Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE II. 15. kapitola RADŠEJ PŚŚŚT...

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice 2

15. kapitola

Radšej pssst...

      

V živote už videl kadečo, takže zhmotnenú kresbu z dlane za nejaké obzvlášť vydarené kúzlo, prípadne „déja vu“, ani nepovažoval. Skôr mu to bolo akési podozrivé a s nedôverčivosťou sebe vlastnou, znásobenou kvantom nepriateľov, ktorí sa množili závratnou rýchlosťou, bol skôr presvedčený, že tu úradovali obe ženy, čo pred chvíľou z kobky vyprášil svinským galupom. ...ale čo bolo  v konečnom dôsledku ich cieľom?! Prečo?! Prečo?! Prečo?!...

  To mu nešlo do hlavy. Obával sa, že dnes mu tak ľahko nič nepôjde do hlavy...strata pamäte, dúfal len, že rozum sa mu s ňou neporúčal.

  „Preberieme, rozoberieme...“ rozhodol sa. „Prípadne skonzultujeme s predchádzajúcimi dvoma...“ nad myšlienkou sa však vopred znechutene striasol. Snúbenica a priateľka...

  Necitlivo potrmácal treťou na prični, odhodlaný napriek okamžitej úľube v jej tváričke, vysporiadať sa s návštevou...nejako...ešte nevedel ako.

  Nič. Skúsil zopár človečích „budiacich kúziel“: prisilnú vôňu, štípance, smrad nemusel, zostal tu po Maleficent, len ho privial z chodby, a zas zhrozený puchom vrátil, až po dlhý špendlík, ale zaboriac ho poriadne hlboko do bieleho pleca a výsledok nijaký...zneistel  viac.

  „Spiaca kliatba!“ doplo mu.

  Opatrne sa usadil na kraj prične, zabodol paže, ako piliere z oboch strán ženy a nahol sa nad tvár spiacej. Neveľmi sa mu chcelo do bozkávania sa. Nie, že by sa mu „obeť“ nepozdávala. Krásu dokázal oceniť. Pokochať sa ňou, poláskať ju pohľadom, dotykmi brušiek prstov ...paradoxne si ale predstavil vzácnu vázu, nie ženu...A táto... Zhmotnená bola ešte úchvatnejšia ako krvou vyplnené čiary dlane, ale to, čoho sa obával, bolo: zlyhanie...obyčajné zlyhanie...

 ...a on nevedel zlyhávať. Nevedel prehrávať. To nikdy!

  - Pche...- vyšlo z neho po chvíľke váhania. – ...ak pre teba nebudem dosť dobrý ja, nebudeš ani ty dosť dobrá pre mňa. Zmizneš z tohto zámku, z tohto sveta, ako...- uvoľnil bolesťou sa zrazu ozývajúcu zapretú ruku a pomaličky, krútiac ňou, začínal odmotávať z nej biely šál.

  Stále bola tam. Ale tentokrát sa mu zdalo, akoby sa neusmievala, akoby skôr prosila pohľadom. Veľmi smutným pohľadom.

  Priložil vyvrátenú dlaň tesne k tvári ženy a hoci sa po dotyku s jej jemnou pleťou celá roztriasla, pár okamihov zasnene porovnával. Boli si podobné...Už sa mu nezhmotňovala váza, ako krásny artefakt...Žena a žena. Iba žena...

  Ešte sa nenápadne poobzeral po miestnosti, či ho náhodou niekto nepovolaný nepozoruje a pootvoriac pery, opatrne sa skláňal. Priložil ich k tým jej.

  Zapadli, akoby k nim patrili odjakživa...

  Telom mu prešla riava neidentifikovateľného prúdu energie, do nozdier sa mu dostala jemná vôňa pleti, pod špičkou ostrého nosa pocítil sviežosť pokožky. Len neochotne sa odliepal od vláčnych pier a viečka radšej hneď ani neotváral, aby prípadné sklamanie, ak sa nepreberie, tak nebolelo. Pritiahol si takmer nevedomky navyše k perám dlaň s portrétom, akoby ten dotyk chcel udržať tam, aby mu neuletel, nevyprchal...zostal naveky na perách s obrazom za viečkami.

