OUAT - Prestrihy - BONUS časť

OUAT

BONUSová kapitola

Prestrihy

Krôčiky

      Rozosmiata vrstva sypkého snehu sa prevalila cez vchodové dvere. Nádielka ich zastihla nepripravených, obkľúčila a prisala sa na všetko, čo jej prišlo do cesty. Aj keď si to z parku trádovali po chodníku.

  Pohli do kroku, zomkli sa trochu viac. Zmeny smerov sneženia im vyštípali líca aj nosy. Prejsť cez úzke dvere všetci traja naraz nebol najlepší nápad, ale aspoň sa zbavili väčšiny chladivých príživníkov, čo spodná suseda iste patrične „ocení“. Patrične nahlas.

  Začervenanou malou nemotornou dlaňou sa pokúšal ešte zvrchu pozbierať posledné vločky z jeho vlasov, ale naštvaný, že mu každá akosi ujde skôr, ako sa s ňou dostane pri ústa, schytali nosičove slabiny oblou špicou topánky.

  - Nevláč ho stále na rukách. Má nohy, vie ísť sám. - dohovárala mu, vidiac, ako zalapáva po dychu po každom útoku a hrdinsky sa to snaží skryť do úsmevu.

  Otriasala posledné vločky zo svojho límca, drzo zadupala nohami vystupujúc po schodoch k výťahu, nech opadnú nánosy aj z kotníkových čižmičiek. Chudák, kto má tento týždeň službu vo vchode. A čo?! Ona tiež musela zametať tie malé rozmrvené svinstvá z briez, čo nájomníci navláčili dnu počas dažďov v jeseni a nikto ju nepoľutoval.

  Ona zas neľutovala, že majú len malý výťah. Spolupatričnosť mokvajúcej kopy zvrchníkov a teplo z nich ticho raziace boli milé.

   - Vyzliecť, vyzuť! Neopovážte sa mi prekročiť prah bytu v tých mokrých veciach. - natáčala sa na svojich mužov, sprisahanecky sa pretáčajúcich bližšie k dverám výťahu, aby obsadili lukratívnejšie fleky pri útoku na dieru do teplého pelechu.

  Radšej počkala s odomykaním, ale vydieračským postojom dosiahla len to, že jej náruč teraz obsahovala obrí náklad mokrých vecí, kým páni tvorstva víťazoslávne dobyli dvere ukoristenými kľúčmi a pálili si to k najbližšiemu radiátoru poprikladať dlane.

  Kým ich vyhnala, aby povešala, čo sa kde dalo, stihli jej ich niekoľkokrát poprikladať na líca. Horúce malé, čo len tak tľapli, aj horúce veľké, čo sa nežne privili a odovzdávali teplo kdesi z hlbších zákutí, ako len to radiátorové, umelo nachytané.

  - Ja! Lobko ulobí teplo, teplo holííí! – žiarlivo odťahoval jeho ruky a dožadoval sa zahriatymi packami parcely maminých líc.

  „Teplo, teplo, holí...“ sa mu celkom pozdávalo, aj mrkol bokom, či to vníma rovnako, ale pýrila sa aj po tých priložených dlaniach, tých veľkých, takže posunúť ich vzťah do tohto levelu asi ani dnes ešte nepôjde.

  - Žiadne „teplo, teplo, horí!“ - schladila aj jeho aj malého roztopašnú náladu a odvelila ich smerom ku kúpeľke. - Pomôžeš mi s jeho kúpaním a ja...zatiaľ pripravím niečo na večeru. Ak ti to nevadí. - ramovala v zrýchlenom móde svoje veci v mini miestnôstke a upravovala ju na detské kúpele.

  Kôš na prádlo  v strede vane spočiatku celkom nepochopil, lebo diery tri krát tri centimetre logicky nemali nijakú šancu udržať vodu, ale keď príjemne teplá začala peniť vo veľkej vani uznal jej materskú vynaliezavosť, ako nestratiť malého vo veľkej vani.

  Ako pochopil, bude mať úlohu SBSkára, o zábavu sa postarajú kadejakí kvičiaci otrapovia, čo sa začali z okrajov hrnúť čľupotom do vody robiac predvoj najväčšiemu zo špliechačov.

