ŠTVRTÁ
116. kapitola
Teraz...
Olepená ešte sychravým brieždením,
podliezla retiazku na dverách, zámerne zväčšenú tak, aby ju podliezať možné
bolo a stiahnuc zo seba týmto manévrom sveter, topánkou ho len pritiahla
do chodby, ale nechala ležať na podlahe.
Nadvihla batoh a vošla do kuchyne.
Sedel lakťom opretý o stôl, ale
záclona sa ešte chvela a bola poodhrnutá, aj popolník na vonkajšej
parapete takmer kopcom plný, takže doteraz tam iste stál.
Odsunula druhú stoličku, položila na ňu vak,
rozopla ho a vytiahla zvrchu štyri čerstvé kaiserky, po jednej ich
vyberajúc z mikroténového vrecka, aby nezmäkli. Prvá, druhá, tretia,
štvrtá...usmiala sa a prižmúrila oči.
Hneď na nich zas vytiahla viečka, nestihnúc
do prehrávača ani len vložiť film dnešnej noci.
- Kúpila si aj maslo?...minulo sa, tuším. –
spýtal sa schválne rozospatým hlasom a silene si zívol.
Zaprela sa oboma rukami o pracovnú dosku
dresu a rozhodla sa neotočiť sa.
- Nezostali mi už drobné. Nezostalo mi už
nič. – odpovedala dvojfarebne.
- On ťa vyhodil?! – spýtal sa rovno pán
French a hlas mu neutajil náznak potešenia.
Ona zas neutajila triašku. Hrdo dvihla bradu,
zvrtla sa a nechajúc ruky stále zapreté o dres, záporne pokývala
hlavou.
- Nezostalo mi už nič od teba, otec. –
zdôraznila každé zo slov. – Minula som dôveru, pochopenie a mám taký
dojem, že asi aj lásku. – zaťala tvrdo, potom ju to mrzelo.
- Ja som ti chcel len dobre! Vždy len
...dobre! Odjakživa...Vidíš, aký je...Tušil som to...- skúsil nevyletieť, ale šípil,
že to dlho so svojou povahou nevydrží.
Zahrmotala príborníkom, vytiahla nôž
a dala sa do krájania. S trasúcimi sa rukami, prstami,
pažami...skrátka - nešlo to. Šmarila ho
do steny obloženia pred sebou a pristúpiac k stolu, zložila batoh
a sadla si oproti otcovi, pohľadom sa mu však vyhýbala. Oči sa jej plnili
rozmokvanými slzami, čo hľadali skulinu, kadiaľ sa pustiť dolu lícom.
- Nepoznáš ho! Nevieš o ňom vôbec
nič...- začala.
- ...ale to sa mýliš! Už roky rokúce...-
skočil jej do reči, stopla ho však skôr, ako začal svoju ošúchanú prednášku
o skúsenostiach, živote a odvekom rebríčku hodnôt.
- Nie! Mňa nezaujíma kým bol kedysi, ale to,
kým je dnes! Teraz, keď pozná mňa! Rozumieš, otec?! – s nádejou sa na neho
pozrela.
Dočkala sa úškľabku a dlaní, šúchajúcich
sa po dokrčenej tvári, ktorá zjedla
všetku múdrosť sveta a chystá sa to dievčatku pred sebou dokázať.
- Starého psa novým kúskom nenaučíš, milá
moja! – začal sa jej vysmievať.
- Ani nechcem! Chcem ho takého, akým je!
Úprimný, otvorený, láskavý, obetavý, nezištný...- ani netušila v akých
farbách a odtienkoch ho má uloženého.
- . ...je to len sprostý bastard, ktorý
špinavo zviedol mladé, nevinné a neskúsené
dievča! – s hrmotom vstal French a nahol sa nad dcéru. -
...moje malé úbohé dievčatko...- roztriasla sa mu brada.
Neuhla jeho kriku. Ani pohľadu.
- A keď ti prezradím, že to „malé úbohé
dievčatko“ sa mu ako prvé vrhlo do náručia a pobozkalo ho?! ...že to „malé
úbohé dievčatko“ bolo ochotné oddať sa mu rovno na stole v jeho obývačke?!...že
to...- viac nestihla, na líci "malého úbohého dievčatka" pristála veľká otcova dlaň.
Paradoxne jej to dodalo odvahy.
Vstala tiež, držiac sa za líce.
- To on sa vždy bránil a nechcel zájsť
ďalej...on odolával a snažil sa nepodľahnúť...on mi ukázal, že sa nemusím
báť podrazov a vypočítavosti z jeho strany... A dokázal mi to
práve tým, že ma neustále odmietal, vysvetľoval, dával mi čas a priestor
a mal strach aj dotknúť sa ma, aby ma nezranil...- hľadala argumenty aj
slová, lebo trpkosť a poznanie, že jej vlastný otec vôbec neverí,
nedôveruje a obviňuje z niečoho, čo neurobila, sa jej dotklo
o to viac, o čo s väčšou nádejou sa dnes vracala
k nemu domov. - On ma skutočne ľúbi!... A ja jeho!...Nič na tom
nezmeníš...otec. – dodala rozhodne, úprimne
presvedčená o pravdivosti svojich slov.
Aby sa zamestnala pred náporom myšlienok,
vyťahovala veci z batohu a zas ich pchala späť, len denník si
pritlačila o hruď.
– Obviňoval si ho neprávom, že ma zneužíva
a spáva som mnou...- zakývala
záporne hlavou. - Krivdil si mu, otec,
aby si vedel... Krivdil si nám obom...- hrdo sa vypla.
Nechápavo na ňu pozrel.
To čakala.
S istou dávkou detinského víťazstva sa
pokúsila o pokojnú tvár.
-
Teraz, nás už súdiš právom... –
domiceli
časť "malé úbohé dievčatko" sa mi najviac páčila kvôli tej dramatickosti ktorá z nej vyplývala. Živo som si vedela predstaviť ten rozhovor aj všetko okolo toho :) mala som z Belly pocit že oproti ostatným častiach už trochu dospela...vyvíja sa jej postava :) super napísané aj dobre použité argumenty :)
OdpovedaťOdstrániťlen mu nalož Bella, zaslúži si tatko! :D
OdpovedaťOdstrániť