RUMBELLE
Paralelné
vrstevnice 2
18. kapitola
Šanca...
Dlhými krokmi meral nekonečné, tmavé chodby,
svojej pochmúrnej studenej tvrdze, po dvoch bral schody do veže, aby tu zastal
uprostred prázdna, zadýchaný, nervózny a sám. Zaťal päste a jednu
z nich následne pomaličky otvoril tesne pred tvárou.
Pohľad sa mu matne síce, ale na okamih, na
nepatrný kúsok večne uponáhľaného času rozjasnil a vpustil mu do vnútra trochu
svetla. Malú, nepatrnú iskierku...
Stále bol tam, obrázok, o niečo svetlejší,
akoby sa hodinu po hodine vymeľňoval z rýh. Rovnako krásny, nástojčivý
pohľad, ktorý sa mu však tentokrát vyhýbal, ba zdalo sa, že hľadá pomoc niekde
inde.
Prečo má vlastne pocit, že tá žena nakreslená
jeho vlastnou krvou v ryhách jeho vlastnej dlane potrebuje jeho pomoc?
Práve ON...
Pred oči mu prišla jej zhmotnená, na jeho
vkus dosť živelná podoba, ktorú nechal v jedálni ako slúžku. Tá by skôr
potrebovala pomoc felčiara, prípadne naozaj tých sestier z rádov, ktoré
opatrujú duševne chorých, zaostalých a tých, čo sa len nevedia vysporiadať
s realitou a skrývajú svoje roztrepotané duše za hrubými múrmi
kláštorov, a po ústavoch pre choromyselných, aby im náhodou neuleteli.
Pokýval záporne hlavou, snažiac sa utáranú,
afektovanú ženu, ktorej skoro vôbec nerozumel, rýchlo vyhnať z hlavy
a sústrediť sa na obrázok, ktorý jej predchádzal. Lenže všetko sa mu stále
zlievalo do jedného obrazu a on netušil prečo...
Trhol okenicami, ale hneď zas ustúpil, aby ho
nezazrela.
So sliepkou pod pažou práve rázne kráčala
krížom cez dvor a niečo si nahlas rozprávala. Možno sliepke, možno len sama
pre seba. Na okamih sa zvrtla, začujúc hrmot nad hlavou, stíchla
a zvážnela, pozorne hľadiac do otvoreného okna hore vo veži. V tom okamihu sa podobala na portrét
z dlane.
Cítil, ako ho zabolela, a akoby mu z nej
prešla bolesť hlbšie, kdesi až...Nie, nie, nie...to nepripustí. Ešte to tak...
Prižmúril oči, aby videl, kam má namierené.
Pohla do kroku, trhla dvierkami v bráne
a vyšmarila von sliepku, ako si bol prial. Váhala, či nevyjde za ňou, ale
vidiac už na prvý pohľad, že tieto múry v sebe ukrývajú posledný záchvev,
beztak akejsi prapodivnej, ale predsa len civilizácie a za nimi kroky vedú už
len kdesi do lesov, čiernych, hustých a neprívetivých a nikde nijaká cesta
ani chodníček domov. Presne takýto, vopred narafičený nevľúdny pohľad pre
pacienta, ktorý má síce dvere von naoko otvorené, ale...dobre si rozmyslí svoj
prípadný útek.
... a ona
vyzerá, akoby stratila kľúče od šatne a domov šla v kostýme zo
seriálu, čo sa občas stávalo, ale vždy to bola skôr recesia a riadna
sranda v baroch, na diske.
Povzdychla. Staré zašlé časy. Ako sa jej to
teraz zdá príšerne vzdialené. A to je tu zatvorená len pár hodín. Ako jej
to vôbec nechýba. Prichytila sa pri náhlom, mimovoľnom poryve.
Nadýchla
sa vzduchu, tak odlišného od toho vo veľkomestách a tvár jej skrášlil úsmev.
Trocha pracovnej terapie predsa
nezaškodí. Pri manuálnej práci zabudne na problémy a tak...Figa borová! Jej problém je práve tu...Akoby stála rovno uprostred mínového poľa. To psychicky nezvládne...preč...preč...preč. Rýchlo a čím skôr, kým nevyvedie nejakú hlúposť a neublíži...aj jemu.
Opatrne zatvorila bránku a skôr, ako sa
od nej pohla, zadívala sa ešte raz do okna vo veži.
To jediné ju zaujímalo, lebo aspoň na chvíľu
ožilo, buchnúc otváranými okenicami. Ostatné a boli ich tu stovky,
zostávali mĺkve, zadebnené zvonka a tak isto zrejme i zvnútra.
