Mr. Gold - ŠTVRTÁ II. 110. kapitola ZA ZLATÝM ĎALEKOHĽADOM...

ŠTVRTÁ

110. kapitola

Za zlatým ďalekohľadom...

      

      Prichytil sa pri čine. Nutkalo ho zas kradnúť iným pocity. Nebolo jedno komu. Zarovnaný v polosede s ryhami lavičky, spod oťažených viečok, prebičovaných spotenými prameňmi už pridlhých vlasov, ako to len v tejto konštelácii a stave šlo, pozorne sledoval kovovú konštrukciu koliesok, rozrývajúcu napadané lístie.

   Parky sú už raz také. Ponúkajú ľuďom svoje malomocné, už  nepotrebné prsty, čo si nechali odpadnúť a so stoickým pokojom sa dívajú , ako im na jar, bez milosti za to trhajú aj celé ruky. Motorovými pílami z vysokozdvižných plošín...

Z námestia sťahujú stromy.

Žeriavom...

Do teplých krajín.

V nasadení žeravom.

Základy mstia sa za otlaky.

Zákon námestí

je už raz taký.

Len veže sa smú dívať na oblaky...

A v nebi deravom

anjeli vytkli členkom strach.

...nebrániac konáre

na zemi

skončia

o barliach.

  Parky sú posmrtným údelom hájov, ktorých poslaním bolo len byť. Posvätné.

  Iba deti vedia chvíľu doceniť krehkú smrť spriesvitnievajúcich listov, ležiac v hniezdach z  nich nahrabaných, keď hľadia cez ich žltkavé žilky na posledné lúče jesenného slnka, ktoré im ploské ďalekohľady pozláca a kde-tu, ak nájde zabudnutú kvapku dažďa pripne aj diadém, žiariaci ako hviezda

  Ohol sa a zdvihol z nich za riadnu hrsť. Šúchal ich medzi prstami a hľadal dva najkrajšie pre seba, nechajúc ostatné zasnežiť mu dokrkvané nohavice.

  Víťazné zdvíha k očiam, pokladá ich na ne a viečka necháva radšej zatvorené, lebo je aj tak sychravo a slnko si musí vysniť.

  Začína sa mu to dariť.

  Do šumenia mokrých listov ozýva sa takmer jarný detský smiech. Takmer zadúšajúci sa, nadšený a úprimne otvorený. Len tak, do akéhosi vlastného taktu tlieskajúcich ručičiek a škrípania do koliesok kočiara namotávaných dlhých stoniek a tenkých, ešte stále pružných konárikov.

  Leží s hlavou vyvrátenou cez opierku lavičky, s poslednými z rodu zlatých listov na očiach i na bedrách a pod ostrým nosom má blahosklonný úsmev ku všetkým hriechom seba samého.

  Detský smiech tíchne.

  Nepozrel sa, ako sa malé paže načahujú za jeho listami a s nemým pohľadom k tvári ustarosteného otca žadonia o ne.

  Otec sa však mračí na úbožiaka na lavičke v žltých okuliaroch z listov a hlúpym úsmevom pod nimi.

  A mračí sa i na dcérku a na celý svet. Namotané kolieska, vŕzgajúci kočík, dieťa so zmraštenou tváričkou, čo sa každú chvíľu rozplače, lebo sa nemohla pozrieť cez najkrajší z pozlátených ďalekohľadov ...

  - Poď už domov, ocko, prosím...Poď. Bude nám tu zas zima... Som hladný...- trmácali mu ramenami slabé vlny a slnko zapadalo, ťahajúc mu so sebou hore viečka, aby uvidel strapatú hlavu malého Neala so soplom pod nosom, prosiaceho, aby aj dnes nemusel zaspávať zas sám a čakať, kedy sa On bude triafať kľúčmi do zámku a s mrmlaním oblečený uľahýnať na gauči v obývačke dolu bruchom, rukou aj vodou...

 Zarovnaný v polosede s ryhami lavičky...

 Ani nežmurkal, kým si vybavoval ten obraz z pradávnej minulosti, až kdesi zo svojho prenatálneho života, z ktorého si iní nič nepamätajú a on tiež nechce.

  Možno iba ten smiech z kočíka.

  Smiech neznámeho dieťatka, ktoré márne potom každú jeseň hľadávalo zlatý ďalekohľad, presne taký, ako mal vtedy ten pán na lavičke.

  Všade okolo vždy ležali iba obyčajné, vyschýnajúce listy...Každým rokom menej a menej žlté. Už nikdy viac zlaté...

  Vpredu sa tmolí jarné námestie. Nové stromy okolo neho dorástli do výšky tých vyťatých a autá prefrnkovali raz na jednu, raz na druhú stranu, ako farebná clona vo fotoaparáte.

  Clona zožltla. Vlastne spriesvitnela.

  - Mali by byť zlaté, aby cez ne bolo vidieť slnko ako ďalekohľadom... Ale také bývajú len na jeseň... – ozvalo sa pri uchu, kým pred očami mu tancovali trosky minuloročných listov, z ktorých zostali len torzá ich žilkových kostričiek.

  - Ty si moje slnko, Bella...- chytil ju za zápästia, donútiac priložiť mu listy až k zatvoreným viečkam.

  ...a za nimi nehľadal  to, čo naivné deti. Za nimi už mal ju...

    Zapamätanú navždy.
    Svoje vlastné, súkromné slnko.
    ...a znovu mohol počuť ten stratený, novú jar prinášajúci  smiech.

domiceli