OUAT - JADIERKY III. 25. kapitola SEN...

...OUAT...

voľné pokračovanie fanfiku

Obchodné tajomstvá

JADIERKY III.

25. kapitola

Sen...

      Vrátil sa...

   Zostal. Vymieňal obklady, utieral pot, vlhčil popraskané pery. Tlmil horúčku i triašku dotykmi ako starostlivý rodič a mlčal.

  Ráno ho našlo s hlavou ovisnutou na hrudi na kraji postele. S vlasmi spustenými pozdĺž tváre odchytený mikrospánkom ponáral sa do sna. Iba na chvíľočku. Iba na zlomok času z odchádzajúcej noci, čo ani nebola taká temná...Čo vôbec nebola temná!

  Čiasi drobná ruka vyšla si v ten okamih ma malú prechádzku. Prst za prstom po prikrývke až na jej samý okraj, ktorý mizol po jeho telom. Slepé brušká prstov narazili na neho a ON sa strhol. Precitol. Vystrelil z lôžka ako popálený a neveriacky sa obzeral okolo seba, kam by sa skryl.

  Bolo neskoro.

  Spod dlhých mihalníc dívali sa na neho svetlé, únavou ešte oťažené oči.

  Ničomu nerozumela.

  Zvrtol sa a prižmúril viečka ako dieťa, čo dúfa, že v ten moment zmizlo.

  - Neotáčajte sa mi chrbtom, prosím...- zašepkala pokojne.

  Zneistel.

  - Ty...sa ma nebojíš?... – vyriekol myšlienku, čo ani nechcel, ale rozochvené pery ju nedokázali zadržať.

  Rieka už pretrhla hrádze.

  Cesta späť nevedie.

  Zaťal pery, prudko sa otočil, pristúpil bližšie a predstavil sa.

  - Som Temný pán! – vyštekol zmeneným hlasom, vystrúhal poklonu aj sarkastický úsmev, ako vždy. – Mala by si sa báť... Mať rešpekt! Strach! Bázeň!.. Alebo sa nemáš vôbec rada a chceš sa stať mučedníčkou?! V tom prípade by som tvoj pokoj...povedzme, chápal... – vykladal si skôr sám pre seba svoje filozofické myšlienkové pochody, ako obhájiť jej letmý úsmev.

  Nezapadal mu do scenára. Ako ľahko by sa naháňal strach, keby vyplašene zízala. Ako krásne by sa kričalo, keby chcela ujsť! Ako...ako...ako...Ako sa zachovať, keď sa na neho usmieva?!

  Bol na rozpakoch.

 ... „Kdo temnoty se bojí, tak třeba do ráje se nikdy nepodívá...“ odcitovala frázu z akejsi klasiky a skúsila  sa posadiť.

  Prikročil bližšie a chcel jej v prvom poryve pomôcť, rýchlo  si to však rozmyslel a zatlačil ruky radšej za chrbát, aby ich mal tak pod kontrolou. Emócie musia stranou.

  Aj natiahla k nemu dlaň, aby jej pomohol, tváril sa, že to prehliadol, že nič nevidí.

  Vzdala to. Telo bolo ešte prislabé.

  - Veľmi ma...to mrzí, že máte starosti...ešte aj so mnou. – pousmiala sa tiež v rozpakoch znova a pritiahla prikrývku vyššie, lebo spozorovala, že má nové oblečenie.

  Niekto ju musel prezliecť...Tušila kto.

  Zahryzla si do pery. Zosmutnela, ale pokúsila sa byť naďalej vľúdna...

  - Chcela by som sa poďakovať aj vašej... priateľke...ak dovolíte...- začala, držiac si šnúrku od košele. – Je tu u vás?...-

  Otvoril ústa, že sa vykrúti zo všetkých priateliek sveta a napraví ju na správnu mieru, ale spozoroval, že naráža na oblečenie...Ako by sa asi zatvárila, keby zistí, že ju „prezliekal“ On sám, osobne?!...

  - ...je tu...Nie je tu...Teda, bola tu, ale už nie je...- habkal. – Príde.... Iste čoskoro príde, potom...- nevedel, čo hovoriť, nevedel, ako sa správať, nevedel nič, čo sa týkalo rozhovorov s...

  Pozrel sa úchytkom na ňu, či si nevšimla jeho malé klamstvo, ale Kráska už mala oči privreté, hlavu pootočenú do druhej strany a s dlaňou na dvíhajúcej sa hrudi akoby oddychovala.

  Pochopil, že asi nemá rušiť. Po špičkách sa vytratil von a čo najtichšie zatvoril dvere. Oprel sa o ne a uvoľňoval krk od tesného odevu. Zrazu sa mu ťažko dýchalo.

  Vyšiel von a ani si nestačil všimnúť, ako sa jej v kútiku oka zaleskla slza.

  Slza ľútosti.

  ...priateľka...

domiceli

OUAT - JADIERKY III. 24. kapitola ČO MÁŠ V OČIACH...

...OUAT...

voľné pokračovanie fanfiku

Obchodné tajomstvá

JADIERKY III.

24. kapitola

Čo máš v očiach...

      Kráčal mlčky. Bol sám. Ignoroval mágiu, nie kvôli stávke, kvôli sebe. Bremeno bolo krehké, doráňané, slabé, v jeho rukách...

Bola v jeho rukách.

...plne, odovzdane, bezmocne. Ktovie, či by kričala, bránila sa, odvracala s odporom zrak. Na tom nezáleží. Je jeho majetkom. Má na ňu právo. On – jediný.

Je v jeho rukách.

