Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE II. 19. kapitola ÚLOMOK

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice 2

19. kapitola

Úlomok...

      

       Ešte okamih mal nutkanie nahliadnuť za hradby, kam zmizla a či definitívne, ale bál sa sklamania. Akéhokoľvek sklamania. Hoci na druhej strane, celkom si nebol istý, ktorá možnosť by ho potešila, respektíve naopak, zarmútila. Nerozhodný, nevyrovnaný, nesvoj...

  Odvrátil sa radšej od obloka, chvíľu niečo doloval v obrovskej, kúzlom stvorenej aj otvorenej skrini, o ktorej nezvaný návštevník nemal tušenie, že v miestnosti vôbec je, priniesol na stôl, kde dopadalo priame svetlo zvonka, zopár nádobiek a kus látky.

  Spokojný s prípravou, z náprsného vrecka na veste opatrne vytiahol drobný čriepok a pridržal si ho medzi palcom a ukazovákom premýšľajúc nanovo, z čoho asi môže pochádzať, keď sa s ním viaže toľko prapodivných, nevysvetliteľných záhad.

  Akoby sa čiastočne skúšal pýtať portrétu zvnútra dlane, občas naň nenápadne pozrel.

  Tvár pokorne mlčala, akoby odobrovala jeho rozhodnutie.

  Bez mihnutia jediného mimického svalu na tvári pracoval pomaly, pedantne odmeriavajúc jednotlivé ingrediencie, trpezlivo čakal, kým došumia, či dotlejú, kým bol hotový a pripravenú tekutinu po kvapkách prelial do miniatúrnej nádobky. Zahrkal, a keď dopraskali perličky bubliniek, pozrel skrz ňu, ako cez šperk a opäť ju otvoriac, priblížil sa s jej hrdlom k úlomku, teraz ležiacemu na mosadznom tanieri uprostred stola.

  Iba pohybujúc perami vyriekal čary a po tretej kvapke, pritiahol hodvábnu látku nad čriepok a nechal ju pomaly usadnúť a skryť ho vo svojich záhyboch.

  Po ryhách tkaniny sa rozbehli svetielkujúce čiary a znova zaliezli pod látku, aby ju nadvihli, vyrovnali a oproti slnku nastavili, ako plátno pripravené na maľbu.

  Ešte raz pozrel na Krásku z dlane a natrčil ju do stredu plátna, akoby jej chcel dopriať tiež pohľad na zázrak, ktorý pripravil.

  Dlaň mu stiahlo bolesťou a ryhy akoby ožili. Vystrelili z nich desiatky tenučkých čiar a rozkreslili na látke svoje dielo.

  Díval sa, mračil. Svet, ktorý sa mu začínal objavovať, dosiaľ nikdy nevidel. Zdal sa mu preplnený, privysoký, prirýchly, nevyvážený...bol to skôr chaos, než niečo konkrétne, čo by dávalo zmysel.

  - Aj ty sa rád dívaš na staré časti seriálu? – ozvalo sa mu za chrbtom.

  Nemusel sa obzerať, zastala si mu roveň a dívala sa na plátno, neriešiac, o aký „premietací“ prístroj ide, pre ňu to bol len ďalší z desiatok najnovších, zrejme digitálnych technovynálezov, ktorý po mobile a tablete ešte, ako vyšší level neprijala.

  – To musia byť iba surové zábery zo strižne. Je zaujímavé vidieť všetko očami kameramana, však? Celý ten súlad štábu. – rozprávala pokojne, hľadajúc na obraze staré známe kulisy a kolegov pred zeleným plátnom, poprekrývaných zatiaľ ramenami žeriavov a vysokozdvižných plošín na techniku.

  - Ty vieš, čo to je? – spýtal sa rovno, vidiac, ako sa usmieva a pohľadom vstrebáva každý detail na jemu zatiaľ neprirodzenom, nezrozumiteľnom obraze, ktorý, ako sa mu zazdalo, ona dôverne spoznávala a chápala.

  Pohliadla mu do tváre a vidiac v nej zúfalstvo a prekvapenie, mierne sa pousmiala, uvedomiac si, že Boby má zrejme po záťahu ešte väčší výpadok pamäte ako ona sama. Hotové francúzske okno.

 Znova vrátila pohľad na plátno a film vysielaný akoby z jeho dlane. Po chvíli zosmutnela, ba zdalo sa mu, že sa preľakla.

  - Stalo sa ti niečo?! – trhlo ním, keď zbadal, ako zbledla.

  Dokonca zložil ruku dolu a obraz tým zhasol, odhodlaný tentokrát  ju zachytiť, keby chcela zas zamdlievať.

  Priložila si ruku na čelo a zatvorila oči. Spod jedného z viečok predsa len vytiekla slza.

  Pričaroval jej kreslo a ani nevedela ako, vsunul ju doň, nechajúc chvíľu oddychovať. Ale len chvíľu. Jeho zvedavosť rástla ako tieň druhej polky dňa.

  - Povieš mi, čo si videla? – zastal si nad ňou, urobiac jej tiež tieň, aby sa nebála otvoriť oči.

  - Ty si si nevšimol?...- sklamane sa na neho pozrela. – Toto nebolo zo starších častí nášho seriálu, toto boli úplne nové!... natáčajú nové obrazy a nás dvoch nahradili dablérmi! – zrýchlovala preslov a zvyšovala hlas.

