Mr. Gold - ŠTVRTÁ II. 115. kapitola POĽAHÚČKY, POTICHÚČKY...

ŠTVRTÁ

115. kapitola

Poľahúčky, potichúčky...

      

        V jej pootvorených perách boli takmer vidno v jednom kútiku skrčený trasúci sa dych a v druhom zatajený, ustrnutý  šok, keď ho zbadala v tomto stave.

  Ukázala nervózne za seba do tmy a kým trošku koktavo, podlomená bezmocnosťou prehovorila, tvárou sa jej prehnala celá plejáda tých najrozmanitejších poryvov od strachu, cez bázeň, preľaknutie, úzkosť, až po smútok a kdesi za tým všetkým bola predsa len všade presvitajúca láska. Momentálne skrytá v doširoka otvorených očiach.

  - ...som bola skrytá... Tu u vás v záhrade...Počula som, ako na vás  kričí... – nesklopila viečka, podišla k nemu a opatrne sa mu roztrasenou rukou dotkla tváre na mieste, kde nevidela krv.

  Necukol, hoci nenašla práve nebolestivé miesto.

  Stisla pery a radšej sa mu oboma rukami rýchlo preplazila pod pazuchy, zalomiac ich čo najpevnejšie do seba a skryla si vlastnú sklonenú tvár medzi svoje a jeho plece.

  Chvíľu držal ruky od tela, vidiac, ako je košeľa potriesnená ešte stále nezaschnutou krvou, ale cítiac jej teplo a pohnútky, čo ju sem doviedli, napriek tomu, že make-up veľmi zle zakrýval stopy Frenchových rúk na jej lícach a jeho slová o absolútnom zákaze iste neboli miernejšie, nežne ich priložil k jej vlasom a prešiel po nich k teraz už trasúcim sa lopatkám.

  Plakala.

  - Psśt...psśt...psśt, ticho...tíško, anjelik môj...už je dobre, už nijaká bolesť, nijaká....- ani nevedel, čo šemoce medzi prikladaním pier k jej spánkom.

  Trochu sa pomrvila a zdvihla k nemu pohľad.

  Bolelo ju, ako vyzeral.

  - Lekárnička by bodla...Máte? – snažila sa správať sa prakticky, ale nenápadné utieranie sopľov kdesi pod pazuchu, kde zostávali škvrny aj po rozmazanom make-upe, medzi červenkastými škvrnami, čo si odniesla z jeho košele, rozprávali svojskou rečou o neistom kroku k dospeláckemu správaniu sa.

  Pousmial sa nad nemožnosťou ich oboch a prikyvoval si svojim vlastným pochodom, čo mu organizovali nasledovné minúty.

  Zatvoriť vchodové dvere, zamračiť sa na neznámy vak pod nohami, nájsť v kúpeľni lekárničku a dúfať, že v nej ešte niečo použiteľné, okrem štupľov do uší a kusa igelitu na umelé dýchanie, bude.

  - ...som...ja som odišla...z domu...- zakvačila prsty do seba, vidiac, ako sa mračí na batoh v rohu, pri botníku.

  Záporne zakýval hlavou.

  - To takto nepôjde, srdiečko... – radšej sa na ňu ani nepozrel. - ...nie, že by som nechcel, ale...-

  Predpokladal sklamanie. Aj ďalšie slzy.

  Ale prekvapila ho svojím postojom.

  - Viem. Ja sa... vrátim... domov...Je to môj otec. Myslí to so mnou ...dobre, ale bála som sa...o vás....aj sa bojím... – zrozpačitela, či sa vyjadrila správne.

  - To...ma akože chceš strážiť a chrániť pred tvojím otcom?...Mám taký trošku boľavý pocit, že si v tom prípade prišla dosť neskoro, nemyslíš?! – pozrel s nevôľou  do zrkadla oproti a zaškeril sa na seba.

  - O „neskoro“ sa pozhovárame, keď vás trošku umyjem a pozalievam jódovou tinktúrou. – natiahla k nemu ruku a vystúpila na prvý schodík, akoby tu bola doma ona a nie on.

  - Tak pŕŕŕ...jód štípe! To nepripustím, takéto liečiace experimenty na mojej citlivej pokožke a...to teda nie...- schoval si ruky za chrbát, ale vykročil za ňou, aby si to s tým umývaním náhodou nerozmyslela.

  Hrdinsky odsŕkal jej príkazy a povely ešte skôr, ako sa ho vôbec dotkla.

  Potom radšej mlčali.

  Nechali padnúť košeľu i blúzku.

  Nechali padnúť výčitky i rozpaky.

  Nechali iba holú pravdu...

  ...iba trochu, trochu  boľavú.

domiceli