ŠTVRTÁ
130. kapitola
"finále"
...a buď...
Keby ešte fajčil, tak práve odpaľuje druhú
od nevie koľkej. Keby pil...už by zrejme nemal čo...Aj tak mal pocit, že všetko
prežíva až príliš a bol by si smiešny sám sebe, keby sa vedel baviť na
vlastný účet.
S rukami zakvačenými za chrbtom, na síce
poloplnej, ale netypicky zmĺknutej chodbe, tváril sa, že zíza von. Okná však
nad úrovňou tváre poskytovali len obmedzený výhľad na jasné májové nebo a niekoľko
drôtov elektrického vedenia pripomínajúcich mikádo.
Lietačky roztvorili pery a vpustili pár
stíchnutých, dôležito sa tváriacich dievčat. Neisté nie kvôli privysokým
lodičkám a priúzkym šatám, neisté z ortieľu, pre ktorý si práve
svorne celá skupinka po prestávke šli. Venovala mu iba pootvorenie pier.
Mykol svojimi jej smerom, ale úsmev sa mu
vylúdiť nepodarilo.
Dvere pozdĺž dlhej chodby k laboratóriám vpíjali skupinky podľa poradia
a následne ich vypúšťali.
Úplne zmenené. Nadopované úspechom, zdvihnutým adrenalínom
a ešte riadnou dávkou odo dnes slobodnej dospelosti, hoci iba pomyselnej.
Všetko naštepené v jedinej dávke niekoľkých slov: štúdium zavŕšené úspešne vykonanou maturitnou
skúškou...pečiatka, potrasenie rúk a vypadnite okamžite, bez možnosti odvolania sa do života, kop do zadkov
vám uštedrí už on. My - pedagógovia, musíme zachovať určité dekórum.
S rukami nad hlavou, trasúc sa od
zvláštnej vlny, čo im chrstla budúcnosť priamo do tvárí, sápajúc sa, vešajúc po sebe aj
všetkom okolo hlava – nehlava, konkurent, bifľa, skrinka, nepriateľ, podrazáčky...všetci
sme si teraz na pár sekúnd rovní v šťastí.
Oddelila sa od bľačiacej skupinky.
Pohla sa, pobehla, rozbehla sa, zneistela, spomalila, zastala
a rozbehla zas. Jemu v ústrety.
Filmový záber. Ledva stihol rozpliesť ruky
spoza chrbta.
Déja vu...
...toto nečakané objatie už zažil...ale dnes
ju zo seba striasať nemieni.
- Mám, mám...spravila som!...- škrtila ho
pažami, mokrila slzami, aspoň dúfal, že sú to len slzy a nie zas nejaká
slizkejšia, z iných otvorov rašiaca dávka alergie, na ktorú si len pomaly
zvykal.
Asi čakala pár otrepaných fráz typu: veril
som ti... ja som to vedel...veď, ako inak...
Nebol na to čas, ani už chuť. Za posledných pár desiatok minút za ňu touto
formou orodoval takmer v kuse, hoci videl len to nebo a drôty
ako Jeho zrejme dnes stále obsadené linky. Skôr sa mu tam mihal obraz
tváre pána Frencha a jeho päste...
Dohrabal sa jej k tvári a násilím ju
od seba odlepil, aby do nej videl. Aby videl, čoho sa ide v okamžiku
zmocniť...za burácajúceho potlesku práve odmaturovaných zvedavcov, netrpezlivo
čakajúcich, či Bellino náhle objatie nebolo len obyčajné - „náhle“, nekoordinované vzplanutie od radosti,
venované komukoľvek z dosahu, profákov z gympla nevynímajúc.
Dočkali sa.
Zajal si jej pery a nebol ochotný vzdať
sa ich. Ani pred vydesenými, onemenými skúšobnými komisiami veľkým oblúkom ich
obchádzajúcimi smerom na poobednú dávku kofeínu, ani pred spolužiakmi
a pridruženými očumovačmi.
Dlabať na nich. Na všetkých do jedného,
vrátame Nothinghama, riaditeľky aj celého ministerstva školstva od hlavy po
chvost tvorený osemnásťročnými, práve oštemplovanými, ociachovanými
a vypravenými v ústrety iným inštitúciám a ich príkrym zákonom,
Žiaden z nich už nepatrí tejto škole,
tejto chodbe, tejto chvíli, aj keď legenda o nej tu zrejme pretrvá
a prežije tradovaním možno ďalších maturantov a ďalších a ďalších...
