Mr. Gold - ŠTVRTÁ II. 114. kapitola PRIHLUČNÉ TICHO

ŠTVRTÁ

114. kapitola

Prihlučné ticho...

      

        Mlčanie je rôznorodé.

  Kto mlčí, ten svedčí...s tým sa nedá celkom stotožniť, ale ani tomu protirečiť. Nie, že by French nemal pravdu, ale uhol, pod ktorým ju videl,  trošku, trošilinku nesedel.

  Radšej mlčal.

  Je lepšie mlčať a byť za hlupáka, ako sa ozvať a domnienku potvrdiť... Necítil sa ako hlupák. Skôr ako blbec, somár, totálny  idiot. Jestvuje ešte čosi nadstavbové? Ak hej, dobrovoľne sa hlási do množiny.

  Radšej mlčal.

  Hovoriť je striebro, ale mlčať zlato. Konečne niečo sedí! Mlčanie je GOLD!

  Pán French sa konečne oprel a trošku zviezol na sedadle.

  - Ty mi k tomu nič nepovieš?! – precedil cez zuby, dívajúc sa na Golda zboku.

   Radšej mlčal.

  Ak pred smrťou vidíme celý svoj život v skratke, tak tu v tomto momente čosi nesedí.

  Nestačil uhnúť, keď po ňom rozzúrený Moe prekvapivo náhle vyletel a zasadil mu ranu päsťou rovno do prostriedku tváre, pridržiac si ho druhou rukou tesne pod krkom. Stolička zúfalo odvŕzgala, posunutá stolom pod váhou Frencha  a narazila do steny spolu s jeho hlavou, že ani do priestoru roztiahnuté ruky natočené dozadu, nemali šancu  tlmiť náraz.

  To všetko však spôsobilo dostatočný šok, aby French mal čas a priestor eliminovať bariéru kuchynského stola, obísť ho a vrhnúť sa na svoju obeť zoči-voči.

  - Tak ty mi nič nepovieš?!...Ty budeš mlčať?!...Ty...Ty si tá najväčšia špina pod slnkom! – trmácal Goldom a zuby mu drkotali od jedu a zároveň bezmocnosti. – Ty ma necháš vylievať si tu dušu a tváriš sa ako obrázok nepoškvrnenej Panenky Márie...- vrazil mu druhú, ani sa nerozpakoval vybrať nekrvácajúce miesto. - Ako si mohol?!... Moje úbohé dievčatko! Ako si sa jej odvážil vôbec dotknúť, tými hnusnými úchylnými paprčami!...veď ty ani nie si človek! Veril som ti...dôveroval...napľul si mi do očí...Čo si vôbec zač?! ...Netvor! Monštrum! – zlyhával mu hlas, našťastie už aj rany.

  Radšej mlčal.

  Sok bol síce takmer rovnako starý, možno aj silný, zvládol by sa mu ubrániť, zvládol vracať údery, ale považoval jeho atak za správny a patrične spravodlivý.

  Vzdal to skôr ako chcel. French, vidiac ochotne nastavené „druhé líce“, ktoré každým centimetrom pritakávalo svoju vinu, sa bezradne, odrovnaný, odtiahol a pomaly vstával, zapierajúc sa mohutnými rukami o kolená.

  Zostal sedieť s hlavou zvrátenou, zelektrizovanými vlasmi opretou o stenu pod odsunutým stolom, aby mu krv z nosa netiekla na hruď a prižmúrenými očami pozoroval teraz už vzlykajúceho „svokra“.

  Zapínal si sveter, pchal do vreciek výstrižky, čo nepopadali na zem, potom ich zas vyťahoval, rozhadzoval a spolu s nimi z útrob veľkého vrecka vydoloval útlu knižôčku.

  Chvíľu na ňu smutne pozeral a šúchal po nej palcom.

  - Nechcel som... Nie je to správne...Neodpustí mi to, asi...moja...malá...Musel som...Nemohol som sa už dívať, ako mi uniká... sa mi stráca pred očami a ...trápi sa. – ospravedlňoval svoj počin súvisiaci s knižkou v ruke. – Prehľadal som jej izbu a... našiel toto. – Pokorne položil hrubší zošit, naoko uzamknutý stužkou, na kraj stola a naposledy po ňom opatrne  prešiel prstami ruky.

  Bellin denník. Ošúchaný, polorozpadnutý. Okvapkaný pomarančom po Emme, plný odtlačkov pier a do papiera vpitých sĺz. Pohladení. Nádejí. Výčitiek. Snov. Úprimných slov, vyznaní, opisov, úvah...plný nej.

  A plný jeho.

  French naposledy nenávistne pozrel tým smerom, kde sa skrúcal, hľadajúc polohu, ktorá viac bolela, aby sa dotrestal. Bol by si aj odpľul, ale v ústach mal už vyprahnuto.

  Iba natrčil prst a chvíľu ním bez slov pohyboval do strán.

  - Ale to ti hovorím... Moje dievčatko zmaturuje a pôjde na vysokú do hlavného mesta! A zariadiš to ty, aby si rozumel, lebo ty si všetkému na vine. A...a...nepriblížiš sa k nej už ani na krok. Ja si ju dobre postrážim. ...- šúchal si roztvorené dlane o hruď a díval sa radšej do zeme, lebo pohľad na muža pod nohami, zdvihol by mu zas hladinu adrenalínu...

  Obaja cítili istú bezmocnosť.

  On, ako otec, dobre vedel, že s veternými mlynmi sa bojovať nedá a čím viac bude dcére brániť, zakazovať, vyhrážať sa a robiť prieky, tým silnejšie sa primkne k Nemu...tým skôr ju môže stratiť...ak už aj nie je neskoro.

  On...

  Radšej mlčal.

  Cítil, že krv sa v nose dozrážala a pokorne sklonil hlavu na hruď.

  Vchodové dvere jedovato buchli, ale hneď sa zas odrazom otvorili. Moe French sa nesnažil unúvať sa zatvoriť ich poriadne. Už sa nechcel viac otáčať. Vracať...

  Pomaly vstal. Oči mu padli na malú ružovú knižôčku na rohu stola.

  Bude to svätokrádež, ak ju otvorí...Odolá. Odolá?...Díval sa na ňu, a hoci ho úsmev dosť bolel, usmial sa, pohladiac ju tiež iba nežne prstami, akoby bola živá.

  Dvere zas niekoľkokrát buchli o veraje. Listoval v nich vietor.

  Vykročil k vchodu.

  Suseda už beztak asi počula dosť...

  Oddialiac rukáv košele zachytávajúci ešte krv z tváre, zarazil sa a otvoril oči dokorán.

-         Ty...?

domiceli