RUMBELLE
Paralelné
vrstevnice 3
21. kapitola
Plán...
Prestal ňou trmácať. Došlo mu, že je to
beztak zbytočné, ale došlo mu aj to, že je jedna osoba, poletujúca iste niekde
v blízkosti, ktorá v tom má nielen svoje prsty, ale hlavne svoju
strapatú hlavu, a tá jediná môže dať rozhrešenie otázkam v jeho
momentálne totálne znivočenej duši!
Necitlivo odsotil Emilie, zaprel sa
o spodnú dosku okna a zreval smerom do neba.
- Maleficent! -
V nasledujúcom okamihu zatvoril
s hrmotom okno a jedovato kúzlom otvoril dvere.
Ako bol predpokladal, stála už tam.
S tvárou pretapetovanou naivným úsmevom, šúchajúc si ruku o ruku,
prirýchlo žmurkala a očakávala pozvanie. Že ju neminie, toho si bola
vedomá, len spôsob prijatia u neho nikdy nebýval jasný. V podstate
jej to bolo aj tak jedno. Mala odjakživa sklony k masochizmu a tak
jeho „prívetivosť“ brala rovnako ako prívetivosť...by brala zrejme rovnako,
lebo v reáli sa tej skutočnej srdečnosti nikdy dosiaľ nedočkala.
Aj teraz len stroho ukázal na pohovku, ktorú
razom vyčaril z kresla, kde už sedela Emilie, ktorou trochu trhlo, lebo
tento „rozkladací gauč“ bol aj na ňu príliš rýchlo rozložený.
Dračica takmer po špičkách prešla k nej.
Žmurkla na ňu a spôsobne sa usadila, očakávajúc pralinky, čaj či iné svinstvo,
ktorým sa núkajú smrteľníci na stretnutiach počas siesty. Dočkala sa však len
hrmotu stoličky, na ktorú si sadol
opačne a obkročmo, aby skrížené ruky nemusel držať v bezpečí na
hrudi, ale preventívne silno zapreté o drevo opierky.
Najradšej by ju bol zachlomaždil, ale
nemohol...jediná vedela, čo je vo veci.
Sarkasticky sa usmial, až obom ženám prebehli
zimomriavky dolu chrbtom a trochu sa pohniezdili.
- Dobre....- začala s prísľubom spovede.
– Myslela som to fakt dobre. - nahla sa k nemu, ale rýchlo zas vycúvala
z tejto pozície. Spleti mimických svalov, čo sa mu mleli v tvári bol
prislabý aj výraz tornádo.
- Toho sa práve obávam, drahá! Tvoje „dobre“
zobralo Ružene sto rokov života, láskavo mi povedz, čo si ráčila zobrať mne! –
dohrmotal k nim o pár piadí bližšie.
- Spomienky... – zašepkala bez mučenia,
rýchlo a jasne.
- Prečo? – pokúsil sa napodobniť jej
neznesiteľnú intonáciu, ale jeho hlas hral už do fistuly.
Maleficent pozrela na Emilie, ale dobre
vedela, že pravda bude najistejším riešením jej budúcnosti. V rýchlosti
len hľadala tie správne, uveriteľné argumenty. Pretože pravda bude jednoznačne
vyznievať nepravdepodobne.
- Ako tvoja jediná skutočná priateľka som ťa
nemohla nechať zničiť si lásku svojho života, kvôli...obyčajnému... maličkému
nedorozumeniu...- spomaľovala, lebo tornádo začínalo naberať na farebnosti.
Nepokúšal sa ani skusmo si predstaviť to
„miniatúrne nedorozumeníčko“, o ktorom na stopercent vedel, že má
prinajmenšom dračie rozmery.
Spýtal sa len úsmevom roztiahnutým od ucha
k uchu, vôbec nesymbolizujúcim zhovievavosť, skôr horizont, kde všade túto
starú ochechulu roznesie v zuboch, zatiaľ skrytých za zovretými perami,
len čo sa konečne dozvie pravdu.
