Mr. Gold - ŠTVRTÁ II. 113. kapitola ...NA DVE.

ŠTVRTÁ

113. kapitola

Na dve...

      

        Darmo zízal do vysvietenej chladničky, dobre vedel, že v nej nič, čo by ponúkol „potenciálnemu svokrovi“ ako  nádejný „zaťko“,  zatiaľ v utajení, samozrejme,  nemá.

  Ale dvierka radšej nezatváral. Chlad mu v tomto momente robil dobre a ak má chladnička, podľa výrobcu, vydržať dvanásťtisíc otvorení, tak musí vydržať aj jedno poriadne dlhé.

  Moe French už chvíľu, možno trpezlivo, hlavne však zatiaľ spokojne, ako doma,  sedel za stolom, listoval v starom televíznom programe, sliniac si za každou stránkou pozorne prst, hneď po jej otočení, druhou rukou si rozopínal starosvetský sveter a ponožku ľavej nohy mal už na pol žrde. Zlozvyku sťahovať si ich v kuchyni pod stolom prstami na nohách, počas nejakej inej činnosti vo vyšších podlažiach, sa nevedel vzdať ani na návšteve.

  Pribuchnutím dvierok sa však spamätal, ponoril sa pod hladinu stola a inkriminovaný kus odevu si zas pekne natiahol nad členok.

  Vyliezol s náznakom úsmevu, ktorý urobil jeho tvár neznámou. A vôbec neupokojil.

  - Stačí minerálka?...- neisto sa spýtal domáci a ďalšie dvierka, čo sa rozhodol testovať a trápiť,  boli tie so šálkami. Netrúfal si otvoriť vedľajšie so sklenými pohármi, netušil, v akom stave sú. Na šálkach prípadný zaschnutý vodný kameň tak nevidno. A má aj pekné šálky. S kocúrom Garfieldom, s modelkou v mikulášskej čiapke vyzliekajúcou sa z plaviek pod vplyvom tepla zvnútra – dar od žiakov a tú s nápisom „Dej mi pár okovú a jsem jen tvúj...“ Tú si kúpil sám. Bola pollitrová, akurát na jedno pivo zamaskované pred synom.

  Počujúc špľachot vody, pochopil, že pán French sa s nalievaním nebude trápiť a priložením fľaše k ústam, ušetrí domáceho od trápenia.

  Gold si sadol oproti, ale radšej sa odsunul do bezpečnej vzdialenosti.

  Istota je istota. Najväčšia istota – je odistená zbraň...Pokoj...pokoj...pokoj. Nedarilo sa.

  - To je v poho...kamoško, aj ja som sa odúčal piť, a to som nikdy nebol noťas, iba som chcel znížiť spotrebu, ide to dosť do peňazí...ale takú silnú vôľu nemám, že by doma ničoho nebolo...- krútil chvíľu v prstoch nevábnu poloprázdnu fľašu s malinovkou, kým zas do Golda nezapichol oči. ...-  ale si ťa ešte pamätám, ako si v tom celkom lietal. ...V parku, po lavičkách, totálne na šrot...ale malá ti mi zaspala len pod stromami, tak som ťa tam zniesol...- nasadila návšteva sentiment a mäkká tvár mu zružovela a oči sa zaleskli, keď zas videl svoje dievčatko zvedavo vykúkať z kočíka a kmitať očkami po trasúcich sa listoch...

  Gold sťažka preglgol. Márne sa úfal, že tie roky odvial čas a všetci, čo by si ich mohli pamätať, už vymreli. A tuhľa dvaja náhodní svedkovia...najnáhodnejší z náhodných. Došľaka! Zo šiestich miliárd ľudí, akurát títo dvaja..."...ale vraj deti si do troch rokov nič nepamätajú." Upokojoval sa s miniatúrnou nádejou. 

  Márna snaha.

  - ...keď bola väčšia a chodili sme sa tam len prechádzať, to už ťa nebolo, bol si na odvykačke, však?!...ale rozprával som jej o tebe.... O Ujkovi v pokrčenom kabáte, čo prepil aj vlastného syna...To ako na výstrahu, vieš...- dodal mentorsky, otcovsky.

  ...deti si do troch rokov nič nepamätajú...pokiaľ im dospeláci nevytvoria spomienky tým, že do nemoty opakujú, čo sa stalo. Čo sa stalo! Čo sa stalo, čo sa stalo...

  Pribrzdil.

  Konečne mu došlo, že prílišná otvorenosť tne zrejme na druhej strane do živého a on tu prišiel po radu, po pomoc, nie robiť hriechy. Zaradil spiatočku.

  - ...ale, že obdiv, kamoško. To, ako si to zmákol. Teda sila, klobúk dolu. Cením si ťa, si fakt správny chlap....preto som aj tu. – na chvíľu sa zas venoval otáčaniu fľašky a žmúreniu na drobné písmenká jej etikety.

  Gold už mal spodnú peru zvnútra totálne vyhryzenú. A to otázka ešte ani nepadla...

  - Mám problém. S Bellou mám problém...– pozrel French na domáceho, akoby si pýtal povolenie, či smie pokračovať.

  Sliny sa mu v momente zmenili v ústach na pieskové duny, čo nie a nie prehltnúť.

  - Pozri...- pošmátral  po vrecku na svetri a vytiahol odtiaľ výstrižky z novín, položiac ich pred Golda.

  Opatrne ich vzal a hľadal spoločné styčné body.

  - Niečo sa deje. Toto sú ponuky voľných pracovných miest tu v meste a blízkom okolí, aj ponuky na podnájom a tak...- počkal, kým to Gold vstrebe. – To Bella...no, povedz,  načo by si to vystrihovala?!...Načo?!... Veď pôjde do mesta na výšku! Tak, ako si to vždy priala ona, aj nebožka moja žena, jej matka...- krotol French a lístočky tenkých novín sa mu triasli v prstoch. – Ona niečo kuje...ona sa ti veľmi zmenila za posledné týždne... Vieš, bol som rád, že to skončila s tým gaunerom zbohatlíckym, s tým Gastonom, potom bol chvíľu kľud, ale teraz....Mlčí...stále v izbe zavretá...nič nepovie. Som sa ťa prišiel opýtať, či si si nevšimol, s kým to...náhodou...vieš, ak je v tom nejaké chalanisko nepodarené, si ho podám, že si rozmyslí dievčaťu hlavu balamútiť!... To jediné ti ma napadlo... Však aj ty chceš, aby šla na výšku?... Je dobrá žiačka. Má na to...- domáhal sa podpory od triedneho, o ktorom sa mu javilo, že mu na jeho zverencoch úprimne záleží...

  Duny v ústach sa presýpali a rástli a piesok štípal v rozhryzenej dutine.

domiceli