Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE IV. 32. kapitola SYMBIÓZA

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice 4

32. kapitola

Symbióza...

       Opatrne našľapovala. Sem by sa neodvážila ani v nenápadnej hadej podobe, nieto ešte ako posol priamo z pekla. Už predstavenie sa, môže pre ňu znamenať istú skazu. Víly kmotričky a iná pliaga z tejto časti začarovaného lesa boli široko-ďaleko známe svojimi skutkami plnými milosrdenstva a lásky, podporou dobra a spravodlivosti, že sa jednej poriadnej čarodejnici ježili z toho vlasy na hlave. Ale odporovať peklu sa tiež neodvážila...

  Hold z dažďa pod odkvap. Zaťala zuby.

  - A dosť, už neurobím ani jeden krok navyše, a basta! – dupla najedovane úplne mokrou topánkou neušetriac niekoľko hlávok úbohých kvietkov.

  - Konečne, milá moja! Myslela som si, že mi to tu všetko zničíš svojou ťarbavou neopatrnou chôdzou...- vyčítal jej slabý hlások kdesi zhora. – Stačilo na okraji čistinky počkať na spln mesiaca a tam, kde hviezda najjasnejšie zažiari, zašepkať trikrát moje meno. Koľko krásnych lupienkov mohlo ešte prichýliť drobné nôžky hmyzu. – pokračoval smutne vyčítavo hlas a Zelena unudene z prednášky prekrúcala očami.

  - Sa nepotentuj pre pár neduživých vypelichaných stoniek. Beztak všetky šľahnutím prvých mrazov vykapú a zostane po nich leda tak hnilobný puch... – afektovala rukami, zhrozená, koľko kvetov tu vlastne rastie.

  A to si naivne myslela, že Rumplova záhrada, s tými jeho šľachtenými ružami, je najväčšia hrôza, akú kedy videla.

  - Čo ťa ku mne privádza? – neisto  sa spýtal hlások, zrejme zvyknutý na iný prístup a reči prosebníkov.

  - Dobrovoľne by som sem nešla, to si píš. Poslali ma zo samotného pekla, drahá...kde vlastne si? – znechutene sa obzerala už celá nesvoja čarodejnica, netušiac, čo jej v tejto časti lesa môže hroziť.

  Zlietlo k nej malé modré svetielko, roztriasajúc okolo seba svetlomodré trblietky každým mávnutím polopriesvitných ligotavých krídel.

  - Z pekla? Peklo nemáva vo zvyku konať dobré skutky a my víly zas zlu nikdy nepomáhame, takže si prišla zbytočne. Zbohom! – svetielko sa vznieslo do výšky.

  - Hej, stoj! To som sa sem akože trmácala zbytočne? Tak si aspoň láskavo vypočuj, čo mi nakázali a potom je mi úplne jedno, či pristaneš, alebo nie. – zakričala na Modrú zdola Zelena, preľaknúc sa, čo by znamenalo, keby peklo sklame. Vôbec sa jej v tej smradľavej, dymom a spáleným mäsom nasiaknutej stoke plnej kadejakej človečej špiny totiž nepáčilo. Na chladnokrvného hada, tam bolo prihorúco.

  - Tak dobre,  vrav, lebo nemám veľa času... V Rumplovom zámku ma potrebujú. Sám Temný pán stratil totiž spomienky a jediná ja mu ich môžem navrátiť späť. -

  Zelenou trhlo. Klebety sa tu šíria rýchlo.

  A vtom ju napadla zákerná myšlienka.

  - ...o to... presne... ide...O Temného pána. Chudáčisko, naozaj nemá spomienky na nič, čo v posledných dňoch popáchal, ale...myslím si, že je to tak dobre. Načo mu bude vedieť, že toho a toho mal v pláne zabiť, tej a tej sa pomstiť, toto a tamto vykonať...- začala vykladať, snažiac sa byť presvedčivá. Po očku sledovala trepotajúce krídelká a vážnu tváričku malej zamyslenej víly. Zdalo sa jej, že úprimnosť zaberá.