  Musel sa oboznámiť s každým členom posádky, hoci trúfnuť si zopakovať ich mená, sa veru neodvážil. Zniesol aj vrstvu peny na brade a nose a ten uterák, čo v nestráženej chvíli ten malý pirát vtiahol pod hladinu a on zachránil z vane už napoly utopený, nejako pred mamou skryjú. Neskryli. Schytali hubovej omáčky a novou osuškou skoro po prackách.

  S úľubou sa díval ako obratne šermuje s malým rozpohybovaným telíčkom vo vzduchu, nenápadne ho zbavuje poslednej vody, balí do vône detského oleja. Predstavil si, ako ním bude sama celá nasiaknutá, jej hladká pokožka ešte viac zvláčnie a hriešne myšlienky, ako prikladá nos centimeter po centimetri a plieni ich náleziská perami...

  - Ty ma vôbec nepočúvaš. Môžeš ho nachvíľu podržať, kým donesiem fľašku s kašou? - nakláňala hlavu spoza obrovskej okrovej kukly. Pri korienkoch, teraz zas o niečo viac zvlnených sa jej perlil pot.

  Prevzal náklad a ukradol aspoň z neho dúšok svojho sna o objavovaní, no... o panenskej nebudeme polemizovať, teplonosnej krajiny.

  Malý mu ešte stihol vyžmýchať vnútornosti jedného z gumkáčov, odcudzených z košovej lode, na tričko a dobre sa na tom zabaviť.

  Hrdo jej ho odniesol až do spálne.

  Tá malá švola presne vedela, kde je jeho pár centimetrov štvorcových, kde sa má schúliť, aby prišla dodávka s fľaškou a vlastným teplom. Pohniezdil sa na plytkom vankúši, stiahol do klbka a poslušne čakal.

  - Počkaj v kuchyni. Niečo tam máš... pod zub...- vystrnádzala ho, keď dovŕzgali rolety a celá izba potemnela. Na okamih, kým nezablikala detská lampička a nerozvinula po všetkých stenách súkromný vesmír.

  Prekvapený zažmurkal na strop, kde sa teraz točili gýčové hviezdičky, mesiačiky, rybičky aj iné potvory, čo s vesmírom nemali spoločné nič. Alebo...

  - Alebo ...chceš zostať? – spýtala sa ticho a hlasno jej prikývol malý, hoci už jeho ústa okupovala kaša.

  Natiahol k nemu ruky. Zaváhal. Pýtal si ešte raz odobrenie nečakaného návrhu od nej. Iba sa jemne usmievala. Pritiahla sa bližšie k malému, podoprela hlavu a viac nepovedala nič. Už ani v Taliansku sa dvakrát neponúka. Aj tak to asi prehnala svojou...ponukou.

  Obišiel posteľ. Ešte stále sa ostýchal, hoci mozog aj celé telo protestovali proti toľkej strate času. Opatrne si priľahol z druhej strany malého hladoša, oproti nej a skopíroval jej pózu.

  Malému sa chveli mihalnice na zatvorených viečkach. Fľašu si pridŕžal oboma rukami aj jednou z holých nôh trčiacich z plienky. Čnela medzi nimi ako hraničný stĺp. Ako sa vyprázdňovala a spriehliadnievala videl ju skrz ňu nežnú a ľúbiacu, aj keď tá mäkkosť patrila tomu človiečikovi medzi nimi. Zatiaľ.

  Posledný dúšok prichádzal s prvým snom. Opatrne vytiahla fľašku z ústočiek, prikryla ťahaním i celým dňom ukonané telíčko. Spomalene vstávala.

  Sama. Muž vedľa Robka spal...
 ...v ich malom súkromnom vesmíre.

domiceli

OUAT - Prestrihy - 50. časť - FINÁLE

OUAT

50. kapitola

Prestrihy

Pre...strih.

      Gúľala si rajčinu po stole. Od jednej dlaňovej bránky k druhej. Žena na vedľajšej stoličke, duchom úplne neprítomná, pedantne krájala plátok papriky na pásiky. Jeden ako druhý. Až po samý špic. Vzala druhý plátok, privoňala, podľa prižmúrených očí zamyslela sa ešte viac.

   - Neštípe? - zadrela Emma znudená ďalším vlastným gólom do vlastnej pravej dlane.

  - Neštípe. Je jemný. Až príliš...- zamrmlala, oblizla si pery a elegantne vykrojila bielu žilku až po zelené paprikové mäso, pozdĺž celého tela, akoby to bolo telo ozaj. Zmyselnosť papriky, peniažky jadierok za bielu žilu... Dočerta! Ale už aspoň vie, o čom sníva táto tu, čo sa prvoplánovo tvárila, že chystá obed.

