RUMBELLE
Paralelné
vrstevnice 3
22. kapitola
To prejde...
Vnímal jej
prítomnosť s maximálnou zhovievavosťou a pochopením. Bola už tak
dookopávaná realitou, že jej krehká schránka pôsobila, že už neznesie ani dotyk
pierkom, nieto ďalšie a ďalšie údery päsťou, najmä vo forme drsných slov,
ktoré sa na ňu zo všadiaľ sypali, hoci sa ich snažil všemožne eliminovať. Vedel
pridobre, čo je samota, opustenosť, strata lásky...
Nikdy nezabudne na pocity, ktoré ním
lomcovali po príchode do nového, neznámeho sveta. Chladného nepriateľského
sveta plného cudzincov a odcudzenia o to väčšieho, o čo
úpornejšie hľadal spriaznenú dušu. A on... vtedy naivne očakával zázrak v podobe
otvorenej láskyplnej náruče, čo ho zovrie a ohreje. Otcova náruč...
- Prečo si ma tak obzeráš? – utrela si kožu
pod očami, čudujúc sa, koľko farby, čo na ňu napatlali tie ženy v dlhom
úzkom, kopou svetielok vyčačkanom dome, čo volali karavan pred tým, než na ňu
namierili obludy s jediným obrovským okom ako mali u nich doma zlobri a kyklopovia,
jej zostalo na prstoch.
Vytiahol hygienické vreckovky. Radšej jej
jednu rovno vydoloval z balíka a rozprestrel.
Roztrhla sa jej po prvom pritlačení.
Zrozpačitela. „Ako môže chlap používať také jemné kapesníčky, akoby
z krajky. To je scestné..“
Vytiahol ďalšiu a opravil sám fasádu na
rozmazanej tvári, skrkval ju a odhodil, trafiac rovno kôš v rohu.
- Sú len na jedno použitie. Potom sa ich
treba zbaviť. – vzal aj tú jej, skrkval do guľky a presnou ranou inzultoval
kôš. Spokojný nadvihol plecia a zas ich spustil so zhovievavým úsmevom pod
smutnými očami.
- Ako panny...- začervenala sa, spomenúc si
na Maleficent a jej prekrúcanie očami nad „za surova“ nepoživateľným menu,
ktoré Temného sústavne, húževnato a málokedy nenápadne, nútila upraviť do
pre ňu lahôdkovej podoby, najlepšie: dva v jednom...
Pohľad jej padol na smetný kôš
a pokrkvané vreckovky v ňom. To už také zábavné nebolo. Kôš jej
evokoval večne lačnú tlamu dračice.
Všimol si, ako sa zamyslela. Začervenala a náhle
zbledla. Farebný film jednej roztrepotanej dievčenskej duše.
Vyhľadal jej pohľad a mykol bradou
namiesto priamej otázky.
Bola mu vďačná, že je tu, že sa o ňu zaujíma.
Nerozpakovala sa.
- Myslíš... že ich mal veľa? – prižmúrila
oči, stále ich nespúšťajúc zo smetiaka.
- Ešte sú tu tri, možno štyri...- díval sa
Bae do obalu vreckoviek a skúsil odhadnúť ich zostatok.
Položila mu dlaň na ruku s nimi
a stisla.
- Myslela som tvojho otca a...ženy
v jeho živote. – pritlačila hanblivo peru jednu do druhej, ale otázka, čo
ju trápila, bola naliehavá.
Zadíval sa na ňu pozornejšie, skôr ako našiel
nejakú vhodnú diplomatickú odpoveď. Nedokázal stále vstrebať, že tu pred ním
sedí žena, vlastne ešte len žieňa, skoro dievča, ktoré toho vystresovaného,
jedovitého malého muža, čo sa hral na veľkého pána sveta a ohromoval okolie svojím prehnaným
velikášstvom podperený mocou mágie, ktorej nadobro podľahol, celým svojím
srdcom úprimne miluje. Miluje dokonca tak veľmi, že neváha o svojich
citoch hovoriť a, čo ho prekvapuje najviac, ona na neho i žiarli!...
- Netuším, Belle. Keď sme sa rozišli
a ja prepadol portálom sem, do sveta bez mágie, nebola v jeho živote
žiadna. Bol nemilovaný a nemilujúci. Mal z lásky strach...akoby to
bola slabosť, ktorej za žiadnu cenu nesmie podľahnúť. – naklonil hlavu
k plecu, utrúc jej palcom poslednú škvrnku od make-upu na líci.
Odpoveď ju upokojila. Konečne odtiahla
z hrude ruku so svojou škatuľkou a dlho ju nežne láskala bruškami
prstov, ako by to bola živá bytosť. Akoby to bol on sám.
Položil na ňu ukazovák a poklepkal po
vrchnáčiku.
- Nestrachuj sa...Nájde si ťa. Ak ťa miluje
len spolovice tak, ako ty jeho, nájde cestu. Ako ho poznám, jeho nejaké
paralelné svety len tak ľahko nezastavia. Urobí všetko preto, aby ťa našiel.
Ver mi. – vážne prikývol.
Pozrela na neho smutne. Vytušila, že má
vlastné nezahojené rany a snaží sa predsa len fúkať na tie jej. Dojalo ju
to.
- Viem, že ťa miluje zo všetkého najviac,
Bae. - položila mu ruku na plece. - Rozprávali sme sa o tom ...raz. Viac
nechcel. Priveľmi ho bolelo, že ťa stratil... – rozprávala pomaly, hľadajúc
tiež tie správne, upokojujúce slová.
Muž vedľa nej však záporne, odmietavo kýval
hlavou.
- Prešlo toľko rokov a...nič, Belle. Prestal
som dúfať, že vôbec chce. – spojil obe ruky, aby jeho hlas vyznel tvrdo
a odhodlane. Chvel sa však.
Neodpovedala.
Na otvorenej dlani sa jej triasla škatuľka.
- Páli, Bae! – zašepkala neveriacky.
domiceli
zaujímavým štýlom Ste sa dostali z rozhovoru o vreckovkách až k Rumplovmu milostnému životu, čo sa mi páčilo :)
OdpovedaťOdstrániť