Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE III. 22. kapitola TO PREJDE...

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice 3

22. kapitola

To prejde...

   Vnímal jej prítomnosť s maximálnou zhovievavosťou a pochopením. Bola už tak dookopávaná realitou, že jej krehká schránka pôsobila, že už neznesie ani dotyk pierkom, nieto ďalšie a ďalšie údery päsťou, najmä vo forme drsných slov, ktoré sa na ňu zo všadiaľ sypali, hoci sa ich snažil všemožne eliminovať. Vedel pridobre, čo je samota, opustenosť, strata lásky...

  Nikdy nezabudne na pocity, ktoré ním lomcovali po príchode do nového, neznámeho sveta. Chladného nepriateľského sveta plného cudzincov a odcudzenia o to väčšieho, o čo úpornejšie hľadal spriaznenú dušu. A on... vtedy naivne očakával zázrak v podobe otvorenej láskyplnej náruče, čo ho zovrie a ohreje. Otcova náruč...

  - Prečo si ma tak obzeráš? – utrela si kožu pod očami, čudujúc sa, koľko farby, čo na ňu napatlali tie ženy v dlhom úzkom, kopou svetielok vyčačkanom dome, čo volali karavan pred tým, než na ňu namierili obludy s jediným obrovským okom ako mali u nich doma zlobri a kyklopovia, jej zostalo na prstoch.

  Vytiahol hygienické vreckovky. Radšej jej jednu rovno vydoloval z balíka a rozprestrel.

  Roztrhla sa jej po prvom pritlačení. Zrozpačitela. „Ako môže chlap používať také jemné kapesníčky, akoby z krajky. To je scestné..“

  Vytiahol ďalšiu a opravil sám fasádu na rozmazanej tvári, skrkval ju a odhodil, trafiac rovno kôš v rohu.

  - Sú len na jedno použitie. Potom sa ich treba zbaviť. – vzal aj tú jej, skrkval do guľky a presnou ranou inzultoval kôš. Spokojný nadvihol plecia a zas ich spustil so zhovievavým úsmevom pod smutnými očami.

  - Ako panny...- začervenala sa, spomenúc si na Maleficent a jej prekrúcanie očami nad „za surova“ nepoživateľným menu, ktoré Temného sústavne, húževnato a málokedy nenápadne, nútila upraviť do pre ňu lahôdkovej podoby, najlepšie: dva v jednom...

  Pohľad jej padol na smetný kôš a pokrkvané vreckovky v ňom. To už také zábavné nebolo. Kôš jej evokoval večne lačnú tlamu dračice.

  Všimol si, ako sa zamyslela. Začervenala a náhle zbledla. Farebný film jednej roztrepotanej dievčenskej duše.

  Vyhľadal jej pohľad a mykol bradou namiesto priamej otázky.

  Bola mu vďačná, že je tu, že sa o ňu zaujíma. Nerozpakovala sa.

  - Myslíš... že ich mal veľa? – prižmúrila oči, stále ich nespúšťajúc zo smetiaka.

  - Ešte sú tu tri, možno štyri...- díval sa Bae do obalu vreckoviek a skúsil odhadnúť ich zostatok.

  Položila mu dlaň na ruku s nimi a stisla.

  - Myslela som tvojho otca a...ženy v jeho živote. – pritlačila hanblivo peru jednu do druhej, ale otázka, čo ju trápila, bola naliehavá.

  Zadíval sa na ňu pozornejšie, skôr ako našiel nejakú vhodnú diplomatickú odpoveď. Nedokázal stále vstrebať, že tu pred ním sedí žena, vlastne ešte len žieňa, skoro dievča, ktoré toho vystresovaného, jedovitého malého muža, čo sa hral na veľkého pána sveta  a ohromoval okolie svojím prehnaným velikášstvom podperený mocou mágie, ktorej nadobro podľahol, celým svojím srdcom úprimne miluje. Miluje dokonca tak veľmi, že neváha o svojich citoch hovoriť a, čo ho prekvapuje najviac, ona na neho i  žiarli!...

  - Netuším, Belle. Keď sme sa rozišli a ja prepadol portálom sem, do sveta bez mágie, nebola v jeho živote žiadna. Bol nemilovaný a nemilujúci. Mal z lásky strach...akoby to bola slabosť, ktorej za žiadnu cenu nesmie podľahnúť. – naklonil hlavu k plecu, utrúc jej palcom poslednú škvrnku od make-upu na líci.

  Odpoveď ju upokojila. Konečne odtiahla z hrude ruku so svojou škatuľkou a dlho ju nežne láskala bruškami prstov, ako by to bola živá bytosť. Akoby to bol on sám.

  Položil na ňu ukazovák a poklepkal po vrchnáčiku.

  - Nestrachuj sa...Nájde si ťa. Ak ťa miluje len spolovice tak, ako ty jeho, nájde cestu. Ako ho poznám, jeho nejaké paralelné svety len tak ľahko nezastavia. Urobí všetko preto, aby ťa našiel. Ver mi. – vážne prikývol.

  Pozrela na neho smutne. Vytušila, že má vlastné nezahojené rany a snaží sa predsa len fúkať na tie jej. Dojalo ju to.

  - Viem, že ťa miluje zo všetkého najviac, Bae. - položila mu ruku na plece. - Rozprávali sme sa o tom ...raz. Viac nechcel. Priveľmi ho bolelo, že ťa stratil... – rozprávala pomaly, hľadajúc tiež tie správne, upokojujúce slová.

  Muž vedľa nej však záporne, odmietavo kýval hlavou.

  - Prešlo toľko rokov a...nič, Belle. Prestal som dúfať, že vôbec chce. – spojil obe ruky, aby jeho hlas vyznel tvrdo a odhodlane. Chvel sa však.

  Neodpovedala.

  Na otvorenej dlani sa jej triasla škatuľka.

  - Páli, Bae! – zašepkala neveriacky.

domiceli