   - Treba viac podusiť, inak bude problém hrýzť. - zabodla necht do jedného z úhľadných pásikov v márnej snahe ho prepoliť.  

  - Nebudem sa k nemu správať ako nejaká stíhačka. Prečo by som ho mala "dusiť"? A nenazývaj ho "problémom". Ak si si nevšimla, seká dobrotu. - obdobne zadrela dlhý nôž do plátka a oddelila ďalší pásik. - A hryzie len troška. Hryzká. Jemne...- pidlikovala zeleninu na drevenej podložke a červenala sa.

  Emma sa vyvalila na stoličke a prekrútila očami. Zrejme to s tou francúzštinou bude horšie, ako sa predpokladalo. Navonok vyzerala, že domáci jazyk zvláda, ale... Alebo jej už hormóny dočista tlačia na mozog?!

  - Dievča, počúvaš sa?! -

  Kolegyňa nad zeleninou nadvihla k nej oči a zaklipkala vejárom mihalníc.

  "Hmmm. Použila maskaru. Dúfam, že vodeodolnú, ešte bude chudera šúpať cibuľu." 

  Našla ju v sieťke na stole, vydolovala a položila vedľa papriky.

  - Budeš plakať! - drgla do neobľúbenej zlatožltej gule.Veci sa dali do pohybu.

  Belle padla rovno do lona, ledva stihla zatlačiť stehná, aby neskončila pod stolom. Poošívala sa. Noc bola ešte čerstvo popodpisovaná kade-tade. Hlavne nezliezala z hlavy. Zo stehien. Z... Hamuj!

  Odstraňovala zlaté šupky postupne nechtami. Ten smrad pod nimi bude rezonovať ešte hodiny. Má jej to naznačiť?! Obielenú párkrát pootáčala na lopári váhajúc, ktorá je tá správna strana. Nikdy neuhádla. Chce kocky alebo krúžky? To je dilema. Nech si vyberie čo chce, netrafí smer. Bude to, čo nakrojí. Okamih pravdy... Budú krúžky.

  Slzenie začalo. Fňukala do zrýchľujúceho sa procesu, aby ho mala čím skôr za sebou. Zásah. Štípanie v očiach neobišlo ani Emmu. Belle buchla nôž aj nedokrájanú polku cibule a spakruky si vytierala oči. Iba to zhoršovala.

  - Ja sa tak bojím, že to skončí fiaskom. - zanôtila plačlivo.

  Emma pri pohľade na zmasakrovanú zeleninu chvíľu váhala s odpoveďou. Sedí tu už polhodiny a márne sa snaží identifikovať, čo za obed chystá mladá gazdiná svojim chlapom, ktorých vystrojila po rožky. Chvíľu čakala druhú vetu, ktorá by vysvetlila predchádzajúcu. Rozcítená mučiteľka bioproduktov ju nenechala dlho čakať.

  - Prepáč, asi si pomyslíš, že som trápna hysterka, ale teraz, keď som sa s ním vyspala, sa cítim...- fňukanie, slzenie, sopel.

  A je to tu. No, daj, moja. Daj! Tvoje pocity ma fakt zaujímajú! Nemôžem sa dočkať, ako sa asi cíti ženská, čo mala tú česť stráviť minulú noc s pánom tvorstva! Doriti! Čo nemáš súdnosť? Hanbu?...

  - Vieš, Emma...Nemám priateľku. Vieš. Nemám sa...s kým o tom pozhovárať a ja... ja sa fakt bojím, že ma teraz opustí, lebo...som mu dala. - tentokrát zasiahla oči prstami. To bolelo.

  - A odo mňa chceš...čo?! - blondína zlostne odsunula zeleninu a buchla rukami zarazenými do seba o plastový obrus.

  Belle sa poošívala. Zložila ruky rovnako.

  - Ty si jeho priateľka. Teda bola si. Aký vlastne ...je?! - pomrvila zas perami, ale nos bol stále plný cibuľovej arómy a z oka sa jej spustila ďalšia nechcená slza.

  Súcitne na ňu pozrela. Že je to tak trochu polcolová trubka vedela odzačiatku, ale že zdementievanie bude zaznamenávať progres, to ju trochu prekvapilo. Zdalo sa jej, že mala aj svetlé chvíľky, ale asi už budú definitívne preč. Nádych, výdych.