  Už-už ich rozochvený ešte nežným dotykom dvíhal, keď pocítil príval zúrivej tsunami...

  - Ja som vedela, že nie si až také necitlivé hovädo a kdesi hlboko vnútri aj navzdory tvojmu kamennému rotvajlerskému ksichtu po mne ideš! – ošplechla ho vlna slov a po tvári sa mu polepili sasanky jej urečnených úst, zanechávajúc všade mokré škvrny.

  Spanikáril a doslova vystrelil z prične, obranne nastaviac pred seba obe ruky, natrčiac ich dlaňami k vyšplechnutej vlne.

  - Ty koňo! Ty si si ma nechal vytetovať...a na dlaň? ...ja ako kerka?!... To muselo ale bolieť jak sviňa! – s údivom sa k nemu blížila, vytočiac mu prsty dozadu, oboma rukami stláčala  dlaň a obdivovala svoj portrét.

  - Som dobrá samica, len čo je pravda! – ješitne chválila samú seba.

  Následne sa mu ovila pažami okolo krku a bola odhodlaná tam nadskakovať a visieť a mrmlať mu do ucha čudné slová, z ktorých dobrej polovici nerozumel.

  - Pravda ma tu nenecháš, v tomto pajzli?!...horšie sanatórium som v živote nevidela a to... to nie som v prvom.... Poďme, vypadnime odtiaľto, kým sa tie dve atrapy, čo mi tu kybicovali, hoci som prdlajs videla, ale jedna mala hlas direk ako naša Jess... zas nevrátia. ...Bóžinku, mne tak treští lebeň! ...nemáš cigaretu? ...alebo aspoň frťana?! Stačila by aj Alpa, fakt...– mlela jedno cez druhé.

  - Nie! – konečne zaručal a odtrhol ju zo seba ako nezrelú hrušku. Skončila mu pod nohami.

  Po centimetroch od členkov, cez kolená sa pokorne, bez hrdosti,  štverala smerom hore, nariekajúc, fňukajúc, utierajúc si sople o jeho odev...

  Snažil sa ju striasť. Márne.

  Chvíľu sa ešte vzpierala.

  - To mi nemôžeš urobiť! ...Nenechávaj ma tu! ...V tomto zapadákove!... Ty nevieš, aké to je byť tu zavretá, sama, izolovaná, hladná, smädná, a tie hrôzostrašné absťáky...ony ma utýrajú k smrti!...Nebuď rovnakým bastardom, ako všetci tí chrapúni!...len ma vycicať a odšmariť ako špinavú handru... Sľubujem, fakt, prisámfakt, už nebudem fajčiť, slopať ako dúha, ani šnupať...a ani tie čudesné hríbiky mlieť...došľaka...fakt, to dokážem... sama...teda teraz s tebou...keď viem, že...- nestačil uhnúť a znova mu visela zakvačená o jeho vlasy, aby sa tiež necukal a nespadla z neho. Očividne dobre nacvičené manévre...

  Nemal v depozite pripravené empatické galantné správanie sa... Schmatnúc ju za predlaktie, odšmaril ženu s plnými hrsťami svojich vlasov  späť na pričňu, až si udrela hlavu o stenu.

  Zostala na ňu nalepená, otočiac sa k nej tvárou, aby si mohol vychutnať jej dokonalý profil, hladkala ju, ako spojenca, jediného, mrmlajúca, hrešiaca na celý bezcitný sprepadený svet, jeho nevynímajúc a...očakávala, že ju začne ľutovať a čičíkať a niečo...

  Znechutene na ňu hľadel a ruku s jej portrétom drsne otieral o nohavice.

  Nech zmizne. Nech sa stratí...Prial si.

  Bolela, tak veľmi zas bolela...

domiceli