Mr. Gold - ŠTVRTÁ II. 109. kapitola VEREJNE

ŠTVRTÁ

109. kapitola

Verejne...

      

      Rád  ju pozoroval, keď o tom vôbec netušila. Ale príležitostí nebolo už toľko. Zachytávala okamžite, na stotisícinu sekundy jeho súradnice s presnosťou radaru a pritom šlo len o obyčajný šiesty zmysel, ktorým ženy disponujú.

  V tých okamihoch dvíhala dlhé mihalnice a dúhovky spomalene prechádzali po celom oku, vrhajúc mäkké tiene na líca, kým ich so stopercentným zásahom do čierneho nevyslala smerom, kde stál, sedel, bol.

  Vedel, že vie, že je tam a len sa ovláda, aby pred tlupou spolužiakov trápne nezízala. Naháňala vidličkou akýsi kúsok úbohej zeleniny po poloprázdnom tanieri a zabíjala čas. A zabíjala chuť dívať sa naňho. A zabíjala rozmrvené prsty v lone, nervózne si ich otierajúc jeden o druhý, tretí, štvrtý a piaty.

  Ako rád by ich bral v poradí, v akom by na ne , nechajúc ich v lone, natrafil a rezal si nimi zomknuté pery všetkými smermi, tváriac sa, že sa tiež ovláda a nemá záujem ju bozkávať, len dotykmi skúmať šepot ich pórov.

  - Ste na rade, pán profesor! Nespite! Kuchárky budú zúriť a rozprsknú mi krumple aj po tácke... – pozrel dohora malý ryšavý August stojaci za ním. – Ozaj, prečo vlastne stojíte v rade, keď ste profesor?! – nedalo mu a neveriacky točil hlavou nad priveľkou táckou, kde si už stihol naložiť najväčšie jablko, najplnšiu misku s kompótom, najhlbší tanier aj najväčšiu lyžicu, aké vymrvil v spoločných zásobárňach naukladaných a dokladaných guľatými  kuchárkami pozdĺž celého stola, smerom k okienku výdajne stravy.

   - Som tu dnes inkognito. – žmurkol na zvedavca. – Nie, že ma prezradíš, alebo na mňa upozorníš...Dostal som bojovú úlohu infiltrovať sa nenápadne do radov nepriateľa, ktorý plytvá štátnymi financiami, určenými na školské stravovanie, v rámci  podpory boja proti obezite, zakomponovaného do pedagogicko-organizačných pokynov na tento školský rok! – žmurkol dôležito druhým okom, pozorne si nakladajúc podľa Augustovho vzoru na tácku všetko vo veľkom.

  Malý chudák len nemo zízal, súhlasne za každým totálne nezrozumiteľným slovom prikyvujúc a zvieral tácku v oboch rukách, lebo predstava „boja“, čomu jedinému rozumel,  v školskej jedálni bola... že aká lákavá!

  - Psśśt...dnes si prelustrujeme maturantky. Ty ideš zľava, ja sprava. – ukázal mu bradou, ku ktorému stolu si má ísť prisadnúť.

  - To ako fakt vám môžem pomáhať? – otvoril ústa dokorán, skôr od zúfalstva, že by ho chalani videli sedieť pri babách. Tá hanba...

  - Teraz už musíš! Hádam ma nechceš nechať v štichu?! To spolubojovníci nerobia! Jednotka musí držať spolu!...- rozprával vážne a predieral sa pomedzi stoly.

  - Jednotka akože z čoho? – svitala Augustovi s strasúcou sa táckou v rukách, ledva cupkajúcim za Goldom, nádej na ústup.  - ...lebo ja mám väčšinou trojky a niekedy aj štvorku, ale z dopravnej výchovy som mal aj jednotku. To by som musel... potom... však? – strácal malý bojovník onú nádej, aj odvahu, vidiac veľké štvrtáčky babrať sa s obedmi.

  Gold zastal a zhora sa naň dôležito zahľadel, ako prísny veliteľ.

  - Vidím, že si neprešiel zvláštnym výcvikom. Na tamtie... – mykol nebadane, akože nenápadne plecom smerom k oktávankám, -  ...musím ísť teraz asi sám. Tebe prischne zatiaľ iba nižší level. – poobhliadol sa po jedálni a hľadal nové obete pre Augusta.

  Zohol sa k nemu.

  - Sleduj. Tamtí primania si tuším nezobrali polievku a niektorí ani kompóty. To nesmieš dopustiť! V nijakom prípade. Tu ide o štátne dotácie! – skrivil kútiky pier.

  - To sú len blbí spolužiaci! – zaiskrili Augustovi oči. – To zmáknem! Už aj idem na to! – prudko sa zvrtol, čím prišiel o polovicu šťavy z kompótu, ale zbavil sa aj vymaľovaných maturantiek.

  A Gold jeho.

  Spokojne sa usmial, odhodlaný doraziť svoju misiu.

  - Máte tu voľné, slečny? – spýtal sa úctivo, priložiac tácku k tej Bellinej.

  - Samozrejme, my už sme na odchode, pán profesor. – úctivo mu odpovedala Mulan, žďurchnúc  do Belly, aby prestala trápiť šikovnejší hrášok na tanieri a odovzdala ho svojmu osudu v odpadovej výlevke, ktorú si dobrovoľne vybral.

  Smutne na neho pozrela. S prázdnymi taniermi nemala veľmi na výber.

  „Tak, zo spoločného obeda dnes nič nebude. Naobeduje sa asi sám...“

  Veľmi sa mýlil.

  Akčný August donútil každého primana, urobiť okľuku okolo polovice jedálne a ukázať prakticky Goldovi, že majú všetky taniere dočista vylízané. Pekne jeden po druhom. V počte asi sto kusov...! Potom prestal rátať...aj jesť.
   Vždy položiac tácku pred neho a nadvihnúc každý tanier, pohár aj misku, strčiac mu to skoro pod nos, bez ohľadu na to, že sám obeduje. S poklonkovaním odchádzali, dostanúc jeho veľkorysé požehnanie k okienku, kde sa kuchárky nestačili čudovať, že dnes nemajú nijaký odpad...

  August s rukami vbok prísne strážiaci pri okienku, aby mu nikto neubzmkol, za každého dostal palcový Goldov lajk...a kuchárky spoza okienok mu ho vracali so širokými spotenými úsmevmi a podpažiami.

  Od zajtra dostane od nich dvojnásobnú porciu.

  Už nikdy nechce obedovať v školskej jedálni...

domiceli