  - Neštípe, je jemný, až príliš. Nehryzie, iba hryzká. Trošku. Jemne... - ironicky zaťahovala. Belle vážnela.

  - Bude mu vadiť, že mám dieťa. - hľadala nové zádrapky, vidiac, že Emma sa pred ňou otvárať nemieni. Chcela ju vyprovokovať, ale aj takto je to dobre. Čo oko nevidí, to srdce nebolí. Bolííí...Blééé. Hnusná cibuľa!

  - Tomu ani sama neveríš. - pritiahla si lopár a krájala guľu, zdegradovanú z futbalovej lopty na rajčinu, na kolieska. Červenkasté odpadávali jedno na druhé, skladajúc svoju matricu nanovo.

  - No, veď sa až čudujem, ako malý, za ním...ide. Akoby sa poznali... -

  - ...povedz to rovno! Akoby to bol jeho vlastný otec! - odsunula paradajku a pustila sa do druhej. Vyprdla sa jej pod tupým nožíkom.

  Belle sa zamračila a zrušila návšteve status pomocníčky šéfkuchára.

  Počúvalo sa jej to dobre. "Ako vlastný otec"...Pekné. Priveľmi pekné. 

  Vstala a venovala sa sporáku. Panvica, olej, cibuľa, paprika, pena, smrad, jak v pavilóne tigrov.

  Chcela sa pýtať. Spýtať sa tejto naivnej zaľúbenej osôbky, čo si pamätá z minulosti. Musí mať predsa predstavu, ako prišla k decku. Verí na bociana? Na vrany? Na kapustu? Kapustu dnes nekrájali. Obed je stále otázny...

  - Čo máš v pláne? - vstala Emma a priniesla rajčiny na lopári.

  - Ešte je čas... - odmietla ju Belle a skromne nechávala viečka s rozmazanou maskarou sklopené.

  Rajčinám to bolo jedno. Aj Emme to bolo jedno. Načo scenáre a recepty?

  Z chodbičky sa ozval šramot.

  - Už má kľúče od tvojho bytu? - vypadlo z Emmy aj s kúskom červene z podnosu na linoleum.  Zohla sa poň a odovzdala celý náklad šéfke.

   - Myslíš si, že ešte nie je čas? - zažmurkala tá a váhala, či tam tie hnusne nerovnomerné amatérsky nakrájané krúžky už capnúť.

  - Najvyšší! - potriasla hlavou Emma, zobrala lopár, vykydla na panvicu a rázne sa chopila varechy. Drcla ju plecom, aby si šla privítať budúceho manžela v zácviku.

  Nebola zas až taká nechápavá, keď sa vrátila ovesená mu stále okolo krku aj s malým.

  - Preboha, Belle, prečo si ju pustila k sporáku?! Veď ona vie uvariť len sprosté lečo! Veď to ani nie je jedlo... -

domiceli

OUAT - Prestrihy - 49. časť

OUAT

49. kapitola

Prestrihy

Veľa a dosť...

      V tmavom byte aké-také svetlo prepúšťali len žalúzie zvonka. Poobchádzala veci, ktorým malý našiel iné kotvište. Nemala chuť upratovať. Načo? Pre koho? Odkopnutím odsunula stoličku od stola a oživila uspatý počítač. Stiahla gumičku z vrkoča a dala vlasom konečne voľnosť. Pohádzala hlavou do bokov, spredu, dozadu. Iba čo ju rozbolela viac. Blond pramene sa jej zosypali cez prsty na klávesnicu. Zajala ich späť.

  Prepojenie nadviazané s loďou bolo dávno preč, ale v histórii sa dalo vrátiť. Aká irónia. Tu, kde je všetko nereálne, stavať si ilúziu nejakých spomienok.  Posledná správa zhora bola zvláštna. Ani ho ňou neotravovala, hoci raz bude musieť. Tak, ako aj všetkými ostatnými. Nepýtal sa. Ak sa opýta, povie... Inokedy, neskôr. Možno.