  - Ty si ma prišla požiadať, aby som mu spomienky nevrátila?! – vysúkala zo seba víla otázku.

  - Presne tak, drahá! - skočila po nahrávke čarodejnice. - Bol by to od teba, fakt, dobrý skutok! Ten najlepší na svete, lebo jeho uchrániš od ďalších hriechov a iste zachrániš niekoľko životov! Môj, Maleficent...a...a čo ja viem koho ešte! – usmiala sa, vycerila na vílu oba rady snehobielych zubov s prerastenými očnými a čakala, čo ona na to.

  - To je od teba naozaj šľachetné, že myslíš na druhých...- vyriekla napokon. - Dobre teda, nech je tak. Mám prostriedok na vrátenie spomienok, ale sľubujem ti, že ho Rumpel nikdy nedostane. – uklonila sa a ubzumkla preč.

  Hneď sa však udýchaná vrátila.

  - ...apropó, skoro by som bola zabudla...čo ten odkaz z pekla? Prečo ťa za mnou vlastne poslali? – striasla hlávkou pripravená ďalej počúvať.

  Zelena zmraštila obočie. Márne kutrala v pamäti, blúdila očami v konároch stromov aj dolu v steblách popletenej trávy, na nič, čo by súviselo s peklom, si zrazu, nevedela spomenúť. Po chvíli len hodila rukou.

  - Nerieš to! Iste to nebolo nič dôležité... Len dajaká pletka. Malichernosť. Nepodstatná vec... Ale nezabudni, čo si mne sľúbila! Nijaké vrátené spomienky! – pohrozila malej bleduli prstom, odhodila vlečku do druhej strany a dlhými krokmi opúšťala toto hrozné voňavé miesto. Nech už je čím skôr v paláci Rumpla. Svojho snúbenca.

  K Modrej víle zletela o niečo menšia Zelená.

  - Ty jej veríš?!...Myslíš si, že ti vravela pravdu? – spýtala sa prekvapená, ako jej nariadená rýchlo súhlasila s podmienkou.

  Modrá záporne zakývala hlavou.

- Peklo nikdy nerobí dobré skutky...a ona tu bola iste kvôli nejakému nekalému úmyslu. To mi je jasné....- šepkala víla, pozorne hľadiac za odchádzajúcou, škaredé nadávky na prírodu z úst neustále vypúšťajúcou ženou.

  - Ale veď si jej sľúbila, že...- zhrozila sa malá pomocníčka.

  - Čo som mala robiť?! My víly musíme splniť priania, pokiaľ sú vyslovené s dobrým úmyslom. A toto presne tak vyslovené bolo! – nadvihla nešťastne pliecka Modrá. – Musím rýchlo do paláca Temného pána! Čosi sa deje a ja neviem, či nebudú potrebovať moju pomoc...- zvolala ešte za priateľkou.

 

  - Vidíš, drahá Lilitha, vravel som ti.... Ženská žiarlivosť narobí viac škody, ako slovutné peklo na zemi. „Kam čert nesmie, pošle ženu!“ A ty si sa preľakla, že idem učiniť nejaký dobrý skutok! Sama si videla, čo dokázalo jej úchvatné sebectvo, pýcha a márnivosť...– rozrehotal sa vládca pekla, až prasklo niekoľko kotlov v hlavnej sále a povypadávali z nich nejaké tie rozvarené končatiny nehodných smrteľníkov.

  Roztržití čerti mali čo robiť, poprekladať ich do náhradných nádob a včas dovariť...k spokojnosti svojho nadriadeného, ktorému tak skvele vyšla podlá lesť na úbohú Modrú vílu, čo v slabej chvíli spečatila ďalší, nezávideniahodný osud ich  „priateľa“ Rumpelstiltskina.

  Veru, neoplatí sa s peklom sa dostať do sporu a nedodržiavať dohody...

  A voda v kotli vrie a vrie...

domiceli