... teraz, schúlená, tichá. Už nikdy na tom nikto nič nemôže zmeniť, ani ona sama. Nedovolí osudu, aby s ním vybabral, ani osudu, ani životu, ani smrti, ani Maleficent...

Bude v jeho rukách.

... celkom, nezvratne, navždy.

   V spálni bolo horúco. Jemu bolo horúco. Ona bola horúca. Zrejme znivočené a ukonané telo spustilo obranné mechanizmy a začalo bojovať. Horúčkou vyplavovať nahromadené útrapy. Opatrne ju položil na obrovské lôžko a poodstúpil, aby si ako predátor s prižmúrenými očami obzrel svoju korisť. Kútik úst sa mu nadvihol a nervózne prsty rozohrali šuchotavú melódiu svojich rýh, brnkajúc jeden o druhý nervozitou i túžbou.

  ...láska je mnohovrstevnatá...prebleskla mu mysľou  zaujímavá teória streštenej dračice.

  Ale telo na lôžku nezodpovedalo „vrstve“, po ktorej by muž necudne túžil...Skôr naopak.

  Zlomená kôpka v lesklom saténe pôsobila kontrastne a priam volala po ochrane. Zmáčané potrhané hodvábne spodničky so zvyškami znetvorených čipiek visiacich vo franforcoch, zababrané mokrým, od popola zašpineným snehom. Sotva zahojené škrabance a modriny vykvitnuté po pažiach i nohách.

  Odvážil sa len medzi dva prsty zachytiť franforce jej odevu a pokúsil sa potiahnuť nimi odhalené končatiny. Potom sa pousmial nad takou detinskosťou...Je tu sám. Len ona a ON. Je to jeho majetok, jeho korisť, jeho slúžka, gazdiná, správkyňa...jeho a len a len jeho. Môže si s ňou robiť čo chce, čo uzná za vhodné, čo sa mu bude páčiť, na čo bude mať chuť...

  Nozdrami mu mykalo a váhal, kým natiahol nad ňu ruky a premenil dodriapaný odev na čistý, spolu aj s telom v ňom. Už-už chcel zahojiť ďalším kúzlom aj všetky rany, a vrátiť jej podobu Krásky z otcovho zámku, keď sa z parapety ozval dobre známy hlas...

  - Porušuješ dohodu, drahý! – namierila na neho prst Maleficent opretá v ľudskom tele o rám okna. – V stávke bolo: žiadna mágia! A keď žiadna, tak nijaká. Okamžite ju vráť do pôvodného stavu..!.- prikázala, mysliac to podľa tónu vážne.

  - Je mi ľúto, drahá, nedá sa  slúžiť.  Zabudla si...? Nemôžem čarovať! – vynašiel sa pohotovo.

  - Dám si na teba bacha, Rumpelstiltskin! Toto bolo posledné tvoje kúzlo ohľadom tejto hlúpej smrteľníčky... Buď budeš hrať fér, alebo ju zožeriem hneď, aj keď sa mi z jej nevinnosti prevráti žalúdok a budem  vracať tri dni! – vyhrozila sa.

  - Vypadni!... A môžeš začať! – vykríkol a milá dračica, teraz neprezieravo bez krídel, skopŕcla sa z okna a skončila s nadávkami v ťahavom brečtane pod oknom, pomaly sa  ním zosúvajúc až na tvrdú zem.

  Z okna, odkiaľ „vypadla“, ako si prial, sa ešte ozval jeho zúrivý hlas.

  - Už nikdy sem neprídeš v dračej podobe, aby ti bolo jasné! A nebudeš ma tajne špehovať v okne ako dajaká blbá holubica. To po prvé! Odteraz, kedykoľvek prekročíš môj prah, budeš bez mágie aj ty! Nech máme sily vyrovnané! A po druhé, tú stávku aj tak vyhrám ja ! – pripleskol okenice.

  Maleficent mávla rukou, ale nech robila, čo chcela, do dračej podoby sa jej pretransformovať nedarilo. Nadvihla sukne a s frfľaním vyrazila von z brány. Možno to skúsi zas, až za hradbami.

  - Mňa nikto nebude beztrestne obviňovať, že hrám nefér, alebo, že nebodaj nejak podvádzam ! – vrieskal po chodbe a vrážal do nastavaných brnení, váľal vázy a krčil koberce.

  Po chvíli sa vracal späť, kopnúc ešte kde-tu do dačoho, aby si vybil stále bublajúcu zlosť.

  V rukách niesol truhličku s bylinkami, masťami a odvarmi.

  Dvere ešte rozcabril útokom, ale masívnu lekárničku už na príručný stolík položil pomaly a čo najtichšie.

  Kráska stále nič nevnímala. Horúčosť jej vohnala červeň do tváre i pot medzi zvlnené pramene vlasov, dýchala nepravidelne, rýchlo a trhane, viečka sa jej chveli, ako by ju opanoval zlý sen.

  Medzi dva prsty nabral z masti v nádobe, druhou rukou nadvihol jej pažu za dlaň, pridržiavajúc si ju len palcom a liečivé ingrediencie opatrne vtieral do rán. Mágiou by to šlo hneď, ale tento spôsob mal iné čaro...

  Zdalo sa mu, akoby jej tvárou mykol tieň bolesti a po ňom zas úľavy... Odtiahol ruku a črty tváre mu zrazu zmäkli.

  To Jadierky Pochopenie a Nežnosť nenápadne preliezli  bruškami jeho prstov až do samotného srdca zvítajúc sa s Amoris.