  Loď začína naberať rýchlosť. Po poslednom kolapse sa zistili vážnejšie  problémy, ktoré ju odstavia z činnosti na dosť dlhý čas. Zastavili všetky akcie. Až do odvolania. Nemá ani dostatok energie udržať sa v tomto poli. Po nútenom zrýchlení bude odnavigovaná k najbližšej sesterskej lodi, dovtedy ponechaná sama na seba. Akékoľvek pristávacie, spomaľovacie  či manévre na pristátie a návrat, sú nereálne. Je potrebné vopred si premyslieť prípadné potreby, na dlhý čas budú zrejme posledné. Takže už žiadne sťahovanie. A nájdite si láskavo prácu. Obaja. Skontrolovala som základné zabezpečenie, malo by byť postačujúce. Tu hore, aj tam. U vás. Nechávam na tebe, čo všetko mu z toho povieš, ale to, že späť to v najbližšom čase nepôjde, by vedieť mal. U teba to ani nepredpokladám. Dúfam, že sa ti nový život stále páči a prestaneš nasávať. 

                                                                                                                 Vaša Emma.

  Príspevok označiť. Vymazať. 

  Svetlo spoza žalúzií nezmenené. Zbytočne sa dívala kdesi smerom hore, cez úzke pásy tam nevidela nič. Nie, netúžila po návrate a rozložení sa. Neznášala tento Emmin čierny humor. Vie, že jedine tu sa môže hrať na život. Ona, on aj Belle.

  Zo skrytej schránky vybrala zložku posledných Emminých listov. Nie všetky automaticky vymazávala. Tie hlavné si nechala. Jej by možno neveril.

  ...nevyšlo to. Získaný materiál nebol použiteľný. Bolo neskoro. Bolí ma, že ju takto videl. Ale možno to nevedel. Možno tušil. Dúfam, že neprestal veriť. Je to na tebe... Návrat Lacey sa predĺži. Skúsim ešte prehľadať priestory, kde sa pohybovala. Môžeš mi pomôcť s minulosťou... Posledné prehľadané rovnako – nijaké výsledky... Risknem vlúpanie sa do uzamknutých priestorov, ak sa mi niečo stane, prepáčte.

  Smajlíky si mohla odpustiť. Označovala a mazala jednotlivé riadky. Potom všetky ostatné riadky. Celé správy.

   Ďalší neplatný pokus. Mrzí ma to.

Ctrl A. Delete.

  O nijakom z pokusov mu nikdy nepovedala. Nikdy sa o tom nezhovárali. Iba o tom mlčali. Dívali sa hore, do stropu, vonku do neba. Predstavovala si, že si predstavuje Emmu, ako celé dni a noci maká na záchrane jeho Lacey, aby mu ju mohla čím skôr vrátiť dolu na Zem. Netušil o komplikáciách.

  Ako mu povedať, že Lacey je v skutočnosti mŕtva?  Že bola, aj keď opúšťali loď. Že urobiť reálny hologram z neživého tela je prakticky nemožné, zvlášť, ak telo už nie je pre nikoho k dispozícii. Zostala iba hrsť nenápadne vytrhnutých vlasov. Nepoužiteľných, lebo prišli neskoro. Stačila by jedna jediná zdravá, vlasová cibuľka.

  Ako mu to povedať?! Iba tak?! V stave totálnej opitosti? Náhodou nechať otvorený program s poštou?! Vykričať rovno do tváre?!...

  Nikdy nepôsobil ako optimista. Obávala sa, že pravda by mu zlomila srdce. Keď ich dnes vedľa seba videla, vedela to už určite. Preto radšej. Ctrl A. Delete.

  ... vlúpala som sa k nemu. Konečne asi platný pokus... Neuveriteľné! Fascinujúce! Stratili sme Lacey. Definitívne. Ale mám Belle! ...je tu istá možnosť, že vlas prežil vďaka náhode. V jeho brnení ...s nejakou predpotopnou bylinkou. Alebo vďaka nej. Nie som bioĺóg, to je už takmer zabudnutá disciplína a nemám čas ani možnosť preštudovať to a overiť kontraindikácie. Nie je to podstatné. ...vyšlo to! Z jej základov sa dali odčítať niektoré nezrovnalosti medzi klonom Lacey a týmto, na ktorom práve pracujem. Hádam im to bude klapať aj v tejto starej konfigurácii... Inak dosť bieda na spomienky.

   Vyhadzuje mi starú lampu, asi petrolejka, čajové ranné dýchánky a čuduj sa svete – francúzštinu. Tu ale dúfam, že nenastane jazyková bariéra, ale neviem, či to dokážem eliminovať...

