Mr. Gold ŠTVRTÁ II. 128. kapitola ZAPÍSANÉ

ŠTVRTÁ

128. kapitola

Zapísané...

      

    Spomalene pritakávala obrovskej knihe, ktorú kvôli váhe pridŕžala skoro tesne pod nosom. Tisícky miniatúrnych písmeniek na tenulinkých stranách v niekoľkých stĺpcoch, trápili už hodnú chvíľu jej umne vyčesanú hlavu.

  - Takto vyzeráš staršia. – nadvihla jednu nozdru praktikantka a s chuťou si odlupla z ploskej kukuričnej placky, až omrvinky z nej vyprskli na kopu papierov, na ktorých práve stolovala a niektoré sa zelektrizované zachytili o obrovské sklá jej obrovských okuliarov.

  Márne sa ich snažila sfúknuť,  len sa zachveli, ale držali ako besné.

  Ignorovala ju. Nie, že by sa jej to nedotklo, alebo sa s tým stotožňovala, ješitnosť si stále chovala, ako malé rozmaznané decko vo svojom dospeláckom tele, len nemala potrebu riešiť momentálne svoju vizáž. Vysoko vyčesaný drdol s niekoľkými újdenými prameňmi bol aspoň na prvý pohľad výsledkom snahy o dovzdelávanie sa tesne pred ústnymi, aj keď šlo len o oklamanie nepriateľa. Ako v prípade, že si nasadíte okuliare a myslíte si, že vám to tiež pridalo na inteligentnom výraze...

  - Som netušila, že sa dá maturovať aj z nábožka. – zarypla do nej aj do placky zas mladá znudená žena, dešifrujúc podľa hrúbky, čo za knihu to Bella drží v náručí.

  Napriek tomu, že maturita sa už opierala jedným plecom o futrá školy, veľa študentov totálne ignorovalo školskú knižnicu, so študovňou vrátane.

  Ani ona neštudovala na skúšky. Vlastne len na takú prvú, životnú, kde vystúpia spolu, pred verejnosťou, dokonca v kostole... ako pár. Neoddeliteľný pár. Pár krstných rodičov.
  Z chodby bolo počuť kroky. ...že by nejakí stratení štúdiachtiví?

  - Keď nejde hora k Mohamedovi, tak...tá tráva bola asi slabá...- ozvalo sa z vchodových dverí. -

  Knihovníčke zabehla suchá placka, ale pár buchnátov jeho „nežnou“ päsťou medzi lopatky, donútilo ju zmeniť trasu. Vypľutá skončila medzi omrvinkami na excerpčných lístkoch.

  - Dnes je tu teologické popoludnie, alebo čo, vážení? – pozerala raz na Bellu s Bibliou a zas na Golda s pokrútenou frazeológiou z iného náboženského súdka.

  Bella zas s hrôzou zazrela, spomenúc si na inkriminovaný čaj, čo mu asi stále neschádzal z mysle. Alebo skôr to, čo sa dialo potom...

  - Je príjemné vidieť ti v očiach, že ma tiež rada vidíš...- zalichotil šeptom jej prekvapenému výrazu z formácie pichachu a spol. netušiac, kde sú už v tom okamihu jej myšlienky presunuté.

  Dospelá, nedospelá, zahanbila sa.

  - Dosť ťažká literatúra pre osemnástku. – zhodnotil Bellin knižný výber.

  - Neverte tomu, táto nemá ani tri a pol kila. Ja som bola raz na výstave a tam bola jedna...- rozohnila sa naolovrantovaná knihovníčka.

  - Verím vám, nenechávajte sa rušiť, lebo kukuričné placky, či čo to vstrebávate, sú riadne svine. Už teraz vám natrhli kútiky úst...to bude štípať...- zabrzdil jej prednášku, ale nespustil oči z Belly.

  Automaticky si obe zhrozene siahli na pery a ich kútiky.

  - Mala som len jednu. – ospravedlňovala svoje gesto.

  Zato druhá sa rozbehla kdesi von, hľadať toalety so zrkadlom. Presne to potreboval.

  Zneužijúc situáciu, že sa nemá ako brániť, kvôli objemnému nákladu „ťažkej literatúry“, dovolil si viac, než bolo slušné. Jeho ruky si dovolili. Ruky, aj pery...Treba skontrolovať, či je to s tými inkriminovanými kútikmi všetko v poriadku. So všetkými...

  Radšej rýchlo odcúvala, nebezpečenstvo návratu všetečnej praktikantky bolo stále priveľké.

  - Prečo si prišiel? – otočila sa mu chrbtom a snažila sa obriu knižku vtrepať späť do police.

  Miloval vrchné police a jej sotva stošesťdesiat útlych centimetrov a krajčírkin nedostatok látky na jej blúzky i sukne.

  - ...sme sa predsa dohodli, že len víkendy budeme spolu, cez týždeň bude pauza...musím zmaturovať a dokázať otcovi, že som zodpovedná. – sťahovala si vykasané sako a zakladala za ucho z drdola vypadnuté pramene, aby zamestnala ruky, ktoré mali už-už iný plán. Absolútne kontraproduktívny ku všetkým vypovedaným predsavzatiam.

  Nahlas nasal vzduch a pomaly ho vypúšťal. Keď sa minul s ďalším nádychom spustil.

  - Nenávidím všetky tie sprosté dohody, na ktoré som sa dal tebou nahovoriť, napriek tomu, že boli mojím nápadom! ...a nemáš to aj tak na papieri! Vyhlasujem ich za krivoprísažné a tým pádom za neplatné! A basta. – obraňoval právo svojich šiestich zmyslov na jej osobu, ktoré mu bolo medzi pondelkom a piatkom upierané.

  - Nerúhaj sa, čaká ťa spoveď! Kedy si bol naposledy? – pohrozila mu prstom, kým ho dezertéra nezabodla kdesi do vlasov za jeho krkom, aj s ostatnými z pôvodného transportu „dobrovoľne odsúdených na zdržanlivosť“.

  - Spoveď?...- vykrútil ústa. – Odkáž otcovi Tackovi, nech si na mňa rezervuje týždeň-dva pred krstinami...Snáď to bude stačiť. – vážne dodal a pridal ďalší hriech.

  Iba taký maličký. Nežný. Takmer nehmotný...

domiceli