ŠTVRTÁ
109. kapitola
Verejne...
Rád
ju pozoroval, keď o tom vôbec netušila. Ale príležitostí
nebolo už toľko. Zachytávala okamžite, na stotisícinu sekundy jeho súradnice
s presnosťou radaru a pritom šlo len o obyčajný šiesty zmysel,
ktorým ženy disponujú.
V tých okamihoch dvíhala dlhé mihalnice
a dúhovky spomalene prechádzali po celom oku, vrhajúc mäkké tiene na líca,
kým ich so stopercentným zásahom do čierneho nevyslala smerom, kde stál, sedel,
bol.
Vedel, že vie, že je tam a len sa ovláda,
aby pred tlupou spolužiakov trápne nezízala. Naháňala vidličkou akýsi kúsok
úbohej zeleniny po poloprázdnom tanieri a zabíjala čas. A zabíjala
chuť dívať sa naňho. A zabíjala rozmrvené prsty v lone, nervózne si
ich otierajúc jeden o druhý, tretí, štvrtý a piaty.
Ako rád by ich bral v poradí, v akom by
na ne , nechajúc ich v lone, natrafil a rezal si nimi zomknuté pery
všetkými smermi, tváriac sa, že sa tiež ovláda a nemá záujem ju bozkávať,
len dotykmi skúmať šepot ich pórov.
- Ste na rade, pán profesor! Nespite!
Kuchárky budú zúriť a rozprsknú mi krumple aj po tácke... – pozrel dohora
malý ryšavý August stojaci za ním. – Ozaj, prečo vlastne stojíte v rade,
keď ste profesor?! – nedalo mu a neveriacky točil hlavou nad priveľkou
táckou, kde si už stihol naložiť najväčšie jablko, najplnšiu misku
s kompótom, najhlbší tanier aj najväčšiu lyžicu, aké vymrvil
v spoločných zásobárňach naukladaných a dokladaných guľatými kuchárkami pozdĺž celého stola, smerom
k okienku výdajne stravy.
- Som tu dnes inkognito. – žmurkol na
zvedavca. – Nie, že ma prezradíš, alebo na mňa upozorníš...Dostal som bojovú
úlohu infiltrovať sa nenápadne do radov nepriateľa, ktorý plytvá štátnymi
financiami, určenými na školské stravovanie, v rámci podpory boja proti obezite, zakomponovaného
do pedagogicko-organizačných pokynov na tento školský rok! – žmurkol dôležito
druhým okom, pozorne si nakladajúc podľa Augustovho vzoru na tácku všetko vo
veľkom.
Malý chudák len nemo zízal, súhlasne za
každým totálne nezrozumiteľným slovom prikyvujúc a zvieral tácku
v oboch rukách, lebo predstava „boja“, čomu jedinému rozumel, v školskej jedálni bola... že aká lákavá!
- Psśśt...dnes si prelustrujeme maturantky.
Ty ideš zľava, ja sprava. – ukázal mu bradou, ku ktorému stolu si má ísť prisadnúť.
- To ako fakt vám môžem pomáhať? – otvoril ústa
dokorán, skôr od zúfalstva, že by ho chalani videli sedieť pri babách. Tá
hanba...
- Teraz už musíš! Hádam ma nechceš nechať
v štichu?! To spolubojovníci nerobia! Jednotka musí držať spolu!...- rozprával
vážne a predieral sa pomedzi stoly.
- Jednotka akože z čoho? – svitala
Augustovi s strasúcou sa táckou v rukách, ledva cupkajúcim za Goldom, nádej
na ústup. - ...lebo ja mám väčšinou trojky a niekedy aj štvorku, ale
z dopravnej výchovy som mal aj jednotku. To by som musel... potom... však?
– strácal malý bojovník onú nádej, aj odvahu, vidiac veľké štvrtáčky babrať sa
s obedmi.
Gold zastal a zhora sa naň dôležito zahľadel,
ako prísny veliteľ.
- Vidím, že si neprešiel zvláštnym výcvikom.
Na tamtie... – mykol nebadane, akože nenápadne plecom smerom k oktávankám, -
...musím ísť teraz asi sám. Tebe prischne zatiaľ iba nižší level. – poobhliadol sa po jedálni
a hľadal nové obete pre Augusta.
Zohol sa k nemu.
- Sleduj. Tamtí primania si tuším nezobrali
polievku a niektorí ani kompóty. To nesmieš dopustiť! V nijakom
prípade. Tu ide o štátne dotácie! – skrivil kútiky pier.
- To sú len blbí spolužiaci! – zaiskrili
Augustovi oči. – To zmáknem! Už aj idem na to! – prudko sa zvrtol, čím prišiel
o polovicu šťavy z kompótu, ale zbavil sa aj vymaľovaných
maturantiek.
A Gold jeho.
Spokojne sa usmial, odhodlaný doraziť svoju misiu.
- Máte tu voľné, slečny? – spýtal sa úctivo,
priložiac tácku k tej Bellinej.
- Samozrejme, my už sme na odchode, pán
profesor. – úctivo mu odpovedala Mulan, žďurchnúc do Belly, aby prestala trápiť šikovnejší
hrášok na tanieri a odovzdala ho svojmu osudu v odpadovej výlevke,
ktorú si dobrovoľne vybral.
Smutne na neho pozrela. S prázdnymi
taniermi nemala veľmi na výber.
„Tak, zo spoločného obeda dnes nič nebude.
Naobeduje sa asi sám...“
Veľmi sa mýlil.
Akčný August donútil každého primana, urobiť
okľuku okolo polovice jedálne a ukázať prakticky Goldovi, že majú všetky
taniere dočista vylízané. Pekne jeden po druhom. V počte asi sto kusov...! Potom prestal rátať...aj jesť.
Vždy položiac tácku pred neho a nadvihnúc každý tanier, pohár aj misku, strčiac mu to skoro pod nos, bez ohľadu na to, že sám obeduje. S poklonkovaním odchádzali, dostanúc jeho veľkorysé požehnanie k okienku, kde sa kuchárky nestačili čudovať, že dnes nemajú nijaký odpad...
Vždy položiac tácku pred neho a nadvihnúc každý tanier, pohár aj misku, strčiac mu to skoro pod nos, bez ohľadu na to, že sám obeduje. S poklonkovaním odchádzali, dostanúc jeho veľkorysé požehnanie k okienku, kde sa kuchárky nestačili čudovať, že dnes nemajú nijaký odpad...
August s rukami vbok prísne strážiaci
pri okienku, aby mu nikto neubzmkol, za každého dostal palcový Goldov lajk...a
kuchárky spoza okienok mu ho vracali so širokými spotenými úsmevmi a podpažiami.
Od zajtra dostane od nich dvojnásobnú porciu.
Už nikdy nechce obedovať v školskej
jedálni...
domiceli
Goldove spravanie k Auhustovi sa mi velmi pacilo :-) vzdy sa vie vynajst :-) ... opisy velmi pekne :-)
OdpovedaťOdstrániťtá Mulan je riadna trapka :D celkom ma zaujala predstava spoločného obeda v školskej jedálni, myslím, že to by bola v tvojom podaní super kapitola :D ale super sú aj tvoje deti, v tomto prípade August :)
OdpovedaťOdstrániť