Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE II. 16. kapitola FUGA V HLAVE

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice 2

16. kapitola

Fuga v hlave...

    

       - Už si s tým divadlom skončila, drahá?! – spýtal sa ironicky, sám sebe sa čudujúc, že tu ešte stojí, čaká a že úkaz oškrabkávajúci stenu... vlastne, ona si o ňu brúsi  farebné nechty?!...- Nechceš, aby som ťa zmenil na koalu alebo nejakého primáta? – zadrel rovno, tentokrát úslužne, ako sa na gavaliera patrí, gestom napodobniac pazúry oných zvieratiek.

  Pomaličky k nemu natočila peknú hlavu, nechala teatrálne skĺznuť poslednú slzu dolu lícom, zošpúlila pery a čo najnežnejšie zašepkala.

  - Prepáč, správam sa ako krava. – sklopila oči, aby jej vlhké mihalnice spravili pekný tieň na bledom líci. To mala nacvičené.

  - Tak hovädzí dobytok? – zamyslel sa nahlas. -  Nie, nie to nebudem riskovať. Už teraz ti narástli rožky a dovoľuješ si viac, ako som dovolil si dovoliť  ktorejkoľvek pred tebou! – dovolil si ju upozorniť, ale mal pocit, že je aj tak akýsi zhovievavý a  namäkko.

  „Ktorákoľvek pred ňou“, by už dávno bola obrastená srsťou alebo dákou ropušou slizkou kožou a motala sa mu po záhrade, krákorajúc, pištiac či inými zvieracími pazvukmi protestujúc nad osudom a hľadala si v tráve niečo hmýriace sa pod zub.

  Táto bola čudná. Čudný jazyk. Čudný odev. Čudné požiadavky...Na túto si posvieti! Ale tu v podzemí, v žalári je...tma.

  - Dáš si so mnou raňajky...potom rozhodnem, ako s tebou naložím. – vytrhol zo steny dotlievajúcu fakľu a vykročil von z kobky.

  Zotmelo sa v nej.

  - Hej, Boby...a kde tu vydávajú žrádlo? ...a kde sú tu...no, tie, kde aj králi chodia pešo...veď vieš...už mi treba...- snažila sa nebyť vulgárna.

  Zvrtol sa. Vrátil sa. Chvíľu sledoval, ako sa trápi s obsahom nosa, čo sa nemal kam skryť. Potriasol hlavou.

  - Boby? Bôby? ...myslíš cícer? ...alebo klasický bôb? ...Ty asi budeš pochádzať z dosť chudobných pomerov, drahá...- zhodnotil sklamane, ale krátka sukňa, čo teraz videl v celej dĺžke, hoci na šírku jej bolo o piaď viac, mu ako nedostatok látky zapríčinený kauzálne pravdepodobne onými hmotnými nedostatkami, vyhovoval. – Ako si praješ....Apropó, pod každým lôžkom nájdeš nočník...a prévet mám len jeden. V severnej veži na druhom konci zámku...A šetri králikmi, drahá! – poklonil sa úslužne, rehotajúc sa do dlane, až mu zabiehalo.

  Zízala do tmavej chodby, kde po ňom zostal len do obláčikov poskladaný hustý dym, ale nie z fakle, tento bol fialový. Úplne fialový!

  - Preludy, myšky...králičkovia...fialový dym...- opakovala si popletená už zo všetkého beztak ťažko vstrebateľné indície. – Jasné!... – doplo jej po chvíli uvažovania, hoci to bol skôr prejav hlavy bôľu a počiatok absťáku. - Chudák Boby tu bude tiež ako pacoš! Ten posledný žúr...ten žúr...- kývala hlavou, ako sa mohli takto doriadiť?! Ale spomienky, akékoľvek spomienky sa nevynárali. – To teda bol žúr! – uzavrela zmierene, že treba zaplatiť za nerozvážny hazard s pečienkou a pridruženými orgánmi, pošúchala  si čelo, ale napriek riadnemu ohnutiu, nevidela pod pričňou žiaden nočník. A ľadviny už vyhlasovali tretí povodňový stupeň.

  - Ja to dlabem, nenechám si predsa vyvaliť mechúr, kvôli sprostému šerblu! Nech im to tu personál sprace. – čupla si.

  S nedôverou míňala chladné chodby s množstvom pevných obitých dvier. Všetko mĺkve, tiché, zamreté. Predpokladala, že jedáleň bude kdesi vyššie.

  Predpokladala správne. Už zdiaľky bol počuť cinkot príborov a prúd nalievanej tekutiny.