- Chcel si ju surovo znásilniť a ja by
som ju potom zožrala a ty by si potom zožral mňa, keby si sa z toho
poblúdenia mysle spamätal a ja by som bola zožratá a tebe by prišlo
zle a zožieral by si sa sám a mohol by si taký zožratý tiež skapať
a ja si nevezmem toľko zmárnených životov na plecia! ...som len slabý drak!
– vysvetľovala sebe vlastnou logikou a opäť sa otočila na Emilie,
očakávajúc, že jej prikývne.
Tá si však odsadla radšej kúsok ďalej.
- Koho „JU“ ?! – vrátil jej nezmysluplné
myšlienkové pochody späť na začiatok výpovede.
- Belle...tvoju jedinú životnú lásku... –
zohla krk ako stará korytnačka a čakala úder, lebo obviniť Temného pána
z existencie ľúbostného citu v jeho srdci, bolo totálne rúhanie sa
hodné exkomunikácie zo sveta živých.
Dívajúc sa na poblednutú ženu na druhom konci
sedenia, tvár sa mu trochu vyjasnila, ale stále netušil, kto je oná
„Belle“...možno je rovnako krásna, ako táto tu, len dúfal, že je rozumnejšia,
krotkejšia a milšia. Táto prírodná kalamita, na pohľad famózna
a príťažlivá, v dvadsaťštyrihodinovom trvaní sa mu nezdala veľmi
„ľúbeniahodná“, hoci sa na neho ona sama práve takto dívala. Lenže to ostatné,
čo sa jej v obrazoch bez slov premieľalo hlavou už bolo príliš, aj na
ostrieľaného harcovníka, akých bol býval kedy školil v najtajnejšom umení
milovať...
- Tak odznova, drahá! Kto je Belle? ...kvôli
ktorej si ma ovalila spiacou kliatbou, po ktorej si nič nepamätám?...a ako to,
že nespím? – mykal hlavou ako kobra pred vyplazením jedovatého jazyka.
- Vidíš?! Jasný dôkaz, že ste sa milovali,
lebo kým sa prepadla portálom, tak ťa ešte pobozkala a tým prebrala zo
spánku...veď vieš, bozk z pravej lásky má túto moc, čo ruší moju kliatbu!
– zatlieskala si Maleficent, lebo jej koliesko zapadlo do kolieska.
- Portál?! – skríkol a zhodil stoličku,
na ktorej sedel, prudko sa vztýčiac pripravený pripravovať o život.
- ...som ti nespomenula? – zapišťala do klbka
už skrútená Maleficent.
Iba záporne pokýval hlavou, snažiac sa
vstrebať informáciu a založiť ju do mozaiky príbehu, ktorý sa mu prestával
páčiť.
Zodvihol stoličku, oprášil ju, vyrovnal,
upokojoval sa dosť dlho, kým si znova sadol a už aj nechty zaboril
do tvrdého dreva.
- ...nemôžeš sa na ňu hnevať. Aj ona ťa
miluje a nemohla sa pozerať na to, ako ty, najmocnejší
z najmocnejších sa zahadzuješ s obyčajnou smrteľníčkou a ju si
vôbec nevšímaš. Tak vymyslela tento plán...- začala zas zoširoka.
- Nejaká ďalšia „JU“ ? – zavyl popletený už
načisto, skočiac jej do reči.
- Zelena. Naša spoločná priateľka. Čarodejnica. – vysvetlila.
- Moja snúbenica? – spomenul si na extempóre
z kobky dnes ráno.
Maleficent sa potmehúdsky uškrnula do rukávu.
- Ona by rada, aj si zaopatrila rovnaký
snubný prsteň, ako si chystal pre Belle, aj vymyslela to, ako sa jej
zbavíme...- rozprávala dračica takmer nezaujato, akoby šlo o banálne
klebety, nie o život slovutného Temného pána, ktorý každým slovom strácal
už trpezlivosť a stolička triesky na opierke. - ...to sme najprv zahrali
divadielko v altánku, že Belle podvádzaš tajne so Zelenou. Ja som hrala teba,
pozri...- zmenila Maleficent svoju podobu a Emilie vedľa nej omdlela.
