Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE II 11. kapitola KLINIKA?

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice 2

11. kapitola

Klinika?...

      

       Mala pocit, že už má vyrolované viečka nad očami, ale tma vôkol s tým pocitom akosi vôbec nekorešpondovala. Aj keby bola noc, zvonka sem predsa vždy prebleskovali svetlá veľkomesta, navyše pochybovala, že zhasla v kúpeľni a na chodbe. To nerobila nikdy. Už len kvôli vlastnej bezpečnosti nie...Šliapnuť potme na niekoľko rozhodených párov lodičiek s kovovými podpätkami bolo len o čosi „príjemnejšie“, ako sa prechádzať štvornožky po kockách lega.

  Zamerala sa chvíľu na čelo. Či sa tam neudomácňuje nejaká imaginárna  obruč a nepokúša sa jej „spríjemniť“ prebúdzanie tým, že sa dala prišiť o vankúš.

  - Vankúš?! ...Došľaka, kde som to zas zaspala?!... – precedila pomedzi zuby, a pach z úst, čo sa jej dostal do nepripravených nozdier, ju skoro stál vedomie.

  Pod zmeravenými prstami kdesi medzi vlasmi cítila čosi škrabľavé, vŕzgavé, dokonca vlhké, tiahnuce sa podľa hmatkania nielen pod hlavou, ale aj pod celým telom.

  Obruč našťastie nebola kvalitne prišitá, dovolila jej posadiť sa. Nohy dupli na zem.

  „Nie na koberec?“ Ohla sa a našmátrala prach, nejaké smeti a pomerne drsnú podlahu. Špina ju očividne potešila, hoci z nej nebolo vidno nič. Vediac, že v prstoch drolí krysie hovienka a chlpy, asi by nebola až taká spokojná. Vďaka Bohu za blahosklonnú tmu.

  - Waw! ...V nemocnici ani  na záchytke, teda nie som! ...leda by v mraziarenských boxoch na patológii neupratovali... – pošúchala si zimomravo skrehnuté ruky, ale uľavilo sa jej a neriešiac ďalej situáciu, pritlačila si otvorenú dlaň cez čelo a hlavu s telom vrátila späť do polohy kopírujúcej horizont onoho zrejme improvizovaného lôžka, ale lôžko to bolo. Detaily ju v túto chvíľu nezaujímali.

  - Kým sa prebudím, potrebujem sa najskôr riadne vyspať! – naordinovala si a pokúsila vyradiť z prevádzky aj tých pár k životu prebraných buniek, ktorým začínalo byť trochu zima.

  Tma stíchla.

  - Dnes ešte nevyliezol zo spálne! Si si istá, že stratil pamäť a nič si nepamätá? – otočila sa krásna žena od okna, lebo slnečné svetlo ju iritovalo ešte viac, ako pohľad na unudenú, staršiu matrónu rozvalenú v kresle, orýpavajúcu si s odporom svoje špinavé, beztak do krvi obhryzené nechty.

  - To by sa ti tak hodilo, čo?! Chápadlá prekliatia zasahujú odumretím iba spomienky s dotyčnou, oným prekliatím spojenou  osobou, kvôli ktorej vlastne bolo zoslané...ale má to svoje medzery...– vypľula k priateľke kus zhrubnutej kože. - ...fuj, táto čerstvá krv sa mi sem, do tejto rozožratej  medzery, ako dostala?!...- zadívala sa na skľavenú ruku. -... raňajkovala som predsa odležané mŕtvoly dolu z priekopy, pekne splesnivené, potiahnuté chutným niekoľkotýždňovým povlakom...a toto je príkro sladké! ...Neznášam sladké raňajky! – nevenovala viac žene pozornosť.

  Tá sa zhlboka nadýchla, ale nemienila sa tak ľahko vzdať.

  - Aspoň mi povedz, kam si ju poslala?! – zaprela sa o stôl oboma rukami a nahla k Maleficent, skúmajúcej ďalšie neidentifikovateľné škvrny na rukách. Mala, čo robiť, aby ju nenaplo z priateľkinej rannej očisty, ale potrebovala súrne vedieť, na čom je, s čím počítať, ako sa zachovať a vôbec...- Prestaň sa správať ako zviera a skús byť chvíľu normálna! – prikázala jej stroho.

  - Normálna by som bola so šupinami, a krásnymi žiabrami za každým uchom! Ale zoslal na mňa kúzlo, že prekročením jeho brány vždy vyzerám ako nejaká sprostá princezná! Tvoje trápne pripomienky mojich útrap sa ma, fakt, necitlivo dotýkajú, drahá! – skríkla na ňu a s hrmotom sa urazená opäť oprela o jeho kreslo. – Navyše to ani neviem!... Prechádzajúci portálom si sám volí, kam ide! – roztiahla ruky ako červené okvetné lístky, berúc do úst každé bruško prstu zas zvlášť, vycucávajúc z vrstevníc posledné zvyšky...ktoviečoho. Krásne však odležaného, rozloženého, s neodolateľným zápachom.

  Mladšia zo žien sa nespokojne poobzerala a všimnúc si kryštálovú guľu vo vitríne, zamierila rovno k nej.

  - Na to môžeš rovno zabudnúť! Tá ti ukáže iba miesta v rámci nášho Začarovaného lesa. – klopkala si na čelo. Dunelo to. Páčilo sa jej to. Chvíľu ešte vyhrávala, kým dovysvetľovala. -  Tá chudera prepadla portálom! Videli sme to predsa na vlastné oči! Chápeš?! Je nadobro fuč! Preč! ...Zmizla ktovie kde, ale určite mimo našej zvernice, to mi ver! Revír je čistýýý...– vykladala Maleficent spokojná, ako dobre odviedla svoju úlohu a zbavila sa konkurentky, aj keď začínala mať nástojčivý pocit, zrejme  doplnením energie z raňajok, že tá pravá, čo jej bráni získať si HO, leští práve jeho guľu. Ešteže len tú kryštálovú...

  - Tak sa poď láskavo pozrieť! – vyrovnala sa Zelena, doteraz prekvapene zízajúca do spojazdnenej, farbami hýriacej gule a nenávistne zazrela na priateľku, s ktorou sa dala do spolku.

domiceli