Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE III. 26. kapitola OBRAZY

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice 3

26. kapitola

Obrazy...

       - Nikdy som nič také nepovedal! – ohradil sa Robert na poslednú  vetu Belle a nechápavo preskakoval pohľadom z jedného na druhého.

  Pozrela na neho vľúdne, ale už inak ako doteraz. Teraz vedela naisto, že pred sebou má úplne cudzieho, neznámeho muža, ktorý má síce čo to spoločné s NÍM, ale ON...to v žiadnom prípade nie je. Zhovievavo sa pousmiala a pohliadla na Bae. Bude skôr vedieť, čo mu odpovedať.

  - Nechcem ťa uraziť, kámo, - začal ten familiárne, oblapiac muža s mobilmi v rukách okolo pliec a vtlačil ho na gauč. – Od začiatku svoju štvorrolu v OUAT hráš excelentne. Klobúk dolu. Si pán herec... – začal psychologicky lichôtkami, akoby si predpripravoval parcelu na zásah plnej poľnej, rovno z kategórie delostreleckých divízií. 

  Vidiac, ako Robert Carlyle mäkne a sebavedomo si pritakáva, pokračoval rýchlejšie.

  -  Keď som ťa prvýkrát zazrel parodovať môjho fotríka, bol som na rozpakoch, že sa po mňa skutočne vrátil...Podobáš sa na neho nielen fyzicky, ale aj trochu povahou. Trochu. Fakt, len trochu...- doťahoval sklamane, radšej pokračujúc. - ...a ja som mal  nutkanie vyvrátiť žalúdok od nervozity, nadšenia a radosti, že to konečne prišlo...lenže realita bola iná...je iná. Obávam sa, že ON...-  ukázal kdesi za seba, gestom, ktoré si pamätal z detstva, hoci tam nikto nestál, - ...ON...nemá tie podstatné, dôležité  vlastnosti z tvojich. Teraz myslím diplomaciu, empatiu, vystupovanie, zmysel pre pravdu a spravodlivosť, dokonca mám pocit, že ON nie je schopný žiadneho citu a už vôbec nie pozitívneho...- poskladal Bae čelo do harmoniky vrások a radšej odvrátil pohľad od Bobbyho,  priveľmi mu otca pripomínal.

  - O čom to tu melieš, Michael?! Zas začínaš s tou jej rozprávkou z hotela?! - oponoval jeho slovám a vrátil sa radšej pohľadom k žene stojacej nad nimi s maličkou škatuľkou v dlani.

  V okamihu sa však znova strhol a presunul zorný uhol späť.

 - A prečo sem miešaš svoju rodinu? Čo tá má spoločné ...s hospitalizáciou Emilie na akejsi sprepadenej klinike Pánubohu za chrbtom civilizácie?!... – zamrzol v prehovore, dal si dva a dva dohromady. – Počkať, počkať... Dochádza mi...- našponoval prst a Bae s obavou sledoval, čo vykonštruoval. –  Tvoj tatko je čím? ..Tvoj takto je majiteľom? Riaditeľom? Viceprezidentom? Manažérom?...skrátka tvoj tatko má pod palcom kliniku, kde sa odišla liečiť naša Emilie! – uzavrel a Bae odpadol kameň zo srdca, ako dobre to „doplietol“ a svojrázne pomenoval.

  - Môj ctený tatko má "pod palcom" všetko v Začarovanom lese! – urobil megalomanské Rumplovo gesto, prekrúcajúc nadôvažok očami.

  Robert sa pousmial. Uznanlivo prikývol. Dobre vedieť. Jeden si nikdy nemôže byť istý, kedy sa to bude hodiť. Takéto známosti...na takýchto miestach. Michael vystúpený z anonymity mu bol razom tiež sympatickejší.

 Pozrel bokom na ženu. Hlavou mu preblesklo, že ju zrejme našli ako nejakú liečenú schizofreničku tiež v ústave Michaelovho otca. Všetky indície tomu nasvedčovali...

  Náhle sa vystrela a s neprítomným výrazom na tvári prikyvovala, čo Robertovu teóriu len potvrdzovalo.

  - Na nič sa ma teraz viac nepýtaj. Je to všetko v jej rukách, ako vidíš...- zdvihol Bae ukazovák a stopol Bobbymu všetky aktivity, ohľadom tejto situácie. Hlavne myšlienku na útek.

  - Musíte vraj, práve vy, zopakovať jednu formulku, ak sa nenahneváte. – obrátila sa na neho a hlavou mu pokynula, aby sa postavil vedľa nej. – Budem vám po častiach predriekať a vy len opakujte. Nesmiete sa pomýliť, inak to nemusí fungovať. – pousmiala sa a v jej pohľade sa zračila prosba, nedočkavosť a nádej.

  - Čože?! – zrúkol zas vytočený a to si myslel, že už má svoje emócie pod kontrolou. - Ideme tu, nebodaj, vyvolávať duchov?!... Teraz predpoludním? ... Ste vy dvaja kompletní?! – znechutene zavyl nahnevaný muž z gauča a uvoľnil si elegantne zaviazanú kravatu. Bol by vstal a ostentatívne odišiel, Bae ho však prisilno držal za lakeť a nútil pohnúť sa smerom k Belle a poslúchnuť ju.