- Musím ísť...s ostatnými...oslavovať...-
pozrela spod viečok či nájde niečo, ako odobrenie.
Vlastne, uvedomil si, nečakala nič. Nepýtala sa.
Oznamovala mu svoje rozhodnutia. Rozhodnutie podeliť sa s ním o svoj úspech, rozhodnutie visieť mu na krku, rozhodnutie
nechať sa bozkávať, rozhodnutie...žiť svoj vlastný život.
Čo mohol?! Čo smel?! Čo chcel?! ...
Zákony maturantov sú neúprosné a nedajú
sa zrejme obísť.
Načo provokovať kľúčmi od zámku...
...a to si naivne myslel, že už nijaké
zákony ich dvoch ohroziť nemôžu...
...asi si trošku vymenili ponímanie
dospelosti...slobody a ...
Rozpojil ruky a nechal ju ísť. Slobodne.
Dospelo.
domiceli
...tak a to je zas jedno moje malé finále ďalšieho fanfiku...
...a žili spolu šťastne, až do smrti...
...očakávam nejaké pripomienky a návrhy na iný FF...
...ak máte záujem...
Krásny deň...
:-)
Tak to má byť, malé finále fanfiku :) (to znamená pokračovanie) :) fanfik sa mi páčil, nakoľko postavy sa vyvinuli a peípadný ďalší fanfik bude zaujímavý :) časť pekná a aj to že sa pobozkali pred všetkými je veľký krok vpred v ich vzťahu :) super :) a návrhy na ďalší fanfik...teraz ma napadlo niečo z Neverland alebo z krajiny Oz s Rumplom by mohlo byť zaujímavé :)
OdpovedaťOdstrániťty kokooooos, ako som mohla zabudnúť, že to končí hneď po kostole?! :D no nič, poďme pekne poporiadku: konkurent, bifľa, skrinka bolo TOP :D rovnako sa mi páčilo aj to verejné extempore, aj to, že sa bude ešte dlho tradovať :) aj keď...myslím, že u nás by to niekto z komisii predsa len riešil a asi aj niekam posunul, ale to je jedno :D ...zhrnutie: Štvrtá zostáva mojím najobľúbenejším fanfikom a nemienim na tom nič meniť :) hoci študent a učiteľ je môj obľúbený tróp, musím povedať, že viac ako ich vzťah si užívam vedľajšie postavy presne v tomto poradí: Emma, Ruby, Henry, zvyšok polcóloviek, suseda, tetka vo vlaku, nejaký ten Gaston, či August :) dohodnime sa, že polcólovky a randomné postavy sú v tvojom podaní proste najlepšie :D celkovo veľmi oceňujem, že vytváraš trojrozmerné charaktery úplne so všetkými vlastnosťami a stránkami osobnosti a práve preto sa to tak dobre číta a je to za mňa plne realistické :) ...dokonca aj s týmto záverom som spokojná, pretože ho nevnímam ako happy end :D jasné, nateraz sú spolu a to je úplne v pohode, pretože si prešli svoju cestu, ale dobre vieme, že časom...určite spolu nezostanú navždy, aspoň v mojom ponímaní tohto záveru (a bez ohľadu na to, čo vieme z Pristrihnutých krídel) :)
OdpovedaťOdstrániťĎakujem veľmi pekne za čas, postrehy...a hlavne to všetko ostatné. Nesmierne si to vážim a ešte viac sa z toho ješitne vytešujem. Pre ľudí ako ty sa písať oplatí... :-) Vrelá vďaka. Viem, viem, sľúbila som zviazané... bude, bude... :-)
OdstrániťKeby sa to dalo, tak sem ako reakciu na celý ff pošlem náš obľúbený gif tancujúcej mačky :D A aj keď od poslednej kapitoly ubehlo 10 rokov, aj tak si môžete zatancovať rovnako ako tá mačka :D lebo toto vám naozaj vyšlo! Verejne vyhlasujem, že som nikdy nič lepšie nečítala a už ani nebudem.
OdpovedaťOdstrániťŠtvrtá. Nemá. Konkurenciu. :)