  Položil jej ruku pozdĺž tela, celú pozorne prikryl mäkkou prikrývkou zložiac jej ju tesne pred zvlhnutou hruďou ako pred hradbami, za ktoré nesmie a po krôčikoch ustupoval smerom k dverám, nechápavo kývajúc hlavou sám nad sebou.

  Prudko sa zvrtol a zmizol v studenej chodbe.

domiceli

OUAT - JADIERKY III. 23. kapitola HORÚCO !

...OUAT...

voľné pokračovanie fanfiku

Obchodné tajomstvá

JADIERKY III.

23. kapitola

Horúco!...

      Nestíhala vnímať ľadovú vzdušnú sprchu, čo sa jej zapierala o vlasy a ramená. Snažila sa všemožne si chrániť aspoň beztak už doráňanú tvár. Škvrny od dračej krvi, škriabance, omrzliny. Našťastie nikde v okolí nebolo v poslednom čase zrkadlo, tak to riešila ešte menej, ako v čase hovenia si v pokoji na otcovom zámku.

  Jediné, čo už pociťovala intenzívne, bola únava. Úplná vyčerpanosť organizmu, ktorý fungoval  len zotrvačnosťou a posledné sily jej končatiny vynaložili na udržanie sa na dračici. Naozaj posledné, lebo keď sa obrie telo začalo čudne natriasať, meniť smer i výšku, prsty odmietli poslušnosť a šmýkali sa zo šupín, ktoré jej nepríjemne rezali jemnú kožu.

  Maleficent uhýbajúca sa strelám, čo prichádzali zdola, mala čo robiť, aby svoju pasažierku ochránila pred pádom. Nezostávalo jej teda  nič iné, ako urýchlene  pristáť.

  Rovno na nádvorí a dúfať, že ju pri strmom páde nezasiahne niečo z Rumplových geniálnych ostreľovacích hračiek. Našťastie jej koža bola dostatočne hrubá a odolná i schopnosť samoregenerácie nerobila jej prílišné vrásky z nejakých tých záderov a popálenín.

  Bála sa len o Krásku. Čisto zo zištných dôvodov.

  ...že sa jej prizabije skôr, ako si na nej pochutí. Zdochliny neboli také chutné, ako čerstvé mäsko...

  Prikryla ju jedným z krídel a  druhé zložila. Jej rýchlosť sa zniekoľkonásobila a smer bol priamy - kolmo na zem. V poslednej chvíli nadvihla dlhý krk a vytrčila dopredu silné zadné nohy.

  V Rumplovej záhrade pristávala rada. Všade kopa mäkkej hliny a nízkych kríčkov, len kde tu nejaká tá zavadzajúca soška či kvetináč.

  Rumpel neznášal, keď preorávala jeho záhradnú pýchu a on musel zakaždým architektonicky riešiť jej nový vzhľad. Ospravedlňoval ju jedine preto, že zväčša na jej krku visel sám a v stave, ktorý mu neumožňoval riešiť takmer nič...Aj dnes s tým počítal. Bolo mu nad slnko jasné, že tá bláznivá dračica sa nevzdá, pokiaľ svoj „tovar“ nedoručí za jeho bránu.

  Prestal strieľať a premiestnil sa na nádvorie. Preorané, preryté tvrdými pazúrmi a nadobro zas znivočené do poslednej piade

  Maleficent ešte vytriasala z paznechtov akési cudzokrajné byliny a žmurkaním vyplavovala kamienky z nového bývalého posypu na prístupovej ceste k pevnosti spod viečok.

  Kráska na jej chrbte sa nehýbala vôbec. Prudkosť a odstredivá sila ju doslova prilepili o drsnú kožu draka a bála sa, čo i len zodvihnúť hlavu, ktorá sa jej krútila od silných poryvov vetra, ktorým bola vystavená.

  Stál s rukami prekríženými na hrudi, nervózne podupkával nohou,  prehĺtajúc radšej sprosté nadávky a jedy.

  Dračica žmurkla a nosom drgla do Belly.

  Tá sa striasla a nadvihnutá o poldruha metra zasrienenou nozdrou vyfukujúcou navyše horúcu paru, pustila sa jej krku, zatackala sa, zamanévrovala bezmocne rukami a rútila sa k zemi.

  Rumpel doširoka otvoril oči.

  Pobehol a natiahol paže práve v poslednej chvíli.

  Vystrašené telo dopadlo mu rovno do náručia.

  Obaja sa bezradne na seba pozreli a v mžiku odvráteným zrakom prirýchlo žmurkajúc kdesi v okolí, v absolútnej tme,  hľadali odpovede na nejaké tie nepoložené otázky.

  Pokúsila sa nadvihnúť vrchnú peru a aj čosi povedať, ale pred očami sa jej náhle zatmelo a myseľ sa  ponorila do blahosklonnej tmy zamdletia. Nedokázala sa premôcť a zabrániť tomu...

  Vrátil pohľad na jej profil, teraz pokojne opretý o jeho hruď a chvíľu ticho, nemo zízal, zabudnúc aj na to, že kúsok od neho si spokojná dračica naoko nezaujato vyťahuje okrasné rastlinky natlačené medzi blanami pazúrov.

  Keď však dlho nič nevravel, dokonca ani nebrýzgal, ozvala sa sama.

  - Niekto mi kedysi vravel, že láska je mnohovrstevnatá...Konečne viem, ako to asi myslel...- začala nad pomery inteligentne.

  Pozrel smerom hore k jej obrovskej hlave a neočakával už nič rozumné. Dočkal sa...

