Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE IV. 31. kapitola ARTEFAKT

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice 4

31. kapitola

Artefakt...

       Keby mal určiť, či je odpornejší dážď alebo vietor, oba šluhajúce nekoordinovane hlava-nehlava, navyše presne kolmo proti nemu, asi by udelil dve prvé miesta. A jedno druhé pre totálnu hlúposť, lebo hlupáci sú preto hlupáci, že sú natoľko hlúpi, že nikdy nebudú prví...z ktorej sa práve obvinil, trmácajúc sa sem cez pol mesta, kvôli...

  Zohol radšej hlavu nižšie, chrániac si tvár trochu klopami prechodného kabáta. Temeno schytalo zopár mokrých štipľavých rán.

  Márne žmúril oči smerom k odstaveným karavanom, ani v jednom z nich sa nesvietilo, hoci ho vrátnik a  SBSkár v jednom uistil, že pred chvíľkou sem šla, doslova utekala, aj s náhradnými kľúčmi, ktoré jej tajne, na vlastnú zodpovednosť, požičal, lebo...

  - Nezaujíma ma, prečo tu nikto nedodržiava BOZP, plány, harmonogram, scenár ani dohody, zmluvy a iné záväzky! Dnes som tu za totálneho magora ja, pokojne mi pripíšte navrub ďalší bod! – chrstol strážnikovi svoj vlastný rozmokvaný popol na hlavu pod firemnú šiltovku a dvihnúc ruky, aby si „idiota“ mohol lepšie obzrieť, otočil sa do oboch bokov, nedbajúc, že mu zhora prší do rukávov.

  Blahosklonný ujo v uniforme mal pre hviezdne maniere slabosť. Roberta Carlyle žral.

  Informáciu zaklincoval zhovievavým žmurknutím jeho smerom a zas tu bol duel, ktorá z blamáží bude na prvom mieste. On a Ona v karavane sprístupnenom prajným vrátnikom s pribujnou romantikou služby vo filmových štúdiách nacecanou fantáziou, o ktorej budú zajtra písať všetky bulvárne plátky, hoci si detsky pred ním zamykal ústa na sedem západov alebo Ona a On sami dvaja v jednej miniatúrnej kutici...

  Nemal chuť na druhú facku. Už tá prvá ho vytočila do nepríčetnosti. Po prvé ju vôbec nečakal a po druhé...ju vôbec nečakal!

  Dážď bol čoraz nepríjemnejší a podľa veľkých ôk, čo sa tvorili na mlákach v rozbahnenom teréne, ktoré pri dnešnom šťastí vždy topánkou našiel a opečiatkoval hlbokým vhupnutím, nemal v pláne tak rýchlo skončiť.

  Konečne plechové schodíky.

  Zo slušnosti predsa len radšej zaklopkal. Nie, zabúchal, čo najsilnejšie vedel. Roztrepal by tie dvere päsťami.

  - Emilie...došľaka, Belle!...alebo ako sa vlastne v skutočnosti voláš pravým menom...- mrmlal a do úst mu stekali obrie dažďové kvapky odpornej chuti. – Viem, že si tam, otvor! ...Michael sa o teba bojí...- skúšal podobrotky, ale trpezlivosť nemal v inventári dominantných povahových čŕt, tak to vzdal a trhol kľučkou. Poddala. Vrátnik mal pravdu.

  Tma.

  Pokúšal sa stláčať vypínačom po strane, ale siete zrejme v tomto nečase zlyhali a keďže sa dnes v noci nenatáčalo, nemal kto a prečo opäť nahodiť poistky alebo spustiť záložný generátor. Toto sa na výjazdoch a exteriéroch stávalo pravidelne, nebolo treba zahajovať paniku. Zahrmotal niekoľkými zásuvkami pozdĺž steny, boli v každom z prívesov identické.

  Kahanec ešte našiel, ale o zápalky bola núdza. Zachránil ho vlastný zlozvyk. Ponoril ruku do vnútra saka a vydoloval cigarety aj zapaľovač.

  Svetlo.

  Trasľavé a neduživé dvihol ho a pozrel skrz neho pred seba do všetkých strán.

  Karavan pôsobil, že je prázdny. Aj bol. Prečo však zostal otvorený?

  Na zemi zopár pohádzaných zvrškov. Nič výnimočné, je predsa v ženskom svete zákulisia, kde nijaká skriňa nedosiahne potrebnú veľkosť, bárs by zvnútra mala rozlohu celej Narnie.

  Položil sviečku na roh pultu, zvliekol ťažký mokrý kabát, uhladil vlasy dozadu, aby mu nemokrili tvár a netrpezlivo siahol po cigaretách.

  V obláčikoch dymu, hoci ich nevidel, sa strácala zlosť. Na Michaela, že ho zas zbuntošil uprostred noci a presvedčil, aby ju šiel hľadať namiesto neho, lebo má neodkladnú cestu kdesi...a letenka sa nedá prebookovať. Na seba, že sa nahovoriť zas dal, aj na tú streštenú žabu, čo vyrábala maléry ako na bežiacom páse....a ktorá tu mala byť!

  - Tak, dievča, kde si?! – spýtal sa s povzdychom prázdnej provizórnej izby, zahasil koniec cigarety o kraj kahanca, pootvoril dvere a vyprskol špak do noci.

  Zablyslo sa, párkrát zahrmelo namiesto odpovede. Ďalší z bleskov osvietil skoro polovicu placu pred karavanmi.

  Do oka mu padla záložňa.

  Zdalo sa mu, alebo dvere na nej boli fakt poodchýlené? Tma mu neumožnila opakovať záber.

  Vrátil sa dovnútra po kabát a len si ho prehodiac cez plecia, tak, aby vytvoril skulinku, kde prežije malé svetlo, rýchlo vykročil smerom k drevenej budove, ktorá v sebe skrývala interiér imaginárnej záložne pána Golda.

  Nemýlil sa.

  Dvere boli vskutku otvorené.

  - Je tu niekto?! – zavolal, prestrčiac len svetlo a hlavu.

  - ...nie...je... tu! Ani tu nie je...- ozvalo sa z dlažby pomedzi srdcervúce vzlyky.

 

  Odraz tváre v skle malého okienka v útrobách obrovského lietadla mu nadával snáď viac, ako výčitky svedomia kdesi vnútri hrude.

  V každej vráske videl jej zúfalú tvár, keď nenájde „svoju škatuľku“ v karavane, ani nikde na miestach, kde dnes natáčali jednotlivé obrazy.

  Radšej privrel oči. Mohol jej o svojom pláne predsa povedať...

  Nie, nemohol, chcela by ísť s ním a...to by bolo podozrivé. Dosť na tom, že už si štáb začína pošuškávať, že v poslednom čase nie je všetko s kostolným poriadkom.

  Len, aby ho dotyčný čakal na mieste, ako sľúbil.

  Ak on nebude vedieť, ako ďalej, sú zrejme stratení...

  Vytiahol z vrecka bundy farebný artefakt, niekoľkokrát ho otvoril, zas zavrel. Šperk v strede zamatového vankúšika sa odleskom lietadlových osvetľovacích stropníc potešil chvíľkam vpusteného svetla, ale nič viac sa nedialo.

  Žiaden prenos, žiaden obraz, žiadne hlasy...nič. V jeho rukách bol tento predmet len bezcennou ozdobnou škatuľkou na prsteň.

  Ak on nebude vedieť, ako ďalej, sú zrejme stratení...

domiceli