  Zas trápne Emmuškine emotikony. Robí si posmech, že ona má hore najmodernejšiu techniku a tu dolu je potrebné celé hodiny, kým sa podarí dešifrovať prichádzajúce správy aspoň do akej-takej prijateľne čitateľnej podoby na týchto starých predpotopných verkloch!

  Ctrl A. Delete.

  Pamätala si, ako sa po tomto liste zložila. Dvakrát. Od šťastia i z bezmocného smútku, že je to celé aj tak jedno a ona je len é, em, em, á. Nikdy nebude Lacey. Nikdy nebude Belle.

  Čo tam potom, že sú na tom tá žena a ona úplne rovnako. Iba dva neživotné, vopred naprogramované klony, hologramy so štruktúrou reálnych bytostí, ktoré sa dajú vypnúť jedným jediným šťuknutím. Ak tam hore niekomu dočista preskočí. Delete. Delete. Delete...

  Delete Belle, pá, pá, maj sa. Delete Rob! Delete celá Zem. Iba niekto posledný pred odchodom vypne svetlo.

  Ona to však nebude.

  Dívala sa do tmy. Nerada zapínala a vypínala svetlá. Najmä vypínala.

  ...posledná skúška. Všetko pripravené. Dnes ráno by sa mala prebudiť aj s malým vo svojom starom byte. Ona prvá. Okolo piatej pôjde do parku hľadať kocku, ktorú akože deň predtým stratila. Zabezpeč, aby tam o tom čase bol tiež. ...Tak rada by som videla ich stretko.

   Smajlíky. Smajlíky. Delete! Delete.

  Stála vtedy obďaleč a dívala sa, ako sa tacká cez park, kope do listov. Vlastne nekope, len sťažka prekračuje vlastné výčitky a skúša umyť aspoň nejakú tú vrstvu okna, čo mu zostala po poslednom záťahu. Chcela ho zviesť. Tak veľmi chcela. Skoro...už len kúsok stačil a... Boli opití a vyhodení z obežníc  fiktívnej reality a vhodení kdesi do prázdna.

  Stála obďaleč a dívala sa, ako sa zas tacká spredu dozadu. V ruke pretáča kocku. Ruka sa mu trasie. Čelo rozrývajú vrásky, polepené vlasy padajú do tváre. Sieťovka sa hompáľa pri nohe.

  Prišla ona.  Taška padá k zemi. Viac nevie. Slzy sú svine aj pre klony.

  Slzy sú svine.

  Prázdna poštová schránka zbelela. Žiadne súbory nenájdené. Iba biela. Aspoň nejaké svetielko. Nebude ho vypínať.

domiceli 

OUAT - Prestrihy - 48. časť

OUAT

48. kapitola

Prestrihy

O  päť ...

      Sledovala, ako ju sleduje. Našťastie to nebolo očividné premeriavanie, to by rázne stopla. Skôr akési úzkostlivé kontrolovanie, či tam ešte stále je. Zvláštne. Kam by šla? A kadiaľ? Vyletela z balkóna?!

   - Kávu alebo čaj? - skúsila byť ústretová, aj keď za drzačiny, ktorých sa dopustil pred dverami, si to vôbec nezaslúžil. Na druhej strane, konečne niekto úprimný a otvorený. Len, čo ak ho naplašila svojou prudérnosťou a teraz sa uzavrie?

  Odkedy prekročil prah bytu, akoby to bol bludný koreň, záhadne mlčal. Iste ľutuje a bojí sa, aby to ešte viac nepohnojil. To beriem. Odargumentovala si a s rukou vbok, pritlačenou druhou, lebo zacítila faldík, ktorý bolo potrebné znenápadniť, čakala odpoveď.

  - Čo myslíte? - konečne dvihol oči z notesa, čo si priniesol, položil pero, s ktorým sa nervózne hral a riskol to nevychovane, otázkou na otázku.  

   - Jednoznačne čaj. - vybrala pohotovo.

   - Uhádli ste. - jemne sa usmial.

   - Nie, neuhádla. Nech by som povedala čokoľvek, dáte mi za pravdu, lebo ma chcete zbaliť. - vybalila tiež spolu s úsmevom, nech si nemyslí, že je len stará konzervatívna brošňa bez zmyslu pre humor. Bolo to vôbec vtipné?

 Odpratala sa radšej do kuchyne.

