Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE II. 20. kapitola ŠKATUĽKA

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice 2

20. kapitola

Škatulka...

     

  - Tak sa mi vidí, že ona tú Belle ani nehrá. Beriem späť svoje drsné slová na jej adresu, keď ju vidím takto vierohodne fňukať, je mi jej až ľúto.- našla kdesi v sebe zvyšky zapadnutej empatie doteraz odporne  rázna kritička. -  ...ja už som otrlá k ich ziapaniu a mám rolu dokonale zmáknutú, do detailov, dovolím si poznamenať! – pochválila samú seba, po očku ho pozorujúc, či sa aspoň nepousmeje a nepritaká. 

  Márne.  Nechytal sa. 

  - ...veď ty vieš sám dobre, ako nám to spolu ladí...- nevzdávala sa, našpúlila provokatívne pery, ale dosiahla len to, že zhrozene cukol hlavou dozadu.

  Aj keď to v tom istom momente, netušiac sám prečo, ale oľutoval. Aj ona svoje priodvážne gesto. Sú si kvit.

  - ...ale tá chudera sa musí zrejme ešte veľa učiť...! – zadívala sa žiarlivo Emilie na schúlenú dvojníčku, utierajúcu si tvár zrazu akosi rýchlo do spodničiek a vrátila sa radšej k svojej prvotnej príkrosti, aby si nebodaj nepomyslel, že je precitlivená a rovnako citovo labilná a emočne frustrovaná pod tlakom vonkajších okolností...

  To podľa lifestylových časopisov muži neznášajú a ona túži po opaku...Nie, nechce byť sliepkou!...ako tamtá...aj táto tu!

  Našťastie ON nemal čas čítať si jej myšlienkové pochody. Zrejme by ho pobavili...Dianie na plátne bolo však teraz prvoradé.

  Za oknom karavanu sa totižto zjavil tieň. Zrejme klopkal, ale zvuk kúzlo neprenášalo. Žena sa rýchlo ako-tak upravila a dvere sa odchýlili. Vošiel mladý muž a prisadol si k nej. Prisadol jej vlastne niečo, čo s čelom preoraným vráskami vytiahol spod zadku. Skočila po tom a pritiahla si to k hrudi.

  Pocítil obrovský tlak na tom istom mieste, kde pritláčala predmet. Tlak vystreľoval do dlane s portrétom a ten ťahalo smerom k obrazu, mal pocit, že ho chce vtiahnuť.

  - Čo ...to ...má ...znamenať?! Tomu nerozumiem...súvisí to s tým...čo  skrýva v dlaniach?...- pýtal sa sám seba, zabudol však, že nahlas.

  Odpoveď, čo vzápätí dostal, ho stála reč i dych.

  - Myslíš tú vec, čo Michael prisadol? Je trochu popletený, niekedy sa mi zdá, že tiež na niečom fičí, chvíľami je zadumaný, zamyslený, potom vyvádza, akoby chcel tiež niekam, k niekomu patriť, pripomína mi  šteňa, čo by sa pritúlilo aj k hydrantu a nie dospelého chlapa skoro za zenitom, ale Baelfira aj Neala hrá stobodovo...a pozri tie vrásky po čele, na svojho filmového fotra sa dokonale podobá...a keby si ešte videl, ako cez prestávky  napodobňuje tvoje, teda Rumplove gestá, ideme sa popučiť od smiechu...- džavotala zase príliš Emilie, nadšená z toho, že tu nie je odrezaná od svojho sveta, ako si pôvodne myslela.

  Táto terapia sa jej náhodou celkom páči.

  - Zopakuj to meno! – natočil sa k nej a očividne sa triasol.

  - Bože, Boby, netrapoš tu! ..Neskúšaj sa mi nahovoriť, že už nespoznávaš ani kolegov z kastingu....- prekrúcala očami aj celým telom, neprirodzene afektujúc, márne si to vopred zakázala. Bolo to skrátka v nej, patrilo to k herectvu ako riť na šerbel.

  - To meno! – zrúkol a obraz sa roztriasol.

  - Michael Raymond-James ! – vrátila mu hlasnejšie, než chcela.

  - Nie!...Toho nepoznám...- stopol ju. - ...to iné meno...povedala si Baelfire! Povedala si...Baelfire? ...Tak povedala?! – pýtal sa nástojčivejšie, takmer bolestne.

 - Hej, dvojrola: Baelfire-Neal Cassidy. – stále nechápala jeho náhle rozcitlivenie.

 - Toho druhého zas nepoznám... Baelfire! Ten ma zaujíma...Ten...čo o ňom vieš?! – zaúpel od zvedavosti, takmer po nej skočil, ale obával sa, že by mohla zmĺknuť. Čo by v inom prípade bral, teraz sa mu však jej urečnenosť doslova žiadala.

