Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE II. 14. kapitola ÚKAZ...

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice 2

14. kapitola

Úkaz...

      

Čumel na obe spod dovysoka vytiahnutého obočia a neveľmi sa mu páčilo, čo vstrebávali jeho uši. Snúbenec, úraz, strata pamäte, spiaca kliatba... Tam sa pristavil.

  Maleficent práve vrátila zaľúbený pohľad z pomyselnej „pečienky“ na prični, keď ju schmatol drsne pod krk  a vyvrátil jej hlavu dozadu.

  - „Babrák so spiacou kliatbou“ vravíš, drahá? Tvrdíš síce, že ma pamäť klame, ale jedno vie predsa  celý svet... Sú len dvaja čarodejníci, ktorí poznajú tajomstvo spiacej kliatby! Jednou je nejaká druhotriedna hlúpa dračica Maleficent a druhým ten najmocnejší zo všetkých, ja sám osobne! ...Babrák?!... chceš mi tvrdiť, že som si sám na seba zoslal spiacu kliatbu?! – zrúkol jej kdesi do brady, zabárajúc necitlivo svoje tmavé nechty hlboko do jej líc.

  Aj sám to považoval za básnickú otázku. Nečakal preto na odpoveď. Za sánku vyvliekol nešťastnú dračicu z kobky a šmaril ju o stenu na chodbe.

  - Domov, už trafíš, drahá! Prídem sa s tebou ešte vážne pozhovárať, to si píš!- namieril na ňu od jej krvi obabraný prst.

  - Neviem písať... – urazene fikla a vystrela sa.

  - A ani sa už nikdy nenaučíš! ...aby si si zapamätala, že nemáš strkať prsty do záležitostí, ktoré pália! – ukázal na jej ruky a tie začali najskôr nenápadne tlieť a kým citlivými nozdrami zachytila pach spáleniny a smrad z obhárajúcich nechtov, chytil sa jej aj odev na rukávoch. Mala čo robiť, aby hodváb uhasila. Ale hlúpa, čím viac sa metala a cápala po sebe, tým rýchlejšie sa iskierky nacieďané vzduchom rozširovali po látke i tele. Rozzúrená, respektíve skôr rozpálená zmizla v tme chodby.

  - Chcete nebodaj niečo k mojim galantným spôsobom dodať, milovaná snúbenica...moja? Dajako ste mi zozeleneli...nebodaj od strachu?! – zatiahol následne falošne ani sa k nej neotočiac, len začul ako vydýchla doteraz od ľaku zadržiavaný dych.

  Zlhboka nasal nepríjemný zápach po Maleficent a radšej ho rýchlo zas vypustil kade ľahšie. Zvrtol sa na opätku a ležérne si utieral prsty do vesty, akoby sa tu pred chvíľou nič nebolo stalo. Vystrúhal dokonca škaredý úsmev.

  Zelena zalovila očami dookola, ale vidiac, že je tu na neho sama, neodvážila sa ani pípnuť.

  Pristúpil k nej a započal pomaly krúžiť tesne okolo jej tela, dôkladne si ju obzerajúc.

  Snúbenica, snúbenica...nešlo mu do hlavy. Túto ženu skrátka nespoznával. Ak aj mali tú česť sa spoznať, dokonca vraj zasnúbiť, muselo to byť v rozmedzí času, ktorý pohltila hmla spiacej kliatby. Toto si ešte s tou falošnou pripečenou „priateľkou“  vybaví.

  - Takto sa mi to páči. Presne takto. Tichá. Krotká. Pokorná. Oči sklopené. Bázeň a strach! To na ženských milujem! – vychrstol jej po niekoľkom, obeť zneisťujúcom  koliečku do tváre „vyznanie“ a natiahnutou pažou ukázal na dvere. – Ráčte napochodovať do kuchyne, drahá, dnes som ešte nič nejedol! – schmatol jej ruku a namiesto bozku, ktorý očakávala, uhryzol ju  pod hánkami očným zubom, až sa strhla od bolesti. – Ako prekrásne vzdycháte, milá moja. To si dnes nenechám ujsť...neskôr...večer...v noci...- žmurkol a drsne ju prestrčil pred dvere, vykročiac za ňou.

  Po chvíli sa však spätil. V kobke bola ešte jedna „ženská“. S tou sa ešte nevysporiadal! Otočil sa. Vracal sa. Ešte raz vykukol, či druhá žena poslušne cupitá smerom ku kuchyni a zbadajúc, že spomalila, poslal jej nenápadný blesk medzi lopatky, aby vedela, kto je tu pánom a že jeho priania sa plnia bez reptania a bez okolkov! Hneď a zaraz!

  - Prekrásne vzdychá! Vskutku famózne! – zaškeril sa spokojný počujúc ako sa achkanie Zeleny poháňané žeravým bleskom stráca v chodbe.

  Až teraz sa pohol k prični pri zadnej stene.

  Postál, zaškľabil sa, pohol hlavou párkrát dozadu a dopredu, premeral si ju znova trhaným pohľadom zľava-doprava, zhora-dolu...

  - Celkom dobre stavaná, málo živená, ešte menej oblečená...- zhodnotil prvý dojem.

  Ďobol do nej prstom. Následne radšej, aby zbytočne nestrácal čas, uchopil ju za rameno a prevrátil drsne na chrbát...

...a onemel od prekvapenia.

domiceli