  Naozaj chvíľu sklamane sedel. Nie kvôli jej úprimnosti, ale...Tá malá iskierka nádeje, že si bude pamätať niečo zhora, zhasla. Rovnako, ako jeho spomienky, aj jej boli fuč.

  Dostal pred cestou len pár indícií, čo Emma, pravá Emma, ktorá zostala na lodi strážiť ich telá, ktovie kde vykutrala. Petrolejová lampa, čajový ranný rituál, francúzština. Ako to, že si pamätá francúzštinu a čaj nie?!  Ako to, že si pamätá francúzštinu...? Pokiaľ vie, keď sem prišli, len tak, vtedy, prvýkrát, "na kontrolu", nič jej tento jazyk nehovoril. Ani sama ním nehovorila. Mračil sa. Emma dostane ešte veľa otázok...

  Opatrne, v oboch rukách nesúc podšálku s horúcim čajom, krôčik po krôčiku pristupovala k nemu, dohliadajúc na hladinu, aby nevyliala. Pomáhal jej očami. Krôčik, po krôčiku...

  Krôčik, po krôčiku... to slovné spojenie sa mu páčilo. Kiež by.

  Položila mu náklad na notes, upratala lyžičku elegantne pozdĺž tanierika,  prisadla si, prisunula sa a následne odsunula, aby si nemyslel, že je nebodaj vtierka.  

  - Prepáčte. Povedala som náročky "čaj", lebo kávu doma momentálne nemám. Nechcela som byť za trapku. - dvihla aspoň jeden kútik, oprela si hlavu o ruku a vybrala sa smerom k lyžičke.

  Mal podobný nápad. Stretli sa na nej. Prstami. A rozleteli. Nie, vleteli vyplašene pod stôl všetky štyri ruky.

   - Vy prepáčte, za to... pred dverami. Emma vraví, že by som si mal na ústa vybaviť zbrojný pas. Mrzí ma to. - skŕčal plecia.

  Mrzela ju skôr tá "Emma". Emma, Emma, Emma... Nechce počúvať o Emme!

  - Vaše dievča je fajn. - predsa len sa natiahla k lyžičke a drzo návšteve pomiešala nános cukru, kempujúci na dne šálky, čo sa stále nerozpustil. Cukrí vôbec? Nechcel radšej med? Nadôvažok rázne poklopkala po vrchu, až sa aj nápoj v skle roztriasol. Aj.

   - Emma ...nie je... moje dievča. - musel dementovať.

  Nečakal, že mu rovno vlezie pod košeľu a skúsi akože oprášiť rúžovú pečiatku.

  - Vážne?! Jasné. To predsa každý hneď vidí... - pokývala afektovane hlavou a prekryla inkriminované miesto klopou košele. Je mokrá. Potí sa?  - Prejdime radšej k hodine. -

  Zosunula čaj z notesa, otvorila ho, šťukla perom. Odpila si zo šálky, pozabudnúc, že bola pre neho, striasla sa hnusom, aký presladený ho spravila a vysolila na prvú stranu základné skloňovanie.

 - Slovesá être a avoir.  Patria medzi najdôležitejšie nepravidelné slovesá, pretože ako pomocné slovesá sa podieľajú pri tvorbe všetkých zložených časov...- začala zhurta.

   - Presne ...o tom som chcel s tebou, prepáčte, s vami ...hovoriť. O "byť" a "mať" a o všetkých tých zložitých časoch...- chytil sa veľmi rýchlo.

  Robí si z nej prču?! Bola v tom irónia? Pozorne sa mu zadívala do tváre. Tváril sa nadmieru vážne, ale oči mu akosi zmäkli.

  - Tak po prvé, zložené, nie zložité časy... ale uznávam, je to dosť... zložité. - poškrabala sa na spánku a radšej sa natiahla za čajom a odpila si nový riadny dúšok.

  Lacey, si nesvoja?! Dostáva ťa do pomykova?! Necháš sa?!

  Buchla poloprázdnou šálkou o stôl.

  - ...a po druhé...nemohli by sme si ...potykať? - nakukol do spola vypitej šálky a skúsil pokračovať v iných intenciách, než boli tie gramatické.

   Natiahol k nej pravicu. Počkať. Tykanie navrhuje žena. Brzdi chlape, inak to celé dokafreš skôr, ako prídete k slovesu aimer, prípadne amour. Nie, že sa prezradíš, že si si tie najkrajšie pojmy už naštudoval.