-  Čo viem, čo viem... To, čo všetci zo scenára! – pomykala pažami. -  ...doma, ako  syn mocného Rumpelstiltskina bol v Začarovanom lese Bae. Baelfire. Ozaj, nevieš, kde scenáristi prišli na tak trápne meno?! ...Dobre, pokračujem... keď prepadol portálom do nášho sveta, najskôr do Londýna, potom s Petrom Panom, tvojím fotrom do Zeme-nezeme a ktovie kde všade ešte, s tým sme divákov v jednotlivých sériách ani nezaťažovali. - nadýchla sa a hľadala v pamäti skratku do cieľa. - Skrátka,  prežil kadečo a tu v Storybrooku, teda predtým, než si ho ty našiel v NY a dotiahol do mesta,  tu nakoniec vystupuje ako Neal Cassidy... - uzavrela monológ. -  Stačí takýto stručný exkurz, kámo? – ťukala si už ale na čelo, nie celkom presvedčená, či si z nej nestrieľa alebo len ju neskúša, či jej pamäť zas funguje a nemá výpadky a trvalé následky z degeneratívneho vplyvu ľahkých drog.

  Iste za výkon dostane pár dobrých bodov do celkového hodnotenia, aj keď jej zdravotný záznam bude mať tonu, čo sa však nijako neodrazí v zmiernení  výšky účtu za doterajšie liečenie. Už si ho vie živo predstaviť. Aj svoje vybrakované konto...Do smrti bude musieť makať ako fretka, ak medzitým neklofne nejakého multimiliardára, najlepšie dve hodiny pred smrťou... Keby tak tušil, ako pozorne si ho teraz obzerá a prečo...Bŕŕŕ...Môj jediný! Kvôli tebe sa stanem aj nekrofilom! Pŕŕŕ...Emilie, kroť sa!... Svoj psychoprofil si musí strážiť. Pamäť a dobré meno sú pre kvalitnú herečku, za akú sa považuje,  navýsosť dôležité.

  - Môj Bae! ...Môj synček...- zadíval sa na obraz mladého muža, ktorý sa snažil upokojiť opäť fňukajúcu ženu vedľa seba.

  Sedela opretá o jeho rameno s rukou na hrudi, pod ktorou čosi stískala, pritlačené do čipiek šiat  a pritakávala nejakým jeho slovám.

   Neustál to. Roztrasenú dlaň uzavrel do päste. Miestnosť potemnela. Náhle sa otriasol, akoby mu niečo došlo a prudko vykročil k žene, stále nechápavo, ale uznanlivo,  krútiacej hlavou nad jeho prvotriednym hereckým výkonom, aby jej, pravdepodobne, navodil situáciu, kde sa má predviesť. Iste sú všade nainštalované drzé kamery. A za nimi tucet protivných sliedivých lekárov a obsmŕdačov s diplomami z pofidérnych súkromných škôl, tváriacich sa ako lekári a skôr len zvedavých na trapasy hviezdy. Mohla sa ráno trochu primaľovať. Čo ak nejaké zábery načierno uniknú...

  Schytil ju necitlivo za obe ramená a potrmácal ňou, akoby ju potreboval viac prebudiť.

  - Ty...ty si z jeho sveta? Ty si z toho sveta na druhej strane, kde je aj môj syn?! – dal si dohromady indície a všetko mu začínalo do seba zapadať.

  Jej neznámy jazyk, spôsoby, pôvodný odev... Všetko. Všetko do seba zapadalo...

  - Kontroluj sa!...Mal by si si dať aj ty nejaké lieky na upokojenie, začínaš vyšilovať...- odvracala tvár pred jeho zúfalým pohľadom.

  Zrejme sa do role zahryzol prihlboko. Už to fakt preháňa. 
  "Celkovo sa čudujem, prečo túto prácu nejakého poskoka na psychiatrickom oddelení vôbec vzal?! Zrejme odpracovávaný trest v rámci tých nanútených verejnoprospešných, namiesto nepodmienečnej basy...  Čo mohol ale vyviesť? Zrovna ON?!...Prekročená rýchlosť? Alkohol za volantom?" nevedela si tohto distingvovaného kolegu vtrepať do nijakej nekalej činnosti. Okrem sexu s ňou...Keby ho tak pod seba "dostala"...

  - Ako...ako si sa sem dostala?! ...Ako sa dostanem ja za ním?! ...Tak hovor!...Čo s tým všetkým máš spoločné?! – natrčil jej pred oči dlaň s opäť bledším portrétom a nešťastný očakával priamu odpoveď.

  Márne.

domiceli