  - ... podľa mňa : plachta, vankúš, Kráska, ty a prikrývka. Týchto päť vrstiev je tak akurát dosť na lásku, nemyslíš, drahý?! – zažmurkala. – Tak sa spamätaj, naber smer tvoja spálňa a ja zajtra prídem preveriť svoj čuch, či ešte stále rozozná panny. -

  Na odpoveď radšej nečakala, predpokladala, že by bolela. Napriahla obrie krídla a zmizla skôr, ako sa Rumpel nadýchol.

  Ešte chvíľu stál v tme, s Kráskou v náručí, bál sa i dýchať, aby ju jeho dvíhajúca sa hruď neprebudila,  kým opatrne vykročil.

  Zajtra si pozrú do očí...

domiceli

Pesnička od Daniela Landu z muzikálu Krysař...veľmi sa mi sem hodila...čo vy na to ?

http://www.youtube.com/watch?v=oVjRTJEq7po

OUAT - JADIERKY III. 22. kapitola TEPLEJŠIE...

...OUAT...

voľné pokračovanie fanfiku

Obchodné tajomstvá

JADIERKY III.

22. kapitola

Teplejšie......

      Plamene ohňa boli také fascinujúce pre uzimené dievča, že si v prvom momente ani nevšimla slizkú horu mäsa, ktoré ohňu robilo mohutné hradby. Až keď sa hlava dračice zboku vyrútila na Krásku s červenými rukami natiahnutými k teplu, tá sa  strhla, schúlila do klbka a hlavu skryla kdesi do lona, pripravená na to najhoršie.

  Maleficent chvíľu prihlúplo zízala na ľudského ježka, kým sa rozhodla konať. Čo najslabšie štuchla do roztrasenej guľky vlhkou nozdrou. Najslabšie značilo, že chuderku Bellu odkotúľalo k najbližšiemu stromu. Netušila, že je obsadený...

  Pozrela sa smrti rovno do očí. Drakovi.

  Dračica vystrúhala smutný ksicht a zaklipkala obrími viečkami. Potom potiahla hlavou k miestu, kde sa jej hompáľal hrot a snažila sa naň upozorniť.

  Bella sa opatrne zviechavala z chladivej zeme a oprašovala sa od snehu i kúskov ľadu, čo popadali z konárov stromu, keď do neho vrazila. Chlad jej utíšil bolesť a teplá krv z oškrenín si rýchlo rozmyslela svoj výlet na čerstvý nočný vzduch. Vpila sa do vlhkého vlniaka a splynula s jeho slučkami neurčitej farby.

   Veľkým oblúkom obchádzala okolo ohňa, ešte stále rozhodnutá utiecť, ale chvost dračice sa medzitým preplazil za jej chrbát a uzavrel ju do obrovského kruhu, bez možnosti ujsť.

  Ju, aj nezvaného návštevníka za stromom...

  Kráska pristúpila k ohňu a v jeho svetle uvidela ranu, ktorú dračici uštedrila sama. Nevyzerala hrozivo, už z nej nešľahali gejzíry jedovatej krvi, ale hrot v nej stále bol a zrejme...

  - Vy potrebujete asi pomoc...- ozvala sa úctivo, akoby sa nebavila s drakom, ale s ľudskou bytosťou.

  Maleficent smutne prikývla a znovu namierila nos na zranenie.

  Zaváhala. Je to predsa drak. Postrach okolia. Zlupne ma na jeden hlt...

  Dračica zakňučala a tvárila sa, že naisto umrie, ak sa Kráska nerozhýbe a nezačne konať. Lehniť v studenom záveji, čo sa pod jej telom zmenil na špinavú brečku blata a starého lístia ju už nebavilo, ale vidina vyhranej stávky nedovolila jej popustiť.

  Miniatúrnymi krôčikmi pristupovala bližšie, dodávajúc si odvahy modlitbou, hoci ani netušila, ktorému svätému ju venovať, kto má v kompetencii ochranu pred nevyspytateľnými drakmi.

  Netvor však sklonil hlavu a prižmúril viečka. Zospodu nedočiahla.

  - Je mi to ľúto, ale musím vyjsť...až tam hore...k rane...po vašom krku asi...najskôr...a skúsim...vám pomôcť...- šepkala a hľadala, kadiaľ sa dať. Našťastie koža dračice bola dostatočne hrubá a hrboľatá, pohodlne po nej vystupovala vyššie a vyššie.

  - Teraz to asi zabolí. Ospravedlňujem sa... – lapla hrot a z celej sily mykla.

  Maleficent trhlo, prudko dvihla hlavu a krídla sa jej natiahli smerom dohora, nemilosrdne kosiac konáre stromov, čo im zavadzali. Vystrelené do výšky veže napli sa na nich blany ako obrovitánske plachty na kráľovskej fregate. Vietor sa do nich zapieral a odrážal späť smerom k lesu, bez šance vyduť ich, či nebodaj pretrhnúť.

  Kráska sa prilepila k jej koži, nechty zaťala do jarka medzi dvoma slizkými hrbolmi a zaprela sa aj kolenami, lebo pohyby zranenej dračice boli nebezpečné a spadnúť z tejto výšky znamenalo by pre ňu istú smrť.

  Maleficent skontrolovala, či sa jej „záchrankyňa“ drží dobre a párkrát pohla krídlami, ničiac porast v okolí niekoľkých metrov. Vrcholce stromov lietali okolo ako nové nočné vtáky a konáre metali svoje drevené blesky zabodávajúc ich pri dopade ostro šikmo i kolmo do snehových závejov. Smršť vyplašila pokojne doteraz spiace zvieratká a tie bezhlavo pobehovali okolo, oznamujúc podľa svojich malých mozočkov bezodkladný istý koniec sveta.