Až teraz si uvedomila, že aj priľahlá záhrada,
celý areál sanatória, či čo to vlastne bolo, stále si nebola celkom istá, sú
prázdne. Opustené...Hoci sa to tu snažilo pôsobiť domáckou atmosférou,
architekt aj zriaďovateľ sa zrejme dobre sekli v projekte. Bolo to na prvý
pohľad väzenie. A na druhý tiež. Zavadila pohľadom o obrovskú okovanú,
zamrežovanú bránu.
Trochu čudné...To ticho... Nijakí zadumaní,
liekmi nadopovaní mdlí pacienti, ponorení do vlastných beznádejných svetov,
znudené podopierajúce ich sestričky, nepríjemní sanitári...Je tu iba ona, on
a bola tu sliepka.
„Prečo som ju vlastne vyhodila?!“ zamyslela
sa. „Jáj, prosila ma o to...došľaka, fakt som sa rozprávala so
sliepkou?!...a fakt ma požiadala, aby som ju vyhodila?!“...zhrozená si
opakovala, čo zažila. Halucinácie? Preludy? Vidiny...
Fakt...
Skúsila pootvoriť vrátka a pozrieť sa,
či tam ešte chúďa vyhodené je. Nebola. Prižmúrila oči smerom do lesa. Ani tam
sa nič nehýbalo. Dokonca pozrela k oblohe, pozabudnúc, že sliepky majú
trochu problém s lietaním, ale čo ak...Nič. Len kdesi vysoko, vysoko
v oblakoch zazrela akúsi siluetu krídel, netušiac však, komu patrí.
Prázdne nebo nad ňou v blesku zrazu
nečakane potemnelo, spustil sa dym a z neho vykráčala žena, ktorú
v mdlobách zazrela ráno prichádzať do dvorany a potom sa jej pred
očami zmenila najskôr na mníšku a potom na...sliepku!...
Frčkami si narovnávala čipky na zvláštnych
šatách, až keď podišla bližšie, spoznala ju. Stará známa, skôr stará, ako známa...Kristin
Bauer van Straten.
- Kristin, prišla si ma...navštíviť? Ráno sa
mi s tebou fakt snívalo, akoby som ťa tým bola privolala...alebo, nebodaj,
ideš...za ním?! – usmiala sa zhovievavo, vidiac konečne človeka, dokonca známu
zo seriálového kastingu, neriešiac jej rovnako smiešny odev. Zrejme návštevám
prikázali, korešpondovať so spôsobom liečby a nevykoľajovať im pacientov z terapie.
Maleficent trhlo. Očividne mala sto chutí
zmeniť sa znova na draka a konečne ukojiť svoje labužnícke chúťky, lenže
v jej útlom mozočku sa práve, našťastie, našla aj iná myšlienka.
- Oboje, drahá. – lapla ju pod pažu
a stala si s ňou do tieňa brečtanu posýpajúceho nahusto obvodový múr,
aby ich náhodou nezazrel.
Mala čo robiť, aby sa ovládla z vône jej
ženského tela. Preglgla naprázdno a radšej odvrátila hlavu, rozdýchavajúc
pokušenie.
Bola celá happy z jej doslova krásneho, človečieho prístupu.
Konečne niekto milý, zhovorčivý...v tejto nevľúdnej pustatine.
- Ak tu máš auto, vezmi ma, prosím, okamžite
odtiaľto! ... ide mi to tu celé už
na mozog... alebo mi požičaj mobil, zavolám si taxi...akurát neviem presnú
adresu. Pochybujem, že ak si do GPS zadá Klinika
Začarovaný les, že ho to sem dovedie...Sem sa zrejme chodí najskôr
súkromnými vrtuľníkmi...To zas bude riadne mastná pálka za „pobyt“... – prijala
jej ústretovosť aj priateľské gesto, zúfalo ju zachytiac za ruku zakvačenú
akosi prisilno pod ohybom svojho lakťa. Aj za to jej však bola povďačná.
Začínala pociťovať akútny nedostatok dotykov. A od nich bola závislá...
- Taxi...je čarodej? ...Nepoznám ho...ale,
drahá, nech je sebemocnejší, to by musel byť blázon, aby riskoval cestu sem, k
nemu a odviezol si ťa...- s hrôzou vyvaľovala oči a najradšej by aj jazyk a
žalúdočné kyseliny Maleficent, dohovárajúc tejto krásnej pečienke pred sebou.
- A ty? Nemôžeš ma odviezť aspoň na autobusovú zastávku, na letisko, k metru...je mi to fuk... - skúšala šťastie.
- A ty? Nemôžeš ma odviezť aspoň na autobusovú zastávku, na letisko, k metru...je mi to fuk... - skúšala šťastie.