  - Mám doma iba rum, kvôli pečeniu... Ale uvarím nový čaj! - potrebovala odísť.

  Vnútorná nervozita akosi stúpala. Dočerta, Lacey, pristúpila si na tykanie! Kam ešte chceš zájsť?! Ide len o potykanie si. So všetkými žiakmi si tykám. Lebo sú to decká! Toto je muž. Dospelý...Škaredý, drzý, neokrôchaný a má Emmu.

  Neobsedel. Počkal ju na pol ceste pred kuchynskými dverami.

  Z nápoja sa parilo, ale potili sa aj bez neho. Nikdy by si nebol pomyslel, že opätovné zoznamovanie sa so ženou, s ktorou už má prakticky syna, bude také...milé. Ťukol do jej šálky a potiahol končistým nosom závan rumu, čo sa tiahol zo šálok. Usmieval sa. Rozpačito.

  - Som Lacey. - zopakovala pohyb, ale opatrnejšie. Nežnejšie, je predsa žena. Usmiala sa. Rozpačito.

  - Som Robert. - nadvihol trochu svoju šálku, ale len, aby si spravil cestu k jej lícu. Pristál na ňom nežne. - Teší ma. - patrilo zas pod prameňmi vlasov tušenému ušku. Trošku bližšie, než sa patrilo... pri obyčajnom potykávaní si.

  - Tak, to by bolo. Aj keď minulý čas si dáme až neskôr. Teraz je dôležitý ten prítomný. Je suis, tu es...ja som, ty si...- vzala mu šálku z ruky a obe položila k notesu.

  Rozosmial sa. Bola taká roztržito krásna, že by ju bol najradšej rovno objal a vykašlal sa na všetky minulé časy, aby ju presvedčil o tom prítomnom. Jedinom. Dôležitom.

  Poslušne si však sadol k stolu a takmer dal ruky za chrbát, aby nevymýšľali.

  Na to, že už mali obaja v sebe po rume, zdalo sa mu, že aj sám po francúzsky melie dosť plynulo, hoci nepočúval, nerozumel ani slovka a na tú rýchlosť jej jazyka sa vôbec nechytal, aj keď mal bohorovný pocit, že by vedel, čo s ním. Ešteže mu nevie čítať myšlienky a iste považuje jeho zízanie na jej pery, za dôkladné oboznamovanie sa s francúzskou výslovnosťou. On skôr myslel na bozk. Skončila hodina. Prirýchlo.

  Ošíval sa vo dverách so zrulovaným notesom. Nikto nič nevravel. Ošívala sa aj sama. Zdola sa vliekla Emma s malým, zalomeným spokojne o bok.

  - Ako tak vidím, chce sa iste spýtať, kedy budete preberať francúzske bozky, ale... iste chápe, že pred touto lekciou musí zvládnuť ešte mnohé ďalšie. Však, Robko? - rozprávala vystupujúc po schodoch do veľavravného ticha.

  Oslintávali sa pohľadmi, až si aj malý skoro capol po čele. Nemohol, mal tam nalepené nálepky z banánov, aby mohol prijímať mimozemské signály.  

 Za neho už Emme pritakával trochu rum, aj keď nebol s ľadom, lež v horúcom nápoji. To on zas bruslil po tenkom ľade. Vyhovorí sa na ten rum. 

  Emme to nedalo. "Preberám iniciatívu, šéfe", žmurkla na neistého muža pred dverami istej ženy. 

  - Kdesi som čítala, že také ...napríklad farby sa v cudzom jazyku najlepšie učia priamo v teréne. Čo takto si zajtra vyjsť na hodinku dve von...sa poprechádzať? - oprela sa zas lakťom o jeho plece, ako mávala vo zvyku a čakala potlesk za svoj nápad.

  - Lobko ide polepelechádzať! - zatlieskal akurát tak malý.

  - Robko ide do postele! - ozvala sa jeho matka.

  - Posteľ?! Niečo mi ušlo? - preskakovala Emma z jedného na druhého. - Tak ja tu plánujem pomalý útok a mladá pani už Robka ťahá do postele! - okomentovala nie celkom presne namierený ukazovák Lacey.

  Zhrozene na ňu pozreli. Jasné. Toto je Emma. Nevravel si, že si ju zabil?

domiceli