  Aj Kráske to tak pripadalo. Jediné, čo ju napadlo bolo, že drak ju vlečie zase späť do svojho dúpäťa.

  Poddala sa.

  Dračica vzlietla, naposledy chňapnúc pred odletom chvostom do stromu, pod ktorým stál doteraz pritajený Rumpel a celú akciu iba nepohnute sledoval. Dobre vedela, že tam je a sliedi.

  Zamerajúc smer draka však pochopil, kam má jeho „drahá priateľka“ namierené.

  Tým smerom je predsa jeho zámok.

  Zúrivo dupol a vo fialovom dyme premiestnil sa rovnakým smerom.

  Uvítať si návštevu. Uškrnul sa jedovato a predstavil si velikánske, podľa starých da Vinciho nákresov zostrojené strieľacie zbrane na svojich baštách.

  Je čas ich vyskúšať...

domiceli

OUAT - JADIERKY III. 21. kapitola ZIMA, ZIMA, ZIMA...

...OUAT...

voľné pokračovanie fanfiku

Obchodné tajomstvá

JADIERKY III.

21. kapitola

Zima, zima, zima...

      - Plečo lytiel nechal Klásku ujsť? – zamračila sa Peu a hľadala odpoveď smerom k otcovi, sediacom pohodlne v kresle s okuliarmi na pol žrde, s kolmou vráskou uprostred čela nad sotva zahájenou krížovkou.

  Tváril sa, že prepočul.

  Bella sa usmiala, založila ruky na prsiach a čakala. Poznala svoje dcéry pridobre na to, aby nepredpokladala, že sa tak ľahko vzdajú odpovede. Presviedčanie začne dvojhlasným opakovaním otázky, bude pokračovať vankúšmi a skončí osobným útokom telo na telo.

  Tým, že nenápadne vypol prepisku a založil rožtek na stránke s nedokončenou krížovkou rátal s presne rovnakým scenárom, ale tváril sa naoko nezúčastnene. Nádej zomiera posledná...Možno ešte bude môcť cibriť si mozog hádankami na niekoľko písmen...

  Nádej umrela.

  Peu a Peu vankúše vynechali a zaútočili rovno.

  - Ideš, takto! – namierila Peu ukazováčik na jeho pery. – Tatko! – opravila ju sestra z druhého kolena a pohodlnejšie sa usalašila.

  - A nie, že si budeš zas vymýšľať, ako minule!- žmurkla Bella narovnávajúc nepoužitý arzenál na manželskej posteli a ešte chvíľu váhala, či skupinku opustí a pôjde si po nudných povinnostiach gazdinej, alebo si nenechá ujsť ono stokrát počuté rozprávanie po stoprvýkrát.

  - Škoda, že nemám tretie koleno...- odhalil jej pochody Gold a nahodil dvojzmyselný úsmev číslo päť.

  Ten ju presvedčil. Stačila pelesť lôžka. 

  Pantomímou akoby si rozviazala zásterku a odhodila ju za seba. Nadvihla imaginárne rožky sukne a pohodlne si sadla, pomrviac sa ako sliepka na vajíčkach.

  Zamračila sa, keď spozorovala, ktorého slovíčka z jej predstavenia sa ide chytiť...

  - Sliepka sprostá...s mozgom vymletým! ...Prečo by som mal vynaložiť vôbec nejakú energiu na jej znovuzískanie?! Sklamala ma ! Myslel som si, že je inteligentnejšia, ale  priblblé romantické knižky, v ktorých je v kuse naložená, jej museli ten malý kurací mozoček totálne vyzobať! ...Ako si mohla, čo i len pomyslieť, že my dvaja, teda ja s tebou,...- zatváril sa, akoby ho práve naplo. - ...by sme mohli niečo...medzi sebou mať?!...Leda ak poldruhametrovú hradbu! – rozčuľoval sa Rumpel a meral kuchyňu dlhými krokmi do špiku kosti rozdráždený rečami Maleficent.

  Tej zasvietili očičká viac ako odlesky plameňov z pece.

  - Ale, ale, čo to počujem...odkiaľ vieš, že číta knižky? A práve romantické knižky?...že ty si si  ju nebol obzrieť len raz?! – vytiahla ostrý náboj.

  Zabrzdil a v tvári sa mu zaperlil pot medzi vráskami. Ako sa mohol tak hlúpo prezradiť.

  - Staraj sa o seba!... Ja idem domov! – odprskol odpoveď a vyrazil z kuchyne. Peši. V roztržitosti zabudol aj na mágiu...

  Chlad chodby ho trochu ochladil, ale stále cítil horúčosť, čo sa ho nezvratne zmocňovala. Nastaviac tvár ostrému nočnému vetru prižmúril oči a...

  ... a ani si nevšimol, že útla skrehnutá bytosť doteraz sa krčiaca pod múrom, natiahla svoje nehmotné ruky a ticho ako hmla vošla mu do srdca, pretože ho nechal trošičku pootvorené...

  Vlniak si neplnil svoje povinnosti vyplývajúce mu z primárneho určenia. Každou dierkou opieral sa o ňu ostrý vietor, márne ho priťahovala a odvracala tvár iným smerom. Keby si aspoň zoberie lampáš, či fakľu, takto iste v tej tme len zablúdi...zmrzne...zahynie...stuhne na kosť.

  - Nie, nie...vydrž...si silná...- povzbudzovala Nádej.

  Povzdychla si.

