Mr. Gold - ŠTVRTÁ II. 116. kapitola TERAZ...

ŠTVRTÁ

116. kapitola

Teraz...

      

        Olepená ešte sychravým brieždením, podliezla retiazku na dverách, zámerne zväčšenú tak, aby ju podliezať možné bolo a stiahnuc zo seba týmto manévrom sveter, topánkou ho len pritiahla do chodby, ale nechala ležať na podlahe.

  Nadvihla batoh a vošla do kuchyne.

  Sedel lakťom opretý o stôl, ale záclona sa ešte chvela a bola poodhrnutá, aj popolník na vonkajšej parapete takmer kopcom plný, takže doteraz tam iste stál.

  Odsunula druhú stoličku, položila na ňu vak, rozopla ho a vytiahla zvrchu štyri čerstvé kaiserky, po jednej ich vyberajúc z mikroténového vrecka, aby nezmäkli. Prvá, druhá, tretia, štvrtá...usmiala sa a prižmúrila oči.

  Hneď na nich zas vytiahla viečka, nestihnúc do prehrávača ani len vložiť film dnešnej noci.

  - Kúpila si aj maslo?...minulo sa, tuším. – spýtal sa schválne rozospatým hlasom a silene si zívol.

  Zaprela sa oboma rukami o pracovnú dosku dresu a rozhodla sa neotočiť sa.

  - Nezostali mi už drobné. Nezostalo mi už nič. – odpovedala dvojfarebne.

  - On ťa vyhodil?! – spýtal sa rovno pán French a hlas mu neutajil náznak potešenia.

  Ona zas neutajila triašku. Hrdo dvihla bradu, zvrtla sa a nechajúc ruky stále zapreté o dres, záporne pokývala hlavou.

  - Nezostalo mi už nič od teba, otec. – zdôraznila každé zo slov. – Minula som dôveru, pochopenie a mám taký dojem, že asi aj lásku. – zaťala tvrdo, potom ju to mrzelo.

  - Ja som ti chcel len dobre! Vždy len ...dobre! Odjakživa...Vidíš, aký je...Tušil som to...- skúsil nevyletieť, ale šípil, že to dlho so svojou povahou nevydrží.

  Zahrmotala príborníkom, vytiahla nôž a dala sa do krájania. S trasúcimi sa rukami, prstami, pažami...skrátka -  nešlo to. Šmarila ho do steny obloženia pred sebou a pristúpiac k stolu, zložila batoh a sadla si oproti otcovi, pohľadom sa mu však vyhýbala. Oči sa jej plnili rozmokvanými slzami, čo hľadali skulinu, kadiaľ sa pustiť dolu lícom.

  - Nepoznáš ho! Nevieš o ňom vôbec nič...- začala.

  - ...ale to sa mýliš! Už roky rokúce...- skočil jej do reči, stopla ho však skôr, ako začal svoju ošúchanú prednášku o skúsenostiach, živote a odvekom  rebríčku hodnôt.

  - Nie! Mňa nezaujíma kým bol kedysi, ale to, kým je dnes! Teraz, keď pozná mňa! Rozumieš, otec?! – s nádejou sa na neho pozrela.

  Dočkala sa úškľabku a dlaní, šúchajúcich sa  po dokrčenej tvári, ktorá zjedla všetku múdrosť sveta a chystá sa to dievčatku pred sebou dokázať.

  - Starého psa novým kúskom nenaučíš, milá moja! – začal sa jej vysmievať.

  - Ani nechcem! Chcem ho takého, akým je! Úprimný, otvorený, láskavý, obetavý, nezištný...- ani netušila v akých farbách a odtienkoch ho má uloženého.

  - . ...je to len sprostý bastard, ktorý špinavo zviedol mladé, nevinné a neskúsené  dievča! – s hrmotom vstal French a nahol sa nad dcéru. - ...moje malé úbohé dievčatko...- roztriasla sa mu brada.

  Neuhla jeho kriku. Ani pohľadu.

  - A keď ti prezradím, že to „malé úbohé dievčatko“ sa mu ako prvé vrhlo do náručia a pobozkalo ho?! ...že to „malé úbohé dievčatko“ bolo ochotné oddať sa mu rovno na stole v jeho obývačke?!...že to...- viac nestihla, na líci "malého úbohého dievčatka" pristála  veľká otcova dlaň.

  Paradoxne jej to dodalo odvahy.

  Vstala tiež, držiac sa za líce.

  - To on sa vždy bránil a nechcel zájsť ďalej...on odolával a snažil sa nepodľahnúť...on mi ukázal, že sa nemusím báť podrazov a vypočítavosti z jeho strany... A dokázal mi to práve tým, že ma neustále odmietal, vysvetľoval, dával mi čas a priestor a mal strach aj dotknúť sa ma, aby ma nezranil...- hľadala argumenty aj slová, lebo trpkosť a poznanie, že jej vlastný otec vôbec neverí, nedôveruje a obviňuje z niečoho, čo neurobila, sa jej dotklo o to viac, o čo s väčšou nádejou sa dnes vracala k nemu domov. - On ma skutočne ľúbi!... A ja jeho!...Nič na tom nezmeníš...otec. – dodala rozhodne, úprimne  presvedčená o pravdivosti svojich slov.

  Aby sa zamestnala pred náporom myšlienok, vyťahovala veci z batohu a zas ich pchala späť, len denník si pritlačila o hruď.

   – Obviňoval si ho neprávom, že ma zneužíva a spáva som mnou...-  zakývala záporne hlavou. -  Krivdil si mu, otec, aby si vedel... Krivdil si nám obom...- hrdo sa vypla.

  Nechápavo na ňu pozrel.

  To čakala.

  S istou dávkou detinského víťazstva sa pokúsila o pokojnú tvár.

-         Teraz, nás už súdiš právom... –

domiceli