  Prudko sa postavila, lapnúc ho za ruku a pritiahla k stále vejúcemu plátnu.

  - Spusti to znova. Ak je to záznam, aj to vráť, ak to ide v priamom prenose, možno to ešte zachytíš...- šemotila a snažila sa mu ruku narovnať do tej istej polohy, v akej ju uvidela, keď tajne vošla do miestnosti, tušiac, že vysielanie bude aktivované, nejakou biometrickou funkciou. Možno teplom ruky, svetlom z dúhoviek, dnes sú už možnosti nekonečné, škoda sa nad tým vôbec zamýšľať.

  Jej nedočkavé, naliehavou žiadosťou rozkmitané  prsty by ho ráno ešte boli rozčúlili do nepríčetnosti, teraz mu, naopak, priniesli upokojenie. Nie je sám na záhadu...Nie je sám.

  Poslúchol ju, aj keď nevedel, čo od neho presne chce a prečo to všetko pomenúva slovami, ktoré nechápal. Spoliehal sa na ňu. Odovzdal sa jej do moci, úplne pokojne, tušiac, že mu neublíži...a obraz sa vrátil. Pokračoval.

  Chvíľu sledovala a potom ukázala prstom.

  - Dá sa ti to aj priblížiť? -

  Pohol rukou dozadu a zas späť, akoby ho vyťahoval z plátna a naozaj sa detail, na ktorý ukázala, zväčšil.

  Onemený sa zrazu díval sám na seba.

  Všimla si, ako sa mračí. Položila mu ruku na plece a stisla, aby ho upokojila.

  - Nemrnči!...Na originál nemajú. Pozri na neho. Pán dublér!...že Temný pán?! ... má dobrých pätnásť kíl nadváhy, ledva je narvatý v  kostýme, ktorý ti tak nenormálne pristal v tej našej kultovej časti s priliehavým názvom: Skin deep. Pamätáš?...Dokrkvaný ksicht ako šarpej  a aj maskérky to total šlendriánsky odflákli, pozri sám. Ten chudák na plátne vyzerá úplne neprirodzene, až umelo. Nedokážu kvalitne namiešať tú správnu farbu, ani lesk. – zdvihla prsty a prešla mu po hrboľatej slizkej sánke. – ...Kvalitná prácička. Tento make-up si si robil ráno sám?... – spýtala sa obdivne.

  - No dovoľ? Mám na to svoje roky! Rovných 328, pokiaľ sa kronika na fare nemýli, drahá. – zdvihol ješitne bradu a hneď to oľutoval, jemné prsty spadli z nej späť na plece.

  Usmiala sa a jej úsmev rozsvietil izbu o niekoľko odtieňov.

  - Je fajn, že ani v tomto pochmúrnom prostredí nestrácaš zmysel pre humor, Boby. – pohladila ho jemne po  pleci, ale ruku  hanblivo rýchlo stiahla k telu, uvedomujúc si, že prekračuje hranice. Teraz, keď je triezva, zdalo sa jej to nevhodné, opovážlivé, poburujúce...Takmer sa mu nahlas ospravedlnila. Zlaté opijášske stavy...s nárokom na následné okno.

  Mlčky hľadel na to miesto, kde pred chvíľkou ležala jej dlaň a kútiky sa mu rovnako dvíhali do úsmevu. Bol to len okamih, prerušil ho drsný príval jej slov.

  - Pozri sa na tú trapku v modrom! Stojí tam ako vymletá, hotová filmová katastrofa! Nevie, ani, kde má a nemá zízať, trepe pohľadom ako splašená stepná koza! ...afektuje, nie...nie...ona sa normálne bojí...sa nečudujem, že režisér po nej ziape... No, jasné, rozrevala sa... beží do zákulisia! Herečka! ...Tí dabléri dnes nestoja za fajku dymu! – rozčuľovala sa nad svojou dvojníčkou, z ktorej on uvidel už len strácajúci sa chrbát v akejsi pruhovanej oblej schránke s malými dvierkami s menom...

- Em...Emilie de Ra...vin. – odslabikoval.

  - Jasné! Prečo nie ?! – sarkasticky zatiahla s rukami zapretými o boky naštartovaná žena vedľa neho. – Prečo by jej nepridelili môj vlastný karavan! Produkčná zabije dve  muchy jednou ranou, sketa lakomá! – rozčuľovala sa. – Nech mi len skúsi siahnuť na garderóbu a šminky! Trúba jedna, polcolová! Rozštvrtím ju a zadupem do koberca, aj keby mi mali dať dištanc na ďalšiu sériu! – prskala ako marcový jež.

  - Pôjdeme sa pozrieť? – prerušil ju radšej.

  Pokojná ako na začiatku, keď nenápadne vošla, bola prijateľnejšia. Ako ten stav zas navodiť?...

  - Ty máš...akože... aj u mňa nainštalované ploštice?! – otvorila oči dokorán predstaviac si, čo všetko už odtiaľto za celý čas natáčania Boby musel vidieť.

  Nemusel odpovedať, ruka sa vtiahla za stenu obytného prívesu a zamerala na mladú ženu, schúlenú do klbka, s hlavou v kolenách, očividne zúfalú, trasúcu sa vzlykaním.

domiceli