  - To sa mi asi sníva?... – prekvapená vzlietla nad ňu Amoris – Láska,  uvidiac obraz, čo sa Kráske náhle zaleskol v očiach.  – Ak sa nemýlim a ja sa v tomto ohľade nikdy nemýlim, to bol JEHO profil...- zablúdila očami po oboch stranách, ale to, čo hľadala, tú, čo by potvrdila jej indície, nikde nevidela.

  - Amoris je preč...- prisvedčila jej Nevinnosť. - ...nemohla som ju zadržať, mrzí ma to... – sklopila oči.

  - ...to, ale znamená, že je späť...u Neho...možno aj v Jeho srdci...- chytila sa za hruď Nádej.

  Bella sa nestačila diviť ich rečiam, nesnažila sa porozumieť im, chlad a únava ju oberali o posledné zvyšky síl. Zdalo sa jej, že omdlieva...že v diaľke už vidí svetlo...  ako anjelské pohladenie kdesi v raji...

  Nebola to fatamorgána. Niekoľko desiatok metrov od nej, horela kopa kríkov a v ich teple ležala dračica snažiaca sa udržať v už zahojenej rane kus železa. Potrebovala túto scénu. Jej záujem bol jednoznačný. Kráska musí skončiť v jeho dúpäti stoj, čo stoj!  Lež, čo lež...vyvalila sa rýchlo nohami nahor zacítiac citlivými nozdrami, že sa ktosi blíži.

domiceli

Fanfikové zhrnutie 6

Zhrnutie

Obchodné tajomstvá ( PILOT ( vždy ) + 110 kapitol + BONUSové )

http://anazuz1.blogspot.sk/2013/04/mr-gold-obchodne-tajomstva-pilotna.html

Rumbelle 1

Zo života na zámku ( 20 kapitol )

http://anazuz1.blogspot.sk/2013/04/mr-gold-obchodne-tajomstva-pilotna.html

OUAT

Svetlá v zákrutách ( 20 kapitol )

http://anazuz1.blogspot.sk/2013/06/ouat-svetla-v-zakrutach-0kapitola.html

OUAT

Cesta tmou ( 10 kapitol )

http://anazuz1.blogspot.sk/2013/06/ouat-cesta-tmou-pilotna-kapitola-cena.html

Rumbelle 2 ( 10 kapitol – BONUSové spoločné )

Zrodenie ticha

http://anazuz1.blogspot.sk/2013/06/rumbelle-2-zrodenie-ticha-pilotna-nulta.html

CHIPPED CUP ( 8 kapitol )

http://anazuz1.blogspot.sk/2013/07/chipped-cup-0-alias-pilotna-kapitola.html

Mr. Gold ŠTVRTÁ...( 80 kapitol )

http://anazuz1.blogspot.sk/2013/07/mrgold-stvrta-0-kapitola-pilotna-novy.html

Mr. Gold´s Au Pair ( 50 kapitol )

http://anazuz1.blogspot.sk/2013/08/mr-golds-au-pair-1-kapitola-park.html

RUMBELLE – Smrteľníci ( 15 kapitol )

http://anazuz1.blogspot.sk/2013/10/rumbelle-smrtelnici-1-kapitola-krizenie.html

RUMBELLE – Nesmrteľní  (15 kapitol )

http://anazuz1.blogspot.sk/2013/10/rumbelle-nesmrtelni-1-kapitola-navrat.html

OUAT – Deň “D” ( 20 kapitol )

http://anazuz1.blogspot.sk/2013/10/ouat-den-d-1-kapitola-ale-ale.html

RUMBELLE – Si, kde si… ( 10 kapitol + BONUS )

http://anazuz1.blogspot.sk/2013/11/rumbelle-si-kde-si-1-kapitola-casa.html

RUMBELLE – Slepé korene ( 12 kapitol )

http://anazuz1.blogspot.sk/2013/11/rumbelle-slepe-korene-1-kapitola-socha.html

RUMBELLE – Spln čerešňových kvetov ( jednodielovka )

http://anazuz1.blogspot.sk/2013/12/rumbelle-spln-ceresnovych-kvetov.html

OUAT – JADIERKY ( 10 kapitol ) + JADIERKY II. ( 10 kapitol )

http://anazuz1.blogspot.sk/2013/12/ouat-jadierky-1-kapitola-lana.html

RUMBELLE – IMELO – Vianočná rozprávka ( I. – IV. časť )

http://anazuz1.blogspot.sk/2013/12/rumbelle-imelo-i-iv-cast.html

OUAT - JADIERKY II. 20. kapitola ZA VRÁTAMI...

...OUAT...

voľné pokračovanie fanfiku

Obchodné tajomstvá

JADIERKY II.

20. kapitola

Za vrátami...

VIII.

      Uložený na prični tesne pred rozpálenou pecou, necítil sa dvakrát príjemne, ale ešte nebol čas prestať predstierať mdloby. Okolo neho to šramotilo, kadečo sa presúvalo, odkladalo, asi hľadalo. Pod hlavou mu skončilo čosi mäkké a za kožušinu, čo mu práve pristála na tele by bol najradšej niekomu vrazil päsťou do tváre. Ale mdloby sú mdloby.

  Teplo zintenzívnelo. Obe ženy naklonené nad neho pokúšali sa mu zvliecť prilbicu. Čo už, už sa nemôže brániť...moment prekvapenia prichádza.

  Skotúľala sa aj s Bellou, ktorá ju ťahala k sebe na zem.

  Maleficent sa nesnažila krásku dvíhať, nuž sa zviechavala sama a pozorne hľadela na ženinu tvár, čo sa s úľubou kochala v tvári muža. Akoby sa poznali, akoby ho...mala aj rada.