Nechápavo na ňu pozreli a ponechali ju
v Hypnovom náručí, hoci dosiaľ iba pokorne mlčala a neprovokovala
nijakými trápnymi komentármi. Tie teraz ozaj nepotreboval.
Maleficent nabrala svoju pravú podobu
a pokračovala, vidiac, že zhlboka dýcha. Zrejme už dlho rozprávať nebude.
Pripravila sa vopred na mučenie...
- Takže
sme...obľafli...- skúsila opatrne, či nezašla priďaleko.
Zašla, ale rováš sa jej v jeho
rozbúrenom vnútri ešte len chystal.
- ...vás oboch...Ona nám to uverila, lebo to
videla a ty zas tomu, čo sme ti nahovorili, že v tom altánku mala
techtle-mechtle so svojím bývalým snúbencom Gastonom. A basta! Bolo to
také jednoduché. Strhlo sa osočovanie, výčitky len tak lietali, hádky a krik...Obaja
ste žiarliví ako ten černoch od toho chutného bradatého Angličana, čo sme ho boli
pred stovkami rokov raz omrknúť v tom guľatom theatre na Temži...- zamyslela
sa nad menami, ale v podstate nemala čím.
- Shakespearov Othelo? – spýtala sa prebudená
Emilie, trúc si buchnutú hlavu.
Konečne niečo, čomu z ich dialógu aspoň
trochu rozumela.
Zúfalo na ňu vzozreli, očakávajúc len
nepríjemnosti.
Dočkali sa.
- Tak to tá prvá chudera môže byť rada, že si
ju len chcel znásilniť. Othelo totiž, ako mi je známe, chuderu Desdemonu surovo
z lásky, teda skôr zo žiarlivosti, zaškrtil! A ty sa mu povahou dosť
podobáš...– dodala, spomenúc si, čo všetko sa učili na hereckej akadémii.
- Sklapni láskavo, lebo tebe učiním oboje! –
odvetil jej stroho.
- Beriem. Ale mohol by si začať tým
znásilnením, prosím? Nech z toho obaja niečo máme. – zašepkala o pár tónov
nižšie, usmiala sa, berúc to ako humornú hyperbolu v rámci flirtu
a spokojne prehodila nohu cez nohu, založiac si na kolene obe ruky,
nenápadne nimi zošuchnúc látku sukne, aby odhalila svoju štíhlu nohu v jemnej
pančuške.
- Bola u teba na školení?!...Nemôžeš ju
uspať, drahá? – otočil sa zneistený a vykoľajený na priateľku.
- Ľutujem, dvakrát do tej istej rieky sa už
vstúpiť nedá. Ona už uspatá totižto bola a ty si ju ráčil zrejme pobozkať,
keď je prebudená, tak si to pekne teraz vyžieraj! – žmurkla na Emilie. - ...Skrátka
ťa miluje, proti tomu je moja mágia prislabá. – uzavrela Maleficent, rovnakým
gestom spokojne prehodila nohu cez nohu a založila na kolene ruky, trošku
dlhšie vyhrabávala svoje kostnaté koleno v hŕbe látky, ale našla ho, takže
s Emilie teraz vyzerali ako zohraná dvojka a Rumpelstitskin si
niekoľkokrát zúfalo pretrel oboma rukami tvár.
Emilie so záujmom sledovala, že si vôbec
nepoškodil make-up.
domiceli
tá poznámka na konci o make-upe sa mi veľmi páčila, taký detail sa len tak nevidí :) ...celá návšteva Maleficent sa mi tiež páčila aj tá reč rozprávača, čo sa týkala ich pohybov :)) super časť :))
OdpovedaťOdstrániť