Mr. Gold - ŠTVRTÁ II. 119. kapitola STRÁŇ...

ŠTVRTÁ

119. kapitola

Stráň...

      

    Obzeral si zamračený jej nohu. Pohľadom radšej povrchne, navierajúce, tekutinou sa plniace pľuzgiere na malíčku a jeden škaredo prasknutý nad pätou, nepôsobili veľmi vábne a otlačené červené čmuhy okolo členku, od nepoddajnej, pojmom topánka, úplne scestne nazvanej umeliny, vhodnej tak akurát na instagram pred zrkadlom, už vôbec nie.

  O to pedantnejšie ju však sondoval bruškami prstov po miestach, ktoré neboli napadnuté naivitou pri výbere „pseudoturistickej“ obuvi...

  - Čakal som väčšie námietky...- obkresľoval prsty najskôr vzdušnou linkou, potom každým prstom zvlášť, pridržiavajúc si ju, aby sa nemetala.

  Šteklilo to, ale za zažmúrenými očami sa to dalo vydržať. Stačilo zaprieť sa o peň, na ktorý ju pri vyšetrení usadil a nechať jeho ruky „reikovať“, pokiaľ mu to vyhrnutá džínsovina dovolila. Ona dovolila...

  - Nestačia tie obrovské pupáky?! Keby moje nohy vedeli rozprávať, by ti naložili hubovej polievky! – ohradila sa.

  Teraz prižmuril oči sám. Stále sa nevedel nabažiť toho, že mu tyká. Bezprostredne, slobodne, úprimne. Netušil, koľko sebapresviedčania jej treba na každý tvar, ktorým sa na neho obracala. Bol pre ňu príliš vysoko v rebríčku. Na samom vrchnom šteblíku, na akomsi pomyselnom piedestály, ako polobožstvo, ku ktorému musí a vlastne smie vzhliadať, ale tykať mu, sa jej javilo ako nie celkom vhodné, napriek...

  - Takže ťa to predsa trápi. – odsledoval jej mimiku tváre, ale nie celkom správne preložil.

  - Myslíš, moje boľavé nohy, ktoré si donútil šliapať desať kilometrov sem hore, do kopca?! – pritlačila mu celú šľapu o hruď a pomrvila prstami, zachytiac nimi jeho košeľu, tričko pod ňou a zrejme aj nejaký ten chlp, lebo sŕkol.

  Záporne pokýval hlavou.

  - Necelé štyri a to rátam aj spiatočnú cestu, drahá. – prešiel jej nechtami od prstov po celom narte, až jej lýtko zatiahla husia koža v 3D efekte od vzrušenia a horúčosť vystúpila až kdesi pod oči.– Myslel som na niečo úplne iné... – nechal priloženú šľapu zakvačenú o hruď a dal sa do pomalého, pozorného oslobodzovania tej druhej.

  Poddala sa. Bol pozorný a nežný. O poznanie citeľnejšie ako v tú noc...

  - Nemám proti čomu namietať.- nahla hlavu k ramenu a bahnila si v jeho jemných, opatrných dotykoch, hoci táto noha zniesla turistickú vychádzku hrdinskejšie, bez badateľnej  ujmy na pôvodnom stave.

  Prestal s dotykmi a pozrel sa jej do očí.  Neuveril jej to. Neuveril, ani v prípade, že možno hovorí fakt len o nohách a momentálnom vyzúvaní sa. Stále sa nevedel vžiť do jej zmýšľania, ktoré vôbec neriešilo budúcnosť a kochalo sa len a len prítomnosťou, akoby to bola tá najdôležitejšia vec na svete.

  Kiež by toto sám dokázal. Žiť iba pre okamihy. Vstrebávať ich každou bunkou a nestarať sa, čo bude o hodinu, o deň, o rok...v budúcnosti.

  Odopol si jej šľapy z hrude a potiahol za ne smerom kdesi do priestoru za chrbát. Bola nútená zakvačiť sa mu takmer v letku rýchlo o ramená, inak si pri zošuchovaní sa z pňa, rozbije oň temeno hlavy. Asi rátal s tým, že ho svojou váhou rovno prevalí, ale nie s tým, že si škaredo oškrie o tvrdé podložie odhalené kolená zakvačené teraz navyše kdesi pod najmenej osemdesiatimi kilami čistej váhy. Pod ním.

  - Nemohol by si potlačiť svoje sklony k sadizmu a prestať ma sústavne oškierať o túto odpornú, škrabľavú, drsnú, pichľavú prírodu?! – zasmoklila zhora napnutá o jeho plecia.

  - Čo prskáš ako marcový ježko?! Podložím som tu predsa ja? – pohmýril sa, akoby jeho pod lopatkami  nič netlačilo. - ... Zdám sa ti drsný? Odporný? Pichľavý?! – nadvihol sa a bradou jej prešiel pod krkom. Začínajúce strnisko. O nič lepšie, ako to  na zemi.  Dolamcované konáriky vtlačené do kolien a predkolenia.

  Vymotala sa spod neho a spôsobne zasadla na pníček, oprašujúc si kolená, pritlačené jedno o druhé, kým jej dlane nevystriedali jeho pery, vypľúvajúc pod chvíľou kadejaké prírodniny nachytané z nich medzi zuby. Nechala ho trápiť sa, nedovoliac mu zdvíhať hlavu pričasto.

  Aký pekný pohľad, vidieť ho kľačať...To si vychutná.

  Nebolo kedy.

  Vstal a postavil aj ju, podložiac jej bosým nohám svoje topánky. Aj tak, hoci stála čiastočne na špičkách, bola primalá a dívala sa na neho zdola, zakliesnená v objatí.

  - Mal som namysli, že budeš namietať proti ...skrátka, týmto tajným stretnutiam. – pritiahol si ju pevnejšie. Aj keď to už takmer nešlo.

  - Opakujem...Nemám proti čomu namietať. – oprela sa mu lícom pohodlne o rameno. – Myslím to úprimne. Nemienim sa o teba s nikým deliť. S nikým!... Nikto nebude zízať, očumovať...Maj ma za naivnú, za vzťahovačnú, za žiarlivú, ale ja to chcem presne takto...Iba ty a ja....- stíchla.

  Ako rada mu zaklamala.

  - Takže budem musieť, pravdepodobne, vykradnúť v noci miestnu obuv, keď ti budem chcieť zadovážiť poriadne topánky na turistiku...Asi tam so mnou dobrovoľne nepôjdeš? ...keď sú tam predavačky a zákazníci...- vážne pokýval hlavou.
 Nechcel, ale napadlo ho to...Ješitne. Facka pre ego..."Hanbí sa za mňa?!"

domiceli