  Vstala, pristúpila bližšie a trhlo ňou.

  - No, povedz, nie je nádherný? Tie ostré črty, končitý nos, pevne zovreté pery a vysoké čelo...- rozplývala sa s povzdychmi žena a Kráska hľadala v tvári črty svojho vysnívaného princa. Márne.

  Bol špinavý, spotený, zakrvavený, ale....vskutku, to nemohla poprieť, pôsobil veľmi mužne a statočne. Ostatne, veď ju prišiel zachrániť!

  - ...a tie mäkké oči...- pokračovala Maleficent.

  - On sa prebral? – zahľadela sa Belle na jeho tvár znova, ale nepohol sa na nej ani sval.

  - Niééé, to iba ja...si predstavujem, aké mäkké a hnedé sú, vieš?! – snažila sa opraviť svoju reč, ale aj tak sa Kráske zdalo, že ho nevidí po prvýkrát...

  - Treba ho umyť. Zabehnem von po sneh, roztopíme ho, ohrejeme nad ohňom a umyjeme ho...- zrozpačitela trochu a dala sa do pátrania po nejakom väčšom kotlíku na vodu.

  - Úžasný nápad, ja ti ho zatedy pripravím, vyzlečiem z toho drôtu...do hola...- žmurkla na ňu na všetko pripravená Maleficent a začala hľadať, kde nechal tesár dieru, ako sa vlastne také brnenie zvlieka.

  - Teba je málo prizabiť, drahá! – vystrelil do polosedu a precedil medzi zatnuté zuby obzerajúc sa opatrne, či sú naozaj v kuchyni už sami.

  Nahla sa nad neho a vyškerila ako vlašský orech.

  - Pekne si zas lažinkaj a tvár sa mŕtvo sám a uvidíš, ako ťa jej nežné rúčky raz-dva preberú k životu, drahý...- prešla mu ostrým nechtom od koreňa nosa, po špičku.

  Chňapol jej po ňom, skoro jej ho zlomil.

  Utrela si spakruky nos a znova nahŕňala mrznúci sneh do nádoby. Začínalo riadne prituhovať.

  - Tak ako? Páči sa ti? ...- ozvala sa šeptom Amoris.

  Neodpovedala. Keby nebola tma, aj sa začervená.

  - Je taký iný, ako som si ho predstavovala. – priznala napokon.

  - Ale zachránil ťa, je statočný, odvážny a nebojácny...- pridala sa k jeho obhajobe Pravdovravnosť.

  - A mohla by si ho mať rada, nie? – spýtala sa opatrne Nádej.

  Bella sa len pousmiala.

  - Nechcem vás uraziť, priateľky moje, ale nechajme to všetko na čas. – odpovedala im.

  - Na čas?! – vykríkli svorne. – Na toho odporného neprajného dedka, čo nemá ani štipky súcitu?!...To nemyslíš vážne?!...- skúšali dohovárať, ale Kráska sa už blížila ku kuchyni a tam sa ozývali dva iné hlasy. Jadierky utíchli a zmizli.

  „Prebral sa! A ja som pri tom nebola!“ – pohla do kroku, ale pribrzdili ju slová, čo útržkovito zachytávala z kuchyne.

  - ...mohla si ma uložiť do postele, aby som mal pohodlie, drahá...-

  - ...vyčkaj, drahý, všetko bude...musíš byť trpezlivý, môj zlatý...-

  Bella otvorila oči dokorán. Nemýlila sa! Títo dvaja sa poznajú...Veď oni si tu vyznávajú lásku! A ja hlupaňa som si myslela....On neprišiel zachrániť mňa...on si prišiel po ňu!...On ju ľúbi...Pritlačila si radšej ruku na ústa, aby nevykríkla.

  - ...už ťa vidím, ako nedočkavo hladkáš oblé ramená a snažíš sa dostať sa za korzet...ako ťa vábia dlhé štíhle nohy a ty putuješ nimi až do onoho tajomného mesta, kde...-

  - Môžeš prestať, drahá?! .. tie tvoje erotické fantázie mi dvíhajú...-

  - ...to ešte počkaj, na dvíhanie, kým príde mladá...- zadrela Maleficent.

  -  Čože?!...V živote, aby si vedela, sa toho dievčiska ani len nedotknem! ...-

  „Je to pravda! Miluje tú ženu! ...a takto krásne jej to dáva najavo, že...žiadna iná pre neho nemá význam...To je také romantické. Kiež by som aj ja také čosi raz zažila...“ zasnívala sa ľútostivo.

  Kráske vybehli slzy. Opatrne položila kotlík na zem, zvesila z háčika hrubý vlniak, zabalila sa doň a vykročila do noci. Nemôže brániť láske tých dvoch...

  - Nie je preč už akosi dlho? – začudovala sa Maleficent, keď ju doberačky so znudeným najedovaným Rumplom prestávali baviť. – Mali by sme ju ísť pohľadať, nemyslíš? -

  - Ja som  omdletý, choď si pekne sama! – vyvalil sa na pričňu a prižmúril oči.

  Šla.

  Hneď vo dverách narazila do odloženého kotlíka a jeho hrmot roznášala ozvena do všetkých strán.

  - Je preč! Rumpel, ona ušla! Vzala môj vlniak a je preč!...ona nás musela počuť...a zľakla sa...tvojich sprostých rečí! – zaprela sa o veraje a skríkla do kuchyne.

  Iba znudene prekrútil očami a podložil si pod hlavu ruky.

  Stávka sa prevalila v jeho prospech. Pousmial sa...

domiceli

...tak,  a tu nám končí druhá séria JADIEROK...

...:-D ...

OUAT - JADIERKY II. 19. kapitola SAMARITÁNKA

...OUAT...

voľné pokračovanie fanfiku

Obchodné tajomstvá

JADIERKY II.

19. kapitola

Samaritánka...

VII.

      Nebolo ľahké ťahať sa s bremenom nádvorím, keď sa aj dym držal tesne pri zemi a obťažoval viac, ako dobre živené plamene, šľahajúce v rôznych smeroch podľa taktovky vetra, ešte z kôp bývalých zábradlí, okeníc či hrád striech. Všetko to mizlo v ich tlamách a vracal sa len popol, ktorý podvečerný trochu hradbami tlmený severák kde-tu dvíhal a zas lepil o záveje, bodkujúc ich tmavošedými škvrnami.

  Začala ju predsa len striasať zima, pot od námahy, ktorú vynakladala na záchranu rytiera chladil a telo nestíhalo vyrábať teplo. Nemyslela však na to. Pocit spolupatričnosti s mužom, čo sa kvôli nej asi obetoval, bol silnejší a napriek slabosti, únave a pocitu bezmocnosti, snažila sa ho aspoň dostať na noc pod strechu. Aj keď vôbec netušila, pod čiu...

  Zbor Jadierok ju aspoň slovne povzbudzoval, ale už sa hodnú chvíľu žiadna z nich neozvala.

  To znamenalo jediné...nie je tu sama. Zmeravela a tváriac sa akoby nič, nenápadne sa obzerala.

  Čo najopatrnejšie oprela muža o koleso vyvráteného voza a prudko sa obzrela s tlejúcou bakuľou uchytenou zo zeme v oboch rukách. Holé paže jej tŕpli a striasali sa strachom viac ako zimou, ale bola odhodlaná nedať sa tak ľahko.

  - Tak vylez! Viem, že si tu! ...a nebojím sa ťa, aby si vedel...vedela...vedelo...! – habkala a sliedila po kopách sutí, odkiaľ vylezie prípadný nepriateľ.

  Zaklopal jej však nečakane na skoro omrznuté plece.

  - Neruším? – spýtala sa chrapľavo žena s nahrubo omotaným krkom, kde na poslednej vrstve aj tak presvitala krv a tvorila škaredú špinavo-červenú škvrnu na povrchu.

  Celá postava ženy, hoci vysokej a dosť dobre stavanej pôsobila neupravene, strhane, úboho.

  - Kto...kto ste? Čo, čo...čo tu robíte? – namierila na ňu Kráska svoju provizórnu zbraň a cúvla o krok dozadu, potom zas späť, lebo si uvedomila, že človek, za ktorého je zodpovedná, ako si predsavzala, leží zvalený blízko votrelkyne.

  - Ja? Ja tu bývam...- priznala žena a zamyslela sa, či neprezradila priveľa.

  - Tu ? Toto nie je sídlo strašného draka? – zamračila sa prekvapená Kráska a odhodila palicu.

  -  No, vlastne je...ja...ja....ja mu tu slúžim! – napadla Maleficent spásonosná myšlienka, len čo ju Rumpel všetko pozorne sledujúci nenápadne kopol do členku.  – ...kedysi...áno...ozaj dávno ma tá potvora uniesla, ako malú žabu rovno zo záhradky mojej mamičky a odvtedy som tu...a slúžim tu...a bývam...a žeriem...a som tu vlastne väzňom. Asi...- zakončila svoj vymyslený príbeh.

  Bella sa rozľútostila a bola by pani aj objala, keby sa ešte stále nebála a nehnusil sa jej odev tejto neznámej, teraz už síce predstavenej, ale stále podozrivej. Čo ak má na starosti chystať drakovi aj jedlo a oni dvaja – úbožiaci sú dnes hlavné menu?! Skúsila radšej rýchlo zahovoriť.

  - To ale znamená, že mňa uniesol tiež...aby som mu slúžila...možno, aby som vás nahradila, keďže ste už stará a iste nevládna a...- Kráska cítila podľa zmeny farby tváre svojej partnerky, že zrejme prepískla a možno ju aj urazila, preto sa radšej odmlčala.

  Rumpel ledva zadržiaval smiech a chrapot, čo mu vychádzal spod prilbice sa dal prirovnať skôr kašľu.

  Obe k nemu priskočili a skúšali mu dať helmu dolu z hlavy. 

  Maleficent si všimla, že sa bráni.

  Začudoval sa síce, ale pochopila to správne.

  - Vieš čo, moja drahá, ty rýchlo vojdi hentými dverami dnu, za nimi je vlniak, odej sa trochu a skús založiť oheň v peci....Ja sa ho pokúsim dotiahnuť za tebou do kuchyne...som síce staršia, ale silnejšia, statnejšia...- sklapla, lebo dostala štuchanec, aby sa prestala pred kráskou vystatovať.

  Bella odbehla. Ale vrátila sa. Čo ak je to pasca.

  - Nie, nie...nepoznám to tu, urobíme to naopak. Vy choďte zapáliť oheň v peci a ja ho zatiaľ dotiahnem k teplu. – rozhodla rázne.

  - Ako myslíš, dievčička. – zaškerila sa Maleficent.

   Vlastne všetko ide podľa plánu. Možno na dnešnú noc ešte stvrdnú v jej „paláci“...ale to nič nemení na stávke, ktorá sa už teraz vyvíja v jej prospech.

  Vnorila sa do útrob kuchyne, napľula do pece, kde sa razom krásne rozblikotali plamienky a spokojne natrčila dlane k teplu.

domiceli