjam šálky. – pozrel jej priamo do očí.

  Krútila záporne hlavou.

  - Toto všetko viem a nevadí mi to. Milujem ťa. Aj za tvoju vzťahovačnosť, sebeckosť, namyslenosť, otrlosť aj  dvojzmyselnosť vo vyjadrovaní...za majetnícke sklony a skony k poučovaniu. Za občasnú drsnosť a priamosť, za výbušnosť a akčnosť, za otvorenosť a úprimnosť... v neposlednom rade. – pchala ruky do vreciek džínsov, ako to len hlboko šlo, aby sa tiež na neho nevrhla a neprilepila sa ako sasanka o morský vrak. - ...a aj za to, že nevyhodíš moju rozbitú šálku, ale ju spolu zlepíme a spravíme z nej kvetináč, do ktorého nasadíme rozmarín. A keď z neho bude riadny kríček, taký velikánsky,  že sa z neho budú dať vyrobiť pierka pre všetkých pozvaných svadobčanov, tak si ťa vezmem. – vážne prikývla, ale oči jej zas hrali šibalskými ohníčkami.

  - Nestačia dvaja svedkovia? – skúsil vyjednávať o veľkosti kríka.

  - Buď veľká svadba, alebo žiadna! – kládla vlastné podmienky.

  - OK, v domove dôchodcov podpíšem reverz a nechám sa nejakým statným, zdravotnou poisťovňou prideleným, ošetrovateľom na ňu priviezť. -

  - Priveziem si ťa sama! – žmurkla. – Robím si už autoškolu...- pochválila sa.

  - To aby som v najbližšom čase nechodil okolo obrubníkov...- mrmlal si popod nos a potiahol hlavou dozadu.

  - Ty mi neveríš?! – pristúpila bližšie a on vedel, že nenaráža na jeho poznámku, ale na všetko, čo sa ich dvoch týka.

  - Bojím sa...- priznal a ona vedela, že nejde o jej šoférske "schopnosti".

  - V tom prípade mi musíš dovoliť zostať stále s tebou a vždy, keď uvidím tento hnusný zamračený, namosúrený ksicht, vyprosujem... nie, vyžadujem si právo veta! –

  A iba stáli a nechávali vzduch vsiakavať im do buniek spolu s pocitom spolupatričnosti, ktorú nikto nenaruší...

  Ilúzia.

  - Vy už ste zas späť, slečinka?! –ozvalo sa od smetného súkmeňovca opodiaľ.

  Bella zdvihla prst, aby ju nechal odpovedať.

  Právo veta... Rozmýšľal, prečo a kedy vôbec podpísal túto nielen obojstranne, ale všetkosmerovostranne nebezpečnú  dohodu. Je neskoro...

  - Ale, kdeže! Ja som vôbec neodišla! Len si odskočila po lepidlo! Viete, hádzali sme po sebe riady a teraz ich musíme polepiť. Ide predsa obed! – chytila Golda za voľné zápästie a ťahala späť do domu.

  Natrčil k susede druhú dlaň plnú črepov,  ako dôkaz a naoko zúfalo sa tváril, že sa mu dnu nechce, ale musí...

  Nepočítali s tým, že o pár minút im zazvoní s trpaslíkom  s odbitým uchom v náručí, vraj,  keď už lepia, aby aj tohto jej chudáka dakus dali do pucu.

  Polepení už boli v tom čase až za ušami, aj bez lepidla...

domiceli