  - Urob jej radosť a zahraj chvíľu Rumpla. O nič predsa nejde...- zaklamal.

  - Vedel som, že nemám podpisovať kontrakt na ďalšiu sériu... Začínate byť nebezpečne paranoidní! Prestáva sa mi to páčiť...- mrmlal, ale dobrá výchova mu doslova prikázala vyhovieť dáme. Hoci vyšinutej...

  S nadsádzkou pokorne zopakoval všetko, čo mu našepkávala, nechal ju, aby mu chytila dlaň a spravila ňou pár pohybov nad škatuľkou, čo doplnil originálnymi grimasami, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Mel Gibson, keď ho v Statočnom srdci štvrtili a v duchu preklínal chvíľu, kedy sa dal na toto bláznovstvo nahovoriť.

   - Povedal som to dosť jasne, však? – obrátil sa ješitne  pán zámku na svoje spoločníčky, potom, čo žene v obraze, cez Emilie vysvetlil, ako môže stvárniť obraz tak, ako je to umožnené im.

  Ale nebol si celkom istý, či to vo svete, ktorý má byť  bez mágie, bude vôbec fungovať. Iba to riskol.

  – Môj dvojník je celkom dobrý, však? – pochválil nadôvažok  postavičku v čudnom, dosť chudobnom odeve, bez akýchkoľvek zlatých, či aspoň strieborných ozdôb, bez šperkov a krajok, neustále si nervózne povoľujúcu kravatu pod krkom.

  S otázkami, aj odpoveďami si vystačil aj sám. Ani jedna zo žien nemala chuť s ním teraz komunikovať. Zranenú Emilie s uboleným, jeho drsnými slovami rozorvaným srdiečkom,  zmáhala už únava. Od rána je na nohách, nič nejedla, žalúdok má ako na vode, pred očami sa jej zahmlieva...Iba obraz priateľov dodával jej silu nepoložiť sa tu uprostred komnaty. Aj tak by sa na tom tento odľud, tak odlišný od Bobyho, iba bavil.

  Napriek tomu, že stále akosi zvonka svietila, osvietilo jej čosi aj myšlienky.

  Odlišný!!!

  - Ak som to správne pochopila,...potom ty nie si Bobby. – otočila sa náhle, po chvíľke premýšľania, na nervózneho muža žena s črepinkou na dlani.

  - Je nad slnko jasné, že nie som nejaký tvoj  „Bobby“!  Hlúpe meno, nedôstojné, obyčajné, strukovinovité, pch! Ja...ja som Rumpelstiltskin! – odpovedal hrdo a vystrúhal poklonu.

  - Aby ti neseklo v krížoch, drahý! Predsa len, máš cez tristo rokov! – napomenula ho Maleficent, vidiac, ako sa nedôstojne strápňuje pred Emilie.  Ako sa naparuje. Vypelichaný kohút uprostred smetiska.

  - ...a ani vy nie ste Kristin...- obrátila sa na svoju obhajkyňu.

  - To všetky ženy sú takéto vymleté? – nahol sa Rumpel k Maleficent. – Nedokážu si po toľkých hodinách zapamätať dve mená?! – klopkal si povýšenecky na čelo.

  - Vymleté, či vyzametané, či celkom duté, darovanému koňovi na zuby nehľaď! Ostatne, ja nemám potrebu s jedlom viesť pred pozžretím  filozofické rozhovory... - naklonila sa k nemu a dala mu za pravdu.

  - Ak dovolíš, ja zas celkom rád poflirtujem, kým z nich to jedlo pre teba  učiním...- prešiel si jazykom po spodnej pere a prižmúril oči, ruky radšej založiac za chrbtom, aby ich niečo nemiestne, týkajúce sa formálnej úpravy pokrmu,  nenapadlo.

- Nerob si starosti, drahý, táto už je napoly predvarená. Podľa zápachu dobrých pár rokov dozadu. – potiahla dračica nosom a vstrebajúc pre seba lahôdkovú vôňu, slastne prižmúrila oči.

  Emilie sa pošívala. Cítila sa trápne. Ako teľa na trhu.  Nadôvažok vytiahnuté rovno z maštale...Nahla sa k svojmu ramenu s privoňala si. Nič moc...

  - Spokojná? – poklonil sa Robert, zatiahnuc sarkasticky, po heroickom výkone pripomínajúcom šamanské praktiky zaklínačov hadov,  vedený médiom, svojou našepkávačkou, dúfajúc, že môže konečne vypadnúť z tohto blázninca na kolesách na jednu zdravotnú Alebo radšej hneď na dve.

  Opatrne začala odklápať vrchnáčik škatuľky. Svietilo to okolo nej a svietilo to aj v jej vnútri. Leskol sa tam šperk, ktorý skrývala. Za ním, na vnútornej strane zamatovej výsteľky vrchnáku, sa začal črtať obraz.

  - Rumpel! Môj Rumpel...– vyšeptla  nežne a skoro zamdlela od rozrušenia, vidiac ho znova...Tam, u nich, v jeho zámku...doma.

        

domiceli