- Uniesť ťa?! Nedoleteli by sme ani k Babe
Jage a tá má odvahu bývať najbližšie, hoci je to za siedmimi horami a siedmimi
dolami... prepáč, zlatíčko, ale to nemôžem...! – natočila sa k nej, hltajúc ju aspoň pohľadom. – Nevieš si
predstaviť, akoby sa rozčúlil, zistiac to. A on zistí vždy všetko. Koho
sem raz privedie a zavrie, ten to má spočítané a punk-tum! – ukázala
smerom k palácu za múrom.
Pochopila.
- Aj ty máš z neho strach? – zahryzla si
Emilie do spodnej pery a smutne povzdychla. – Tak to sme dve...a predsa –
pozrela sa úprimne do očí svojej spriaznenej duši dívajúcej sa na ňu takmer s láskou.
-...ho nenormálne zbožňujem. Som ním doslova posadnutá. Od prvého okamihu na
placi som sa zamilovala, ako...pubertiačka. Keby to ide, hrám už len
s ním. Až dokonca života...len s ním! Je...je skrátka fantastický,
charizmatický, každým detailom profík, navyše gentleman, so zmyslom pre
humor... –
- ...zábavný, krásne cholerický pri hádkach,
výbušný, s ostrým jazykom a nikdy s ním nie je nuda...- pridala
roznežnená Maleficent a obe zbožne zízali do najvyššieho okna vo veži.
- Chvíľu som sa síce zmierovala
s existenciou manželky a potomstva, ale nezabránilo mi to
v tomto šialenstve...milujem ho! – vzdychla hlasnejšie, vytasiac pred
domnelou kolegyňou, zrejme s rovnakým postihnutím, celé svoje vnútro.
Tak krásne voňalo... Maleficent radšej
pustila jej pažu a stala si o kus ďalej, do závetria, aby ju už toľko necítila.
- Jeho ženu a potomstvo nerieš! Sú
predsa preč! – mykla ľahostajne rukou, predstaviac si osud Milah a syna s čudným menom Baelfire.
Emilie pritakala. „Čo oko nevidí, srdce
nebolí...veď ju predsa, koniec-koncov dnes ráno, na izbe pobozkal...“ A ako pobozkal!...ožila
nádejou.
- Myslíš si, že by ma mohol milovať? - nahlas
vydýchla svoju otázku.
Ten dych! Ten voňavý dych... Maleficent
chytal závrat.
- Myslíš si o mne, že som blázon,
viem...všetci hovoria, že sa mám zobudiť, že s mojím fejsom a figúrou
nájdem lásku na každom rohu. Môj život je potom ale asi začarovaný kruh. – pokývala
vážne hlavou.
- Nemala by som ti pomáhať, - pokračovala
afektovane, zízajúc do neba, aby zas upokojila tráviacu sústavu Maleficent. -
...som predsa dračica, mám iné veci v popise práce...- zas naprázdno
preglgla. - ...ale ty si pomohla mne, ktovie, ako dlho by som sa musela
s perím a maličkým zobákom túlať po jeho chodbách a naháňať
dážďovky po záhrade, keby si ma láskavo nevyhodila za bránu, takže ti dlžím,
povedzme, maličkú láskavosť... – vykoktala nakoniec, hoci nerada. – Nezožeriem
ťa a basta! – rozhodla pevne, považujúc to za obetu najvyššieho stupňa.
- Ak tomu správne rozumiem...To znamená, že
sa ho vzdávaš? ...že mi ho teda...prenechávaš?! – svitla Emilie nádej,
pochopiac, že nie je zďaleka jediná pod slnkom, zúfalo buchnutá do Roberta
Carlyle.
- Okamžite choď späť za ním, kým si to
nerozmyslím! Pravdepodobne máš poslednú možnosť, možno zvrátiť koleso osudu,
potom...- zmĺkla, lebo sama netušila, čo bude po tom, ak sa čas kliatby naplní,
uzavrie a všetky súčasti navždy zapadnú do jej ozubeného, predošlý život
rozmeľňujúceho súkolia.
Teraz vedela, že kliatba je ešte stále
otvorená, neukončená, že niečo zas nevyšlo, keď je Kráska stále tu, na tejto
strane portálu.
Usmiala sa.
- Už...už letím! Díky ti, Kristin!...-
žiarila ako svätojánska muška.
- Sliepka...Nevie si zapamätať, ani ako sa
volám. - striasla sa dračica a pohla sa pozdĺž hradieb. Hlad je hlad. A v okolí
jeho hradnej priekopy sa vždy nejaká tá mŕtvolka nájde, keď sa už hrdinsky
vzdala čerstvej porcie mäsa.
domiceli
časť na mňa pôsobila pokojne, aj vyjadrovanie Emillie bolo pokojnejšie a ten rozhovor s Maleficent bol milý :) začiatok časti sa mi veľmi páčil... :)
OdpovedaťOdstrániť