„Dúfam, že to bude poriadne silná káva! Dupľovaný smrťáčik by bodol...“

  O to viac zostala prekvapená, keď v  jedálni s dlhým masívnym stolom uprostred, našla sedieť za jeho vrchom jedného jediného, v obrovskom kresle takmer strateného, človiečika, mrviaceho sa znudene  a dosť nedôverčivo v tanieri  s hnedou veľkou strukovinou.

  - Už som si myslel, že si si dovolila odmietnuť moje pozvanie a najbližšie jedlo budem pripravovať z teba, pre moju drahú priateľku Maleficent. – privítal ju nevrelo, ale bol rád, že tu konečne nie je sám.

  - Myslíš tú obstarožnú grambľavú trapku vo fialovom s rožkami na hlave, čo jej rolu dostala Pittova Angelina? – zaafektovala urazene.

  - Tak s tým opisom ráčim do najmenších detailov súhlasiť...Pokojne pokračuj, preháňaj, rád jej to pri najbližšom osobnom styku zreferujem...- zahlásil po pauze, kedy sa zachádzal od smiechu. - ...ale netušil som, že obchoduje s roľami! Potvora prefíkaná! S ničím sa mi nepriznala. ..a to si dovolím tvrdiť, teda ona si dovolila tvrdiť, že sme pomerne blízki priatelia... – zakýval ostražito prstom a obratom ním ukázal na lavicu vedľa seba.

  Poslušne si prisadla.

  - Ty a Angelina? ...Intímni priatelia?! – uškrnula sa však pobavene. - ...si sa s koňom zrazil? Chvastúň... Ostatne, myslíš si, že role sa dnes dávajú za modré oči? Všetko ide cez posteľ, kámo, ja o tom viem svoje...! Neuraz sa...ale... ako tak pozerám, márne premýšľam, akú obludu zo štábu si musel pretiahnuť ty, keď ti dali jednu z hlavných rolí v OUAT...– dodala znalecky s odporom si ho premeriavajúc. Až teraz si dôkladne všimla, aký je ráno, bez zásahu maskérok zelenkastý, vráskavý, akoby špinou potiahnutý, navyše lepkavý a slizký...chrup pokazený, vlasy schemlonované, nechty čierne, zájdené...

  - To by stačilo! – rozzúrený vstal, čítajúc jej tajne vnútorné pochody, ohľadom jeho fyzickej „dokonalosti“.

  Mykla plecom. Trochu sa nadvihla. Potiahla si sukničku kúsok nižšie. Odhalila tým pupok.

  Zabehlo mu.

  Hrkla mu dobrú do chrbta a spokojne sa usadili.

  - ..ja..ja, ja nepotrebujem majetky, zem, polia, role a lesy a čojaviemčo získavať takouto ponižujúcou cestou, aby si vedela! Ja som pánom tejto krajiny! Ja som najmocnejším čarodejníkom v Začarovanom lese, na celom svete aj v priľahlých končinách...aby si vedela !- mrmlal si ješitne popod nos, fúkajúc si do zraneného ega.

  - Sa nepotentuj, ty hrdina...si myslíš, že keď kvôli Rumbelle máš tisícky fanyniek v každom štáte, že si sám družina? – nahla sa nad stôl. – Zabúdaš, že moja sladká rolička v tomto seriáli je adekvátnou časťou tvojho sprepadeného úspechu a len kvôli mojej sladkej Belle sa ty môžeš hrdiť titulom sexsymbol OUAT! – ďobala si rovnako ješitne do odhalených pŕs. – Napriek tomu, že by som sa z nej na každej generálke najradšej pogrcala, práve ja som ju zahrala tak kvalitne, že nám to obom zožrali aj s navijákmi! ...viem tak sladko stískať pery a zaslziť oči a aj ten koktavý prízvuk je môj vlastný vynález! – pochválila samú seba, vidiac, že sa akosi vôbec nechytá.

  A predsa niečo...

  - Ty ju voláš „sladká Belle“, „rolička“? – zapojil sa do jej preslovu, totálne negalantne mieriac nechápavo ukazovákom rovno do jej lona, lebo to práve takto bol pochopil.

  - Tebe načisto drbe, chlape! – schytila si spánky oboma dlaňami a s hrmotom sa odsunula od stola, aby zvýšila vzdialenosť medzi nimi. 

  „Sladkú Belle“ mal teraz celú ako na podnose. 

  – Ako si hovoril, že sa toto sanatórium volá? ...Začarovaný les?...som si mohla myslieť, že to nebude ledajaká protialkoholická liečebňa, ale že rovno blázninec?! Došľaka! Čo som komu urobila? – prisunula sa zas, oprela  lakťami o stôl a zaborila